Obaja sme dopadli na zem sprevádzaní bielym svetlom. Ak som sa dobre pozrela okolo seba, zistila som že som v Avengers Tower. Steve sa postavil a oprášil svoje kolená. Obzrel sa. Následne jeho pohľad spočinul na mojej maličkosti. Zmierila som sa s tým, že ma bude nenávidieť. Ale nečakala som, že urobí toto. Rozbehol sa smerom ku mne. Pripravená zasiahnuť. Skočil na mňa a začali sme sa mlátiť. On mlátil mňa, ja som jeho útoky len odrážala. Pichlo ma pri srdci, ako mi toto mohol urobiť? Zabudla som, ja som tá ktorá ho sem priniesla. Som zodpovedná za jeho nešťastie. „Čo si to urobila!" arogancia. Čistá arogancia a hnev šiel z jeho postoja. „Musela som!" nemohla som ani namietať, musela som sa brániť. Musím uznať, jeho sila je na svojom mieste. Ale mne sa vlastne vyrovnal, tak ako ja jemu. Chytil ma za ruky a prehodil vzduchom priamo do stola. Stôl sa rozletel do všetkých svetových strán. Ja už čakajúc na svoj verdikt života som len zatvorila oči. Zmierená z jeho poslednou ranou. Ale nič nechodilo. Pomaly som otvorila oči a videla ho priamo nado mnou. Hľadel na mňa ako na zjavenie. „Do riti!" zahrešil. Asi som zle počula. „Rozprávaj slušne!" zahrmel môj hlas. Pozrel na mňa všetkou aroganciou ktorá dokázala z neho vyjsť. „Kto si myslíš že si? Akým právom si ma priviedla sem?!" kričal. Naozaj bol nahnevaný. „Nechápeš to," zaplakala som. „Nemala som na výber, vieš to, ja viem že si spomenieš," slzy sa mi kotúľali po tvári. Ostal chvíľu zarazený. „Na čo si mám spomenúť," pritlačil jeho ruku na môj krk. Mal toľko sily. „Zachránil si mi život, tvoja staršia verzia," zachraptila som pod náporom jeho rúk. Plač neutíchal, práve sa stupňoval. „Ako to myslíš?!" zahrmel mocný hlas Kapitána. Nemala som na výber. „Bála som sa dňa, kedy ťa stretnem, kedy ťa priveziem sem. Bola som si pýtať povolenie od teba ale už si bol vo výslužbe," nedokázala som sa ani len nadýchnuť. Ostal trocha prekvapený. „A čo som ti povedal?" zamrmlal. Medzi schopnosti časopriestoru patrí schopnosť ukázať spomienky. Moje spomienky. Zhlboka som sa nadýchla ako mi dovoľovalo jeho zovretie.

Spomienka

Sedeli sme v tichosti na gauči. Podal mi šálku čaju. Milovala som čaj. Cítila som sa po ňom pokojná. „Ultron prežil, zajal ma a neviem ako sa mu to podarilo, ale mal také isté sérum ako testovali na Vás Kapitán. Dostala som ho a k nemu mi pichli nejakú tekutinu. Získala som schopnosti aké máte aj vy, ale moja odlišnosť je, že dokážem ovládať časopriestor," zamrmlala som ticho. Som si istá, že ma počul. Jeho sluch aj niečo znamenal. Bola som a aj som nervózna. Telo sa mi triaslo. Nevedela som ako bude reagovať. „Čo od mňa žiadate slečna," vyrovnaný hlas zaznel ako hrom. „Priviedla som späť Black Widow, ďalší je Tony Stark. A posledný by ste mal byť vy. Chcela som Vám o tom povedať, nechcela som to robiť bez Vášho vedomia" zjavne ostal dosť prekvapený. Rukou si prešiel cez vlasy. Jeho telo bolo dosť staré, nie až tak ale bolo to vidno. Vrásky po celom tele, zmena vlasov. „Prišla si si po moje povolenie?" znel odmerane. Áno, presne to som tu robila. Prestal byť formálny. Autorita znela snáď po celom jeho byte. Cítila som sa tak malá oproti nemu. „Nie, prišla som len kvôli svojmu svedomiu, ktoré mi nedalo spať. Musím to urobiť či chcem alebo nie, Steve Rogers je dosť dôležitý na to aby bol vyradený z hry," prestala som sa hrať na nejaké formálne dieťa.

Z tejto spomienky by nič nepochopil. Musela som mu ukázať ako ma zachránil. Mal by vedieť všetko čo som mu povedala v jeho starej podobe. Cítim ako ma nenávidí. Jeho zovretie na krku nepoľavuje. Nadýchla som sa a šla na ďalšiu spomienku.

