Obaja sme ležali vedľa seba. Nechápem jeho správanie. To dievča on miluje. Teraz bol na ňu dosť zlý. Ako som tak ležala opretá o jeho vypracované rameno nevedela som prestať slintať. Cítila som sa dosť príjemne. Videla som na ňom veľa otázok. No mňa trápilo niečo iné. Ako ho dostanem tam kam potrebujem. Bude to ťažké. „Ako sa voláš skutočne?" prebral ma chrapľavý hlas môjho hrdinu. Pozrela som sa do jeho nádherných očí. Nemohla som odolať kráse oceánu. „Saskia, moje meno je Saskia. Nikto ma tak ale nevolá," zamrmlala som posledné slová. Dotkol sa mojej ruky. Ako keby sa v ňom niečo pohlo. Ale to je teraz nepodstatné. Všetky moje pocity musím dať bokom. Neprišla som sem na to aby som zlyhala. Musím si to všetko premyslieť. Tu je ťažké nájsť miesto kde by som to mohla vykonať. Zatiaľ neviem ako to urobím, ale budem to musieť urýchliť. Kapitán odtiahol jeho ruku, ktorá ma zahrievala. Jeho dotyk vyvolal vo mne teraz intenzívne pocity, ktoré som cítila viac ako keď sme boli v mojej prítomnosti. Síce toto je jeho mladšie ja, ale to sa poddá. Nemôžem sa na neho viazať. On ma aj tak nebude mať rád za to čo urobím. Radšej som si ľahla a zatvorila oči.

Už som tu druhý deň. Steve ma presunul do stanu pre upratovaciu čatu, alebo ako by som to nazvala. Zabývať som sa nemala v pláne. Od rána som myšlienkami inde. Neviem sa poriadne sústrediť. Peggy ma prepaľuje pohľadom nech sa pohnem kamkoľvek. Z jednej stránky ju aj chápem. Lenže ja mám svoju prácu. Vlastne nemám dať ako vedieť ostatným kde som. Musím to všetko urýchliť.

Sedela som na svojej posteli ak sa to tak dá nazvať. Situácia vo vojne bola mizerná. Ale za to sa nijak nelíši od tých našich vojen v mojej dobe. Pomaly som pila čaj, ktorý mi zahrieval telo. Asi sa pýtate prečo? Lebo tu bola riadna zima. Telo nechcelo spustiť termoreguláciu. Akurát som sa šla napiť z čaju keď do stanu vbehla Lýdia. Bola to jedna z kuchárok, ktoré im tu varili. Na tvári mala jasný strach. „Napadli nás," kričala a robila paniku. Presne toto som nepotrebovala počuť. No, ak som už tu, rada niekomu zmaľujem tvár. Zhodila som zo seba deku, ktorá ma mala hriať. Postavila som sa a strhla odev, ktorý mi tu požičali. Aj tak sa mi nepáčil. Kuchárka a pár dievčat sa na mňa zvedavo pozreli. Jasné, chápem. Kde by tu ženy bojovali. Možno len tak agentka Carter. Kde by som sa nechala ja zahanbiť. A už určite nie ňou.

Vbehla som a bojové pole ako strela. Všade padali vojaci. Tak ako naši aj nepriateľa. Mala som chuť vypadnúť. Toto nie je moja vojna. Ale ak chcem dostať kapitána na svoju stranu mala by som pomôcť. Povzdychla som si a dala sa do boja. Rozbehla som sa na vojakov, ktorí obkľúčili Peggy. Mala by sa predsa vedieť brániť. Ale to som už nejak neriešila. Päsťou som udrela do sánky najbližšieho vojaka. Pol oblúkom som sa zatočila a druhou rukou dala dolu ďalšieho. Spravila som kotúl vpred a podkopla nohy nejakému chalanovi. Nerobila som rozdiely. Pokiaľ sú nepriatelia budú padať. Nedokázala som bojovať tak dobre ako so štítom čo ma mrzelo. Keď bola agentka v bezpečí rozbehla som sa na prieč bojisku. V diaľke som uvidela ako Kapitán bojuje. Jeho štít som videla niekoľko metrov od jeho maličkosti. Vďaka mojim schopnostiam super vojaka som dokázala bežať dosť rýchlo. Čím so si vydobyla čas, ktorý som potrebovala. Nikto si ma nevšimol a to som vedela riadne využiť. Nikto nečaká, že dievča bude bojovať. V rýchlosti som sa spustila k zemi a šmykom sa po blate došmýkala k jeho štítu. Keďže som s ním vedela bojovať veľmi dobre musela som to využiť. Zozadu som v chrbte pocítila pálčivú bolesť. Dopadla som na kolená. Voľná ruka sa mi zaborila do blata, ktoré sa odrazilo od zeme až k mojej tvári. „Odkedy posielajú do boja ženy?" zasmial sa hlas nado mnou. Stále som bola na kolenách. Otočiť som sa nemala v pláne. Pevne som zvierala nástroj, jediný nástroj, ktorý som teraz mala v ruke. Zaprela som sa poriadne do kolien. „Od vtedy čo dokážu dať dole takých hajzlov ako si ty!" zasyčala som. Rukami a nohami som sa odrazila od zeme a premetom vzad som ho dala dolu. Moje nohy sa dotkli jeho špinavej huby. Nepozrela som sa ako dopadol. Nohy sa samovoľne posúvali rýchlejšie ako svetlo. Adrenalín v mojom tele stúpal. Štít som dala pred seba a vpálila som si to do stredu vojakov od nepriateľa. Postavila som sa do obrannej pozície. Čakala na ich prvý úder. Obzerala som si ich ako korisť. Ak sa pohol jeden pohla som sa aj ja. No už ma to prestáva baviť. Pravú ruku som mala jedinú voľnú. Napriahla som sa a tresla do sánky jednému vojakovi. Z otočky som štítom silou vrazila do tváre, kde som v rýchlosti kopla protivníka do brucha. Dopadla som do pozície víťaza. Lenže nemohla som ostať pozadu. Bežala som cez celé bojisko priamo ku Kapitánovi. Musela som mu pomôcť. Bez štítu to nebol on tak ako ja.

