Prudko som sa posadila. Celým telom mi prebehla ostrá bolesť. Oči som pod náporom bolesti vypúlila. Ľavou rukou som si chytila pravú stranu hrudníka. Sykla som až sa môj hrudník prudko nadvihol a pocítila som silno bodavú bolesť v chrbte. Z očí sa mi drali slzy. Bolesť nebola mierna, vôbec neustupovala. Práve naopak. Cítila som sa ako keby som skákala z útesu do vody. Čo je nemožné pri mojich schopnostiach plavca.

Opatrne som prehodila nohy cez posteľ, ktorá sa ohýbala pod váhou môjho tela. Prikrčene som sa postavila. Chcela som vyzrieť z okna, ktoré púšťalo dnu svetlo z ulice. Vonku bola číra tma. Zarazila som sa až ma vystrelo a opäť som pocítila silný nápor bolesti, ktorá sa rozprestrela po celom tele. Zdá sa, že som mala ostať ležať v teplej a mäkkej posteli. Tvár vytvárala rôzne známe i neznáme grimasy.

Dýchala som pomaly, pretože bodavá bolesť v hrudníku mi viac nedovolila. Oči pozorne skenovali moje okolie. Hľadala som odpovede na moje otázky. Ako som sa sem dostala? A hlavne kde to som? Vďaka svojmu zaneprázdnenému mysleniu som si pred tým nevšimla dvere, ktoré boli priamo predo mnou. Celý čas som na nich pozerala. Opatrne som vykročila pravou nohou v pred. Lenže telo ma neposlúchalo. Vyčerpane som dopadla na podlahu. Ak by som tvrdila, že je mäkká klamala by som. Zaprela som sa rukami do podlahy a silou, ktorá mi chýbala som sa snažila postaviť. Znova som spadla. Využila som schopnosť hada a skúsila sa plaziť až k dverám. Tie vyzerali ako by sa pri každom mojom pokuse vzďaľovali. Naštvane som udrela rukou o zem. To som ale nemala robiť. Podlaha bola snáď z kameňa. Ruka ma začala bolieť. Nie som neporaziteľná, nikto na svete nie je. Každý má svoju slabinu. Ako aj ja. Momentálne je mojou slabinou bezmocnosť. Absurdita, ale pre mňa je to slabina.

Schúlená v klbku som plakala. Slzy mi mali pomôcť sa cítiť lepšie. Započula som kroky. Nakoniec tá podlaha nie je zlá. Blížili sa a dostala som strach. Neuvedomila som si kde som. Nepoznala som to tu. Cítila som sa bezmocná a nepoužiteľná. Triasla som sa nevedomky pod toľkou ťarchou smútku a strachu. Noha bola v jednom ohni. Pálila ma a mám pocit, že aj krváca. Šok, ktorý je pre mňa nevysvetliteľný chce vyjsť na povrch. Dvere sa pohli. Počula som zvuk, ktorý vydávali staré dvere. Mala by tá osoba lepšie namazať dvere.