„Red Star, čo to vyvádzaš?" hlas, ktorý sa ozýval od dverí som poznala. Strach zo mňa opadol a snažila som sa pomaly zodvihnúť. Dokázala som sa len posadiť. Chcela som sa oprieť, ale zabudla som, že za mnou nie je stena. Padla som do prázdna. Cítila som sa dezorientovaná. Vnímala som ale nie až tak. „Mala by si ležať" zašepkal blízko mňa. „Ako som sa sem dostala?" nepamätám si to. Mám menšie okno. Nahol sa ku mne bližšie. Pozeral mi do očí. Videla som v nich starosť. Starosť o mňa. Nechcela som mu pridávať starosti. Som len príťaž. „Zachránil som ťa," zodvihol ma na ruky. Ak je nebo tak dokonalé ako on, chcem tam byť. Jeho náruč je ako raj. Nevadí mi jeho vek. Jeho sila ho neopustila ani teraz. Jediné čo zmenil je výzor. Prečo som sa na neho tak zapozerala? Dosť často myslím na jeho maličkosť. Mám strach čo sa stane keď ho privediem mladšieho. „Prečo by si to robil?" pýtala som sa ho cestou nevedno kam. Chodba bola krásna, prázdna a hlave tichá. Ticho som teraz potrebovala najviac. „Steve?" oslovila som ho keď bol príliš dlho ticho. Ja to chápem. Ale týka sa to mňa. Mal by mi to povedať. Nadýchol sa. Videla som že nevie ako by mal začať. Položil ma na gauč, obývačku som spoznala už som tu bola. To znamená, že sme u neho v byte. „Premýšľal som. Som už starý, život mám odžitý taký aký som chcel" kam tým mieril neviem. Vyzeral nervózne. „Dávam ti zvolenie" čo som to práve počula? Aké zvolenie. Pozerala som sa na neho ako vyoraná myška. Všimol si toho a preto sa zase nadýchol. Spoznala som to podľa jeho dokonalého hrudníka. Dvíhal sa do rytmu tanga a mňa to neskutočne priťahovalo. „Dávam ti zvolenie ma vytiahnuť z minulosti, chcem sa vrátiť do služby," onemela som.

Posledná spomienka, ktorú som mu ukazovala. Ostal prekvapený. „To nie je možné," zamrmlal. Nedokázala som prestať myslieť na jeho nenávisť. Strašne som si na neho navykla, stačilo tráviť čas v jeho izbe, cítiť jeho vôňu. „Je to možné, neviem čo sa dialo v živote, ale viem, že by som nemala odvahu ťa sem doviesť bez tvojho súhlasu," stále som plakala. Nemohla som prestať. Bála som sa straty. Chvíľu času som s ním strávila v jeho dobe. Zapáčil sa mi. Videla som v ňom môjho hrdinu. Bol mi tak podobný silou až som neverila.

„Steve?!" Natasha vrhla do obývačky, ktorá vyzerala ako keby sa tu pobili slony. Aj to bola pravda. Naša sila je dosť silná. Bolo ťažké urobiť akýkoľvek úder. Ale väčšinou som sa nechala. Mala som totiž pocit, že si to zaslúžim. „Natasha? Ako je to možné?" nechápal Kapitán Amerika. „Priviedla ma späť, je naša záchrana," usmiala sa na mňa slečna. Pozrel sa na mňa a stále si ma prezeral. Jeho nedôvera voči mne ma dosť ubíjala. Snažila som sa vyzerať vyrovnane. Oči mi zaplavili slzy, ktoré sa opäť pustili. Nedokázala som zabrániť tomu. Tento svet nie jej taký aký by som chcela. Netúžila som byť žiadny superhrdina. Chcela som proste zapadnúť, utiecť od zla.

„Ale dedko sa nám vrátil," ten sarkazmus som nedokázala prepočuť. „Tony, ja.... ja tomu nechápem, prečo sa to deje?" zamrmlal Kapitán nechápavo. Nedokázal sa stotožniť s tým kde je. Chápala som ho. Najprv som sa tak cítila aj ja. „Nehovor, že sme ti ani trocha nechýbali" sarkazmus z neho sršal. Posadil sa a zložil hlavu do dlaní. „Ale prečo? Nepotrebujete ma" zamrmlal Steve. „Mýliš sa, svet ťa potrebuje viac ako nikdy pred tým," môj hlas sa premenil na odvážny a bez štipky ľútosti. Moje vlastnosti ma upokojili. Neviem prečo. Ale je to tak. „Ty mlč!" postavil sa Rogers a ukázal na mňa prstom. „Mal by si byť rád, kto iný má možnosť sa vrátiť v čase a zároveň späť do okamihu kde bol," zavrčala som rozhodne. Plač ustál. Moja povaha sa razom zmenila na odvážnu ženu. Kapitán to mal vždy rovnako. Všímala som si to správanie. „Do pekla, moje oči snáď nevidia," pribehol Falcon. Všimla som si iskri v očiach. Tešil sa z návratu kamaráta. „Prestaň klamať samú seba, to čo som ti povedal v tejto dobe nie je to čo chcem ale teraz," chápala som čo chcel povedať. Ostatní divne pozerali. Nevedia čo sa tu deje. „Všetko si budeš pamätať, aj to čo si ešte nezažil v minulosti, dal si mi zvolenie," rozhadzovala som rukami do všetkých svetových strán. Štvalo ma jeho chovanie, štvala ma jeho povaha, postoj ku mne. Chýba mi ten chlap, ktorý ma zachránil. „Je čas, aby sa Kapitán Amerika vrátil do služby. Poďme mu dať informácie na potrebnú misiu" chladne som zavelila. Nikto nič nepovedal. Všetci mlčali a nasledovali ma. Steve síce nechcel ale nič iné mu neostávalo. Musel sa mi podriadiť.

Svet sa pomaly zastavil a moja fantázia zvädla ako posledná žijúca ruža. Myšlienky prúdili, ale nie sú už tak zapálené pre tento príbeh ako na začiatku. Nadšenie vyprchalo tak ako nápady. Milujem ak sa mi len tak v mysli počas filmu zrodí scenár a ja ho len píšem do prózy, respektíve tejto fanfikcie. Lenže všetko chce čas, ktorý mi dáva pomaly nápady ako písať. No viem, že tento príbeh troška upadá do záhuby, pretože začiatok bol excelentný a teraz ten dej je už pomaly a isto nezmyselný. Takže názory ma potešia, čo ste vlastne očakávali. Ako ste si predstavovali návrat Kapitána do reálu k jeho tímu?