Pomocou štítu som dávala dolu nepriateľa s ľahkosťou. Salto vo vzduchu a dopadla som priamo pred nášho veliteľa. Teda ich veliteľa. Jeho pohľad hovoril za všetko. Bol dosť zarazený. Nikto iný nevedel so štítom narábať ako on. Lenže ja som sa cítila ako doma s ním. Dokázala som sa ubrániť. Podala som mu jeho zbraň, ktorou sa dokázal len brániť. Chcel mi niečo povedať, no ja som nemala čas počúvať reči, ktoré aj tak nezmenia to že bojujem. Za ním sa blížil vojak od Hydry. Bez zaváhania som pravou rukou chytila jeho rameno a odrazila sa zo zeme. Ladnou stojkou cez jeho telo som zasiahla vojaka za ním. Moje koleno stálo priamo na jeho chrbte. Kapitán sa na mňa neveriacky pozrel. „Nepozeraj, nie som žiadny slaboch," zasmiala som sa. „Nečakal som niečo takéto, prekvapila si ma," zasmial sa. Obzrela som sa za seba, keďže som cítila ten nepríjemný pohľad. Jej oči sa zabodli priamo do mňa. Žiarlila. Cítim to. A som predsa žena takže viem aké to je.

Obaja sme sa rozbehli vpred. Vojaci sa stále množili ani nevedno odkiaľ. Mali by sme ich zastaviť. Napriahla som päsť a vrazila najbližšiemu mužovi. Padol na zem ako vrece zemiakov. Otočila som sa a lakťom trafila do nosa ďalšieho. Saltom vzad som dávala k zemi všetkých. Lenže už som nevládala ak nemám štít. Neviem prečo, ale stal sa mojou súčasťou. Padla som na kolená. Okolo mňa sa zhromaždili nepriatelia. Videla som v ich očiach ten pocit výhry, ktorý som im dopriala. Bola som priam v koncoch. Ako sa mám postaviť všetkým? Spomeň si na našu prvú akciu Red Star. Áno, práve rozprávam sama so sebou. Použila som granát. Ale tu to to tak nemôže byť. Kde je do pekla Steve? Teraz ho potrebujem. Jeho silu. Dala som si hlavu do dlaní. Zhlboka som dýchala. Počula som kroky. Nesmú sa ku mne priblížiť. Nie. Teraz proste nie. Neprehrám. Jej to potešenie neurobím. Je to len pár vojakov.

A v tom som sa začala smiať. Smiala som sa ako blázon. Kroky utíchli. Už teraz som videla ich tváre prekvapené. Nevedeli čo sa deje. A to ani ja sama. Pomaly som sa postavila. Pri tom som sa smiala ako nejaký blázon. Otočila som sa okolo svojej osi. Rozhadzovala rukami do strán a hľadala nejaké únikové miesto. Nejaký plán. Ale nič som nevidela. Žiadny nápad ku mne neprišiel. Potápala som sa na úplné dno. „Vážne si myslíte, že ma zastavíte? Vy?" slová len tak vychádzali z mojich úst. Čo som vlastne robila neviem. Obzrela som sa z druhej strany. Videla som konečne nášho milého kapitána . niečo mi naznačoval. Ukazoval na jeho štít. Tvárila som sa, že to chápem a kývla som. „Kolo, kolo mlynské točí sa ako motor našej starej lady," smiala som sa. „Hej, vidíte toho klauna?" ukázala som prstom na jedného nepriateľa a začala sa viacej smiať. Sama so seba robím blázna. Kapitán sa napriahol a hodil mi jeho štít. Odrazila som sa zo zeme a premetom ho chytila. Priamo som dopadla na asi ich veliteľa. Dala som ho dolu len mojou váhou, čo ma aj urazilo. Nie som až tak ťažká. Štít som hodila Kapitánovi a cestou trafil pár nepriateľov. Chytil ho a mávol mi. Spolu sme spolupracovali. Obaja sme si hádzali štít a s ním dávali dole svojich nepriateľov.

Zasadila som posledný úder, ktorý ho len omráčil. Posledný nepriateľ, ktorý nám poslúži. Potrebujeme ho živého. „Potrebovali sme ho," zamračil sa Rogers. „Je len prispatý, za chvíľu sa preberie" mykla som ramenami. „Musím uznať, že so štítom ti to ide," zložil mi kompliment. „To vieš, musela som prežiť, inak by som tu už nebola," zamrmlala som. Akurát chcel niečo povedať, ale bol prerušený. „Čo to má do pekla znamenať!" nahnevaný hlas Peggy sa ozýval za nami. A toto bude riadny problém. 

Konečne tu máme aj Kapitána. Po dlhej dobe sme sa ho konečne dočkali.