Obaja sme stáli v laboratóriu. Zhodli sme sa, že to je najvhodnejšie miesto na moje schopnosti. Obávam sa toho aké to bude keď sa budeme premiestňovať. To že som ho opäť dostala do tejto doby ani neviem ako som to vlastne urobila. Bála som sa ako to dopadne. Presne povedané, dostaneme sa do doby kedy Wanda bola na strane toho hnusného robota. Nechcela by som jej ublížiť. Pre mňa to bude dosť ľahké, pretože mňa tam nikto nepozná a ani tam nemám svoje minulé ja. Kapitán bude musieť byť skrytý a pozorovať moju maličkosť ako sa snažím všetko získať. Ale asi budeme musieť ísť hlbšie do minulosti.

„Ste pripravený?" moje myšlienkové pochody prerušil Clint. Pozrela som sa na lukostrelca. Jasné, že som nebola pripravená, ale ostávalo mi niečo iné? „Po pravde ani nie," prehovoril Steve. Zrazu sa prestal hrať na hrdinu? Znie to dosť vtipne. „Nemaj strach, nesmú ťa vidieť ostatný a hlavne ty nesmieš vidieť sám seba," zamrmlala som na neho. Je mi to jasné, nenávidí ma. No musíme sa naučiť aspoň spolupracovať. „Tebe sa to povie, nemáš tam svoju verziu" zavrčal dosť arogantne. Len som nad tým mávla rukou. Potiahla som ho presne na plochu odkiaľ ideme do minulosti. Musím si hlavne uvedomiť nejaké závažné veci. Nesmie ma nikto vidieť, nesmiem zmeniť minulosť, lebo by to mohlo ovplyvniť budúcnosť. Je to neuveriteľne ťažká misia.

Zatvorila som oči, musela som sa napojiť na myseľ Steve-a. Hľadala som spomienky na ten deň, kedy doniesli telo robota. Všetky ostatné myšlienky som vysadila z jeho mysle a mojim vrúcnym pohľadom do jeho nádherných očí som hľadala ten dej. Dej, ktorý odštartuje našu misiu a záchranu sveta. V tom ako jasná hviezda z neba objavila sa myšlienka, ktorá povoľovala moje schopnosti. Zatvorila som oči. Zhlboka som dýchala a sústredila sa na spomienku, ktorá bola čoraz jasnejšia. Uvoľnila som svoje svalstvo a nechala pracovať svoje nervy. Vnímala som bielu žiaru, ktorá sa okolo nás zhmotňovala. Pohltila nás a my sme sa rozplynuli na malé častice. Presne tak ako Ant man. V tomto je moja schopnosť špeciálna. Držala som hrdinu za ramená a neustále som vnímala jeho oči. Videla som ich aj počas toho ako som ich mala zatvorené. Svet sa spomalil a rôzne obrazce spomienok prúdili vlnou dozadu. Blížili sme sa k danej momentke.

Prudko som otvorila oči. Steve sa prudko nadýchol. Nebol zvyknutý na tento prenos. Pred tým to bolo ľahšie. Nevyužívala som spomienky. „Kde to sme?" jeho prekvapený hlas sa triasol. Obzrela som sa okolo seba. „Pamätáš ako ste z tej dodávky brali Vision-a?" dala som mu otázku, ktorá mu už musela byť jasná. Tu uniesli Natashu. Pamätám si to ako by to bolo dnes. Vlastne aj bolo. Sme totiž presne v tom dni kedy sa to stane. Neveriacky sa na mňa pozeral. No to mu však dlho nevydržalo. Zase nahodil ten výraz vraha. „Pozri, viem, že ma nemáš rád, ale mali by sme tu spolupracovať. Bezo mňa sa už nevrátiš nikam," v tomto som mala pravdu. Musel by tu ostať. A žiť niekde kde ste dvaja je jasná bieda. „Fajn, máš pravdu," arogancia. Presne to ma na ňom už vytáča. „Vždy som si myslela aký si dokonalý. Verila som, že si symbol Ameriky, ale to bola asi chyba. Si len arogantný a bezcitný nikto. Hrdina sa takto nespráva," zavrčala som. Vyzeral, že ho to nahnevalo. Radšej ostal ticho a obzrel sa za seba. Ako keby hľadal nejaký znak toho čo sa deje v okolí. Nepamätám si kde sme presne, teda skôr v akej časti boja. Rozhodla som sa neriešiť jeho problémy s mojou osobou a radšej som bola ticho. Snažila som premyslieť plán, ktorý by nám zabezpečil jasnú výhru. Hľadala som možnosti, ale nič ma nenapadlo. Považovala som to za irelevantné.

