Všade sa bojovalo. Vojna pokračovala a on robil presne to čo ho bavilo. Nedokázal sa na nič iné sústrediť. Štít letel priestorom, len aby zachránil niekoľko životov. Rýchlosť, ktorá ním vládla mu dodávala nadradenosť a silu. Nepriatelia padali jeden za druhým. Otáčal sa a rozdával rany kde sa len dalo. Presne toto mu chýbalo. Nedokázal byť bez toho. Lenže to nebolo ono. Nebol to jeho tím. Žiadna Black Widow. Nikto kto by mu pomohol alebo chápal dej boja aký používal. Všetko čo tu mal malo aj nevýhody. Naučil sa bojovať inými metódami ako sa to robí tu.

Sedel s hlavou položenou v rukách. Myšlienky naberali rôzny smer. Aj keď to tu nebolo také ako v budúcnosti kde bol, stále tu chcel ostať. Tešil sa z toho všetkého. Vedel, že toto je miesto kde chce byť. Pocítil jemný dotyk na ramene. Pomaly sa pozrel tým smerom. Usmievala sa na neho. Krásne rozpustené čierne kadere. Sýto červený rúž. „Pôjdeme sa prejsť?" zaznel ten nádherný hlas. Len pod tým spevavým zvukom mal úsmev na tvári. Jemne prikývol. Dotkol sa jej ruky a prešla ním energia akú cítil len pri jej dotykoch. Postavil sa a nasledoval jeho milovanú. Bolo mu jedno kde by boli. Hlavne, že sú spolu. Tak to má byť. On si to inak ani nedokáže predstaviť.

Všade okolo boli stany. Predsa len sú na bojisku. Vojna stále hmýri životom tohto roku. Nové vojsko nevie kam sa hrnie. Ale čo to je pre Kapitána? Poznajú ho z legiend. On bol ten, ktorý sa obetoval za nich. Preto to teraz robili pre neho a pre seba. Chceli sa mu vyrovnať. Ale tí čo boli namyslený sa pridali k opačnej strane. Zaručili im silu, nadľudské svaly behom chvíle. Takto asi vyzeral proces premeny Steve-a. Po tajme sa o ňom šepkali príbehy, dievčatá závideli čiernovlasej kráske, ktorá dobila srdce toho odvážneho vojaka.

Ruka v ruke prekračovali rôzne predmety pohádzané po ceste. Chlapi sú neporiadny. Vojna človeka zmení. On už iný život žiť nevedel. Dokonca ani nechcel. Kráčali v tichosti. Každý ponorený do vlastnej mysle. Svet sa im zrazu zdal malilinký. „Stále neverím tomuto. Je to ako sen," otočila sa čelom k nemu. Zvraštil obočie. „Nechápem ako to myslíš," neposedná vráska mu robila starosti. Nevedel kam smeruje. Predsa žijeme v realite. Ako by toto mohlo byť len o sne. „Ešte pred nedávnom si spadol spolu s lietadlom, no teraz si tu," slová sa jej z úst plynuli. Áno, mala pravdu. Zdalo sa to všetko ako nemožné. Ešte pred nedávnom bol v inom svete. Iný paralelný vesmír mu doprial to čo dávno stratil. Bol to ako kolobeh. Jeho mladé ja sa vrátilo tam kde bolo. Zatiaľ čo jeho staré ja žilo v prítomnosti.

Objímal ju a držal ako keby ju mal stratiť. „Si pre mňa dôležitá," slová ktoré plynuli z jeho úst zneli ako len výplod fantázie. Ona ho milovala. Všetko čo tvrdil malo pre ňu veľký význam. Tešila sa z jeho návratu. Nikdy sa ho nepýtala ako prežil. Svet je plný prekvapenia.

Naklonil sa k jeho partnerke. Pomaly a opatrne sa k nej priblížil. Bola krehká ako najľahší džbán z porcelánu. Jeho pery sa blížili k jej perám. Nevedela sa dočkať, keď sa jej dotkne. Láska robí divy z tými ľuďmi. Ich pery sa dotkli. Hýbali sa tak kompletne ako keby boli pre seba stvorené už roky. Pravú ruku zaplietol do jej hebkých čiernych vlasov. Vnímal každý kúsok jej tela. Mal pocit ako keby sníval. Jej ruky sa dotkli jeho líc, na malú chvíľu sa od neho odtiahla, ale on ju nechcel pustiť.

„Pane! Pane!" počul krik. Nechcene sa odtiahol od jej maličkosti a obaja sa otočili k tomu kriku. Bežal k nim nejaký vojak. Vyzeral dosť udýchane. Jeho vystrašený výraz im pôsobil zimomriavky. Ešte nevideli taký strach v očiach vojakov. Pamätá si to ako keby sa to stalo včera. Ako keby včera utiekol z tábora za účelom nájsť stratených vojakov. Zachránil svojho najlepšieho kamaráta. Vrátiť sa do doby, kde to je iné sa ťažko prispôsobuje. „Čo sa deje?" hlas bol autoratívny. Žiadne emócie v ňom nikto nepočul. Vedel svoje súkromie oddeliť od práce. Lenže tu to bolo na dve veci. Na nič. „V tábore sa objavila biela žiara, ako keby kúzlo," sám vojak nevedel ako to znie divne. Kto by tomu predsa uveril? Dejú sa snáď kúzla v tomto svete? Kapitán Amerika sa pozrel na svoju milovanú priateľku a bez rozmyslov sa otočil smerom k táboru. Rozbehol sa a svojou rýchlosťou sa bez mihnutia oka vytratil. Sila v jeho emóciách mu dodávala odvahu. Strach o jeho vojsko mu dával silu byť lepším vojakom ako by si vedel predstaviť. Míňal stromy, les, ktorý ani nevie kedy stihol prejsť. Ale to každý pri jeho láske zabúda na miesta ktoré prejde.

