Obklopovala ma biela žiara. Moje telo sa prenášalo pomocou času do budovy Avengers Tower. Ako je to možné? Neviem. Na niektoré otázky, ktoré sa týkajú mojej schopnosti neviem ešte odpoveď. Možno časom prídem na niečo. Dostala som sa do vnútra obývacej miestnosti. Ladne som pristála na rovnej a pohodlnej zemi. Poobzerala som sa po okolí a všimla všetkých prítomných, ktorých som poznala. Za ktorých som bojovala. Chcela som niečo povedať, no predo mnou zastal on. Iron man. Chlap, ktorého som oslobodila z masky mŕtvej úlohy. Zdá sa aj Vám tento príbeh ako vymyslený? Predsa ak Kapitán Amerika dokázal cestovať v časom, je to dosť reálne. Uhľovo čierne vlasy. Ponorený do myšlienok pozeral priamo na mňa. „Teba poznám," spýtavým a zároveň rozkazovacím spôsobom zvolal Stark. Pretočila som očami a videla ako má chuť zareagovať. „A kto ťa asi tak vytiahol od tej nudy?" zavrčala som. Bola som tu len chvíľu, avšak som ho mala chuť opäť zabiť. Chápem prečo si nerozumel so spravodlivosťou. Obaja sú dosť iný. „Kto sa ťa o to prosil?" arogantne si zložil ruky na hrudi. Nemala by som sa nechať rozhodiť len jeho postojom. Ale on je tak nesympatický človek. Ako sa mám upokojiť. „Bohužiaľ svet si pýtal hrdinu," zamrmlala som. On to však dobre počul. Úškrn, ktorý vytasil na tvári ma moc nepotešil. „Takže svet. Hmmm.... som dosť dôležitý," asi som práve dostala mierny šok. Zarazene som sa rozhliadala a čakal či niekto niečo povie. „Neboj sa, za chvíľu príde Kapitán. Budeš mať koho provokovať," zasiahol Barton. Tony sa netváril až tak nadšene. Musím sa nad tým pousmiať. „Je čas, aby sme sa venovali inej práci," zahrmel mocný hlas šéfa. Mala som chuť sa rozosmiať. On a šéf? To posolstvo stratil dávno. Ak by som sa nerozhodla pomôcť by svet dopadol inak. Práve som ostala namyslená. Čo sa to doparoma deje? „Aký je plán pane," pýtal si rozkazy Stark. Smrť mení ľudí. Neviem ako on, no ja som nehodlala riešiť tieto problémy.

„Red Star," obzrela som sa za seba. „Kedy príde Steve? Vieš ako to myslím" Falcon. Musia byť skvelý kamaráti. Pravdupovediac sa stále obávam. Viem, že to nebude podľa mojich predstáv. Možno ma bude chcieť zabiť, ale musím to spraviť. Srdce je dosť čisté a bez viny. Dal mi povolenie na ten krásny zázrak. Lenže toto bude náročná cesta plná boja. Pokiaľ budeme spolu v jednej miestnosti nedopadne to dobre. Čakám to najhoršie. Ako som si tak istá? Cítim to. Cítim, že to bude najhoršie obdobie aké som kedy zažila. Jeho staršia verzia je skvelá, ale nebude si ma pamätať. „Bojím sa," vyhŕkla som náhle. Podvihol jedno obočie. „Stále nechápem prečo," mykol ramenami Sam. Ani ja sama. Je to legenda, ktorá má pomáhať. Prečo ma premáha tento pocit nebezpečia z jeho strany? „Prepáč, ja neviem... Je toho na mňa moc," začala som sa ospravedlňovať. Jeho ruky mi obklopili ramená. „Pozri sa na to z inej stránky. Vieš čo môžeš očakávať," zasmial sa. Snažil sa ma postrčiť ďalej. A mal aj pravdu. Budem pripravená. Kedy by som to teda mohla aj urobiť? Mala by som sa najprv zamerať na jeho polohu. Neviem ako to zistím. Ale posnažím sa.

Vošla som do laboratória. Potrebovala som si pokecať s niekým kto s ním bojoval. „Stark, potrebujem radu," zasmiala som sa nervózne. Obzrel sa na mňa. „Rajčina potrebuje radu?" zasmial sa sarkasticky. „Bojím sa, že sa na mňa Kapitán vrhne. Nebude nadšený pokiaľ ho sem privediem. Bojoval si s ním už" sama som to povedala rýchlo. „Dám ti radu, uteč," otočil sa a mne dal najavo, že ma tu nechce. Ako keby som nebola hodna dať na kolená legendu. Možno to tak aj je, ale ja vydržím celý deň. Zasmiala som sa tej predstave. Celý čas moje myslenie a rozprávanie opakuje vety dokola. Za celý čas čo sa so mnou hrnie každý do deja zisťuje ako je to všetko rovnaké. Moje myslenie sa neposúva vpred. Tým pádom ani dej môjho príbehu. Uvedomujem si moju silu, ktorá sa ťažko rovná s niekým kto v tomto svete chodí. Ale ak mi nejaký arogantný a egoistický človek povie aby som utekala, no to v žiadnom prípade. Som pripravená na môj osud. Aj tak na také veci neverím. Som pripravená zažiť tú najlepšiu akciu v mojom živote. Cesta do minulosti je príliš ľahká na to aby mi tam nepripravila prekážky. Odhodlaná naprieč galaxii som sa šla niekam zamotať. Potrebujem si naplánovať kam sa musím vrátiť a ako budem postupovať. Ja Kapitána nepoznám. Nevyznám sa kde by som ho mohla nájsť. Preto som si so sebou zobrala počítať a spoliehala sa na umelú inteligenciu, ktorá sa pred nedávnom spustila. Správame sa ako keby sa nič z toho nestalo. Ako keby Black Widow nezomrela. Ako keby Iron man nebojoval a nezomrel. Vrátila som ich a tým zmenila pochod udalostí v tom časopriestore. Takže posledný bitka dopadla inak. To sa však my už nedozvieme.