Do riti! Bežíme obaja priamo po ceste. „Ako sa to do pekla posralo?!" zahrmel môj hlas. „Bacha na slovník," zavrčal starký. Nech ma nehnevá. Je to jeho vina. Keby sa držal plánu nemuseli by nás naháňa roboty toho maniaka. Chápete to? Len tak si kráčame po meste v prestrojení a ten takzvaný Kapitán štítom udrel do hlavy jedného robota. A to bol spúšťač. Vtedy sa upriamila pozornosť na nás. Preto teraz bežíme priamo po ceste v našich maskách. Prisahám ak by som nepotrebovala jeho silu by som ho normálne zastrelila. Idiot. Teraz som musela vymyslieť náhradný plán. Ako získať ten kameň. Drgla som do neho a kývla hlavou smerom k tunelom. Prikývol a my sme tam teda bežali. Roboty za nami skôr leteli ako utekali.

V momente ako sme vbehli do tunela som sa otočila a vrhla sa na jedného nepriateľa. Skočila som presnejšie na chrbát. Ale to by sa proste nemohlo niečo stať. Robot ma zdrapil a prehodil ma priamo cez neho a hodil do steny. Narazila som si celé telo. Bolesť vystrelila do celého tela ako keby som mala nejakú zlomeninu. Kurva, toto nedopadne dobre. S menšími problémami som sa postavila a aj cez všetku bolesť som sa rozbehla k nášmu hrdinovi. „Saskia!" nezvyk ak na mňa niekto kričí mojím menom. Obzrela som sa na neho a videla ako letí ku mne jeho štít. Bez rozmyslu som vyskočila a chytila do rúk obranu. Stihla som spraviť salto a udrieť štítom robota, ktorý sa blížil ku mne. Odrazila som sa od padajúceho tela plechovky a ďalším premetom pristála na tom, ktorý sa mláti s Kapitánom. Chytila som ho za tie robotie ručičky a hodila štít späť hviezde. Hneď ako chytil sekol ním do stredu plechu a presekol ho na pol. Dopadla som na zem ako nejaká handra. Všetko ma bolelo. Nevedela som sa poriadne ani pohnúť. Ledva som dýchala. Až teraz som si uvedomila čo ten náraz dokázal urobiť. Sykla som bolesťou. „Si v poriadku?" sklonil sa ku mne. Chcela som odpovedať ale nedalo sa mi. Musela som najprv chytiť dych. Potrebovala som spustiť hojenie. „Zlom mi ruku," zamrmlala som z posledných síl. Videla som ako sa zatváril. No môj pohľad ho presvedčil v opak. Chytil moju ruku a puk. Môj krik sa niesol celým priechodom alebo čo to bolo zač. Ale pocítila som ako sa začala sceľovať. Každý môj škrabanec mizol. Jeho oči sa neveriacky pozerali na toto všetko. Nepýtal sa. Len mi pomohol na nohy. Oprášila som si svoje kolená a vydala sa preč. „Čo teraz," znela skôr rečnícka otázka. „Nemám náladu bojovať, skrývať sa tu, takže použijem schopnosti, rozštiepim kameň a kus z neho zoberiem," zamrmlala som. „Mohla si to spraviť hneď, nemuseli sme toto celé zažiť," zavrčal. „Nemohla, nič sa nedeje len tak," nechápe to. Nemá to ako pochopiť. Je zaslepený sám sebou.

Nenápadne som sa infiltrovala do Tower. Nikto ma nepoznal a to bolo najlepšie. Kráčala som mne už dávno známymi chodbami. Pohybovala som sa tu ako doma. Čo aj pravda bola. Agenti na chodbách ani neboli. Pretože teraz to tu patrilo ešte Tonymu. Po pamäti som šla priamo k laboratóriu. Nesmel ma nikto vidieť.

Započula som za sebou kroky. Do riti. Musím sa niekam skryť. Obzerala som sa a hľadala miesto kde by to bolo najlepšie. Pozrela som sa n a strop a zbadala šachtu. Vliezla som do nej a rozhodne sa budem pohybovať potichu a možno sa dostanem aj ku kameňu.

Sedela som priamo nad tou miestnosťou kde je kameň. Zatvorila som oči. Vnímala som moje vlny, ktoré sa prenášali na kameň. Potrebovala som ho len odštiepiť. Stačil malý kúsok. Predstavovala som si ako sa častice kameňa prenášajú do mojej dlane. Vnímala som vlhkosť vzduchu, ktorý mi mierne nadvihoval vlasy. Dýchala som pomaly a vyžarovala mierne vlny, ktoré nik okrem mňa nevidel. Zhmotňovala som ho priamo v mojej ruke. Cítila som prúd jeho mágie a sily. Dlaň mi oťažela a vnímala som hmotný predmet nej. Pomaly som otvorila oči a uvidela kameň v dlani.

Premiestnila som sa za mojim spoločníkom a rýchlo ho čapla za ruku. Potrebovala som miesto na sústredenie. Zatiahla som ho niekde do slepej uličky. Zatvorila som oči a bádala v mojej mysli na prítomnosť. Nebolo to také ťažké. Stačil menší okamih a už som vnímala biele svetlo okolo nás.

Tak dnes som sa rozhodla napísať časť, ktorá je o ničom. Je dosť rýchla ale podstata v nej zapísaná. :D Čo myslíte, prečo je Steve k nej tak odporný? Má to len jeden dôvod?