Na okraji ich tábora sa zastavil a pomaly kráčal. Hľadal niečo podozrivé. Niečo čo mu napovie o tej situácii. Kráčal pomedzi stany, hľadal náznak niečoho neobvyklého. Strach necítil. Cítil len potrebu pomáhať a chrániť. Všimol si pri nemocničnom stane kopec vojakov. Pochopil, že sa tam niečo deje. Hrdo kráčal ako by dával najavo o jeho pozícii každému kto to nevedel. Tí čo ho uvideli ustupovali z cesty. „Vojak, čo sa to deje?" hlas. Jeho hlas počula aj v jej bezvedomí. Upokojoval ju. Poznala ho z jej reality. „Biela žiara sa tu objavila a z nej ostalo len dievča," nechápal čo mu to tu vlastne hovorí. Odtiahli mu záves stanu. Vošiel dnu. Zastal hneď na prahu stanu. Zbadal dievča. Červené vlasy, sýto červené. Nádherná tvár, oči mala zatvorené. Vedel, že nie je z tejto doby. Síce ju nepoznal, no tušil odkiaľ prišla. Len musí zistiť ako. Opatrne pokynul vojakom aby odišli. Už keď boli osamote si k nej prisadol. Ležala na lôžku. Bez pohybu ale za to bola nádherná. Opatrne sa dotkol jej tváre. Jeho hebkou rukou prešiel cez jej tvár a odhrnul jej vlasy z tváre. Pod jeho dotykom sa mierne zamrvila. Jeho dotyk jej bol príjemný. Pomaly otvárala oči. Musela pár krát zamrkať, aby sa prispôsobila. Oči je spadli na jeho osobu. Hľadela na neho ako na boha. To bolo tým, že v jeho mladej forme vyzeral neskutočne sexy. „Kapitán," zakašľala. On len prekvapene na ňu hľadel. Poznala ho. Oslovila ho. Čo sa to tu deje? V jeho hlave sa hmýrili myšlienky. Hľadal všetko čo by mu dalo nejaký náznak pravdy. „Kto si," hlas ktorý počula bol tak príjemný. Vedela ako to všetko dopadne. Bude ju nenávidieť. „Som Red Star, som z doby kde si bol pred nedávnom," myklo ním. Kapitán nevedel ako sa zachovať. „Čo tu robíš?" znela jasná a pevná odpoveď. „To ti teraz nemôžem povedať, ale uniesla ma hydra, musela som ísť sem," vysvetľovala ale aj tak to nedávalo zmysel. Videl na nej aká je dezorientovaná. Nemá význam ju teraz vypočúvať. Ale nesmel to dovoliť nikomu. Nikto nesmie vedieť o tom z akej doby prišla. No pozastavil sa nad jej slovami. Uniesla ju hydra. Myslel si, že to je už dávno za nimi. Ale ako keby nemala konca kraja. Nemal chuť sa nikam vrátiť, nechcel tam byť. Jeho miesto je tu. Sám to dobre vedel.

„Počúvaj ma dobre, kým prídeme na to ako ťa vrátiť snaž sa zapadnúť, žiadne moderné slová, nenadávať," zamrmlal. Ale jej obočie vyšlo až k nebu. „Predsa len mala Natasha pravdu, si dosť rázny," možno by to tak nenazvala. Ale on si to uvedomil. Čo to povedala? Natasha? „Natasha je mŕtva" chladná odpoveď musela prísť. „Bola, už je medzi živými, neskôr vysvetlím," už sa cítila lepšie. No jej myšlienky nemali konca. Premýšľala ako ho dostane odtiaľto. Tak aby mu moc neublížila.

Zatiaľ čo tam obaja sedeli vošla do stanu agentka, ktorú nemala vidieť. Zbadala jej chodidlá, pretože sa pozerala do zeme. Kapitán hľadel na bielu stenu. „Kto si a čo tu chceš," vrčala na ňu Peggy. Nepáčilo sa jej ako ich našla. Sedeli totiž vedľa seba na posteli. Kapitán bol z toho všetkého mimo a potreboval si sadnúť. Preto mu ponúkla miesto vedľa nej. Red Star sa cítila pri ňom v bezpečí. A to ju zarážalo ešte viac ako to kde je. „Daj pokoj Peggy, teraz na to nemám náladu," zavrčal po nej Kapitán. Dosť to obe zaskočilo. Ale Star nepotrebovala viac, aby ho pochopila. Oprela sa o jeho rameno a to už agentka nevydržala. Rozplakala sa od žiarlivosti a odišla. Steve to neriešil. Nemal na to náladu. Snažil sa toto tu pochopiť. Sám sa cítil pri nej dobre.

Neviem ako ale už to asi nepíšem tak dobre ako si to predstavujem. Strácam sa v tom a nemá to asi takú súvislosť.