Zahrabaná v rôznych papieroch som pomaly zaspávala. Nebolo to tak ľahké ako som si myslela. Náhle sa ozvalo klopanie na dverách. „Vstúpte," hlas som mala o čosi chrapľavejší. Neviem ako dlho som už v tejto izbe. Ale mala by som sa nasťahovať do svojej, za chvíľu bude totiž plne obsadená. „Ahoj, nepotrebuješ pomôcť?" s otázkou do izby vstúpila Natasha. Za ňou sa nahrnula Wanda. Obe sa posadili ku mne na posteľ. „No, je to dosť ťažké. Neviem kde by som sa mala objaviť, neviem ako to urobiť. Ako ho vlastne preniesť sem," všetko čo som mala na srdci som dala zo seba von. Hľadeli na mňa ako na zjavenie. Asi si uvedomili, že toto je problém. „Vieš odkiaľ je Steve?" zrazu na mňa hodila zrak Natasha. Zamyslela som sa. Mala by som to vedieť. „Vzdávam sa," zodvihla som na znak ruky. „Brooklyn" stačilo mi to slovo aby sa mi v hlave zrodil dokonalý plán. „Už to mám, viem ako to urobím," zasmiala som sa. Nechcela som to až tak rozoberať, ale je na čase sa pohnúť vpred. „Prídem o asi týždeň neskôr ako Steve, budem ho sledovať a vytvorím portál," jednoduchosť v tomto pláne bola až nadmieru jasná. Ale či prebehne ľahko neviem.

Alarm. Celý systém padol a budova sa musí evakuovať. Niekto nás napadol. Lietala som po chodbe a snažila sa prebiť cez dav agentov, ktorých som nepoznala. Nemali by tu ani čo robiť. Kto vlastne sú? Sácali do mňa a ja som sa kolísala zo strany na stranu. „Bež Red Star, choď preč!" rozkrikoval sa Stark. Robí si snáď srandu. Nikdy neutekám z boja. Nemala som na sebe svoju uniformu, ani svoje dýky. Brániť som sa nemala ako. Bežala som priamo za ním do spoločnej sály, kde sa všetko odohrávalo. Zastala som priamo medzi dverami. Uvidela som niečo na spôsob môjho bývalého únoscu. Pot, ktorý sa len tak zjavil na mojom čele stekal dolu po tvári. „Len sa k nám pridaj, dcéra moja," robotický hlas pokynul. Bez váhania som sa posunula až k mojej novej rodinke. „Nie som tvoja dcéra," zasyčala som na jeho maličkosť. Ako sa môže rovnať mojim rodičom. Hnev vo mne horel. „Stvoril som ťa, staral sa o teba," hral mi na city. „Však všetko bolo nedobrovoľne, uteč pokiaľ máš čas," zavrčala som. „Nezastavíš ma ani tá parta panáčikov," chladne sa zasmial. Jeho smiech mi naháňal mráz po chrbte. „Spolu to dáme," až tak si bol istý Clint? „Hydra Vás zamestná dosť, no ty pôjdeš so mnou," zakričal mojim smerom. A v tom sa to stalo. Sklo sa trieštilo a lietalo po stranách budovy. Nemala som možnosť ani bojovať. Cítila som voľný pád. Zrazu som padala. Ako je to možné?

Dezorientovaná som sa preberala. Cítila som sa dosť nepohodlne. Nedokázala som pohnúť rukami. Niečo mi tu nesedelo. Toto nie je Avengers Tower. Nie je to moja posteľ. Dokonca to nie je ani posteľ. Otvorila som oči. Trošku som videla rozmazane a preto som niekoľkokrát mrkla kým som ich úplne otvorila. Miestnosť kde som bola je dosť maličká. Moje telo sedelo na stoličke a bola som priviazaná lanom. Stále som mimo prevádzky. Neviem kde som. Ani čo sa stalo. Posledné si pamätám len ako niekto vtrhol do budovy. Neviem ako sa im to podarilo a radšej to ani nechcem vedieť. Strach som vôbec necítila. Predsa sa nebudem báť. Asi. Mykala som telo, snažila som sa dostať preč z tohto hnusného viazania. Ale lano bolo silno upevnené. Nedokázala som sa ani len pohnúť. Cítila som ako sa mi zarezávali do kože.

Uplynula asi dosť dlhá doba. Možno to je len tým, že som tu a nemám ani zábavku. Celý čas som premýšľala ako to dopadne keď pôjdem do minulosti. Ale počkať! Pokiaľ pôjdem do minulosti, ktorá je v reálnom svete. Teda sa odohrala a je v tom čase prebiehajúca. Môžem sa tam predsa celá preniesť. Žiadnou mysľou ale rovno celým hmotným telom. To je presne môj lístok odtiaľto.