„Red Star, čo to vyvádzaš?" hlas, ktorý sa ozýval od dverí som poznala. Strach zo mňa opadol a snažila som sa pomaly zodvihnúť. Dokázala som sa len posadiť. Chcela som sa oprieť, ale zabudla som, že za mnou nie je stena. Padla som do prázdna. Cítila som sa dezorientovaná. Vnímala som ale nie až tak. „Mala by si ležať" zašepkal blízko mňa. „Ako som sa sem dostala?" nepamätám si to. Mám menšie okno. Nahol sa ku mne bližšie. Pozeral mi do očí. Videla som v nich starosť. Starosť o mňa. Nechcela som mu pridávať starosti. Som len príťaž. „Zachránil som ťa," zodvihol ma na ruky. Ak je nebo tak dokonalé ako on, chcem tam byť. Jeho náruč je ako raj. Nevadí mi jeho vek. Jeho sila ho neopustila ani teraz. Jediné čo zmenil je výzor. Prečo som sa na neho tak zapozerala? Dosť často myslím na jeho maličkosť. Mám strach čo sa stane keď ho privediem mladšieho. „Prečo by si to robil?" pýtala som sa ho cestou nevedno kam. Chodba bola krásna, prázdna a hlave tichá. Ticho som teraz potrebovala najviac. „Steve?" oslovila som ho keď bol príliš dlho ticho. Ja to chápem. Ale týka sa to mňa. Mal by mi to povedať. Nadýchol sa. Videla som že nevie ako by mal začať. Položil ma na gauč, obývačku som spoznala už som tu bola. To znamená, že sme u neho v byte. „Premýšľal som. Som už starý, život mám odžitý taký aký som chcel" kam tým mieril neviem. Vyzeral nervózne. „Dávam ti zvolenie" čo som to práve počula? Aké zvolenie. Pozerala som sa na neho ako vyoraná myška. Všimol si toho a preto sa zase nadýchol. Spoznala som to podľa jeho dokonalého hrudníka. Dvíhal sa do rytmu tanga a mňa to neskutočne priťahovalo. „Dávam ti zvolenie ma vytiahnuť z minulosti, chcem sa vrátiť do služby," onemela som. Tak sa mi uľavilo. Pre moje uši je toto ako raj. Ťarcha, ktorá ma ťažila je preč. Opadla ako lístie zo stromov na jeseň. Lenže mala by som mu to celé aj vysvetliť čo sa bude diať potom. „Keď ťa privediem späť, nič si nebudeš pamätať. Budeš si pamätať len to ako si sa vrátil späť do svojej reality a tie dni pokiaľ ťa neprivediem späť. Pamäť sa ti bude časom vracať, budeš si pamätať všetko čo si prežil do dnes, len to bude trvať dlhšie. Budeš síce troška rozhodený, možno ma zabiješ, ale neskôr si budeš pamätať ako som teraz tu," dlhá veta, ktorá mi dala dosť zabrať. Smiať som sa nemohla, ale chcelo sa mi plakať od šťastia. Naozaj mi dal svoj súhlas.

Už tu trčím tri dni. Nie že by mi jeho spoločnosť nevyhovovala, ale už by som mala pokračovať v tom čo som aj začala. Mala by som sa sústrediť na Tonyho. Musím sa posunúť vpred. Ale veď to môžem spraviť aj tu. Nemusím nikam chodiť.

Posadila som sa do rohu miestnosti. Oprela som si hlavu o stenu a zatvorila oči. V mysli som si predstavovala a zhmotňovala tvár vynálezcu. Vnímala som ho ako Iron man. Vnímala som tie malé vlnky pred očami. Hlava sa mi začala točiť. Nevedela som čo to má znamenať, ale neotvárala som oči. Skrčila som obočie, rukami som tlačila do zeme. Bolesť, ktorá neuveriteľne sa zjavila silila. Odkiaľ sa berie? Táto akcia zo mňa vysáva všetku energiu. Ale tú som už dávno v tele nemala. Cítila som ako keby sa telo bránilo a spustilo hojenie. Stále ma prekvapuje moje telo a moje schopnosti. Doteraz neviem či mám iné nadprirodzené schopnosti. Ale zatiaľ mi toto vylepšenie stačilo. Začala som zhlboka dýchať. Snažila som sa môj pulz znížiť tak aby bol čo najmenší. Prečo? Jednoducho potrebujem nájsť jeho auru a energiu. Duša sa po smrti oddelila a šla tam kde jej je dobre. Počítam s miestom čo sa týka vedy. Pocítila som náhli tlak. Rýchlo som otvorila oči. Videla som samé bodky, poznáte to keď sa pokazí televízia a nevysiela program. Presne to som videla tu. Pohybovali sa tu rôzne molekuly, ktoré mne nedávali žiaden význam.

V tejto dimenzii alebo ako by som to mala nazvať som už aj vedela lietať. Neviem ako je to možné, ale páčilo sa mi tu. No tak, sústreď sa. Mám tu úlohu. Nesmiem to pokaziť. Chcela som len získať jedného hrdinu. Letela som cez značky plynov až k rozboru DNA. Toto by sa podobalo na neho. Otáčala som sa okolo seba. Cítila som niečí pohľad. Nevedela som odkiaľ ide, ale mala som pocit že by som ho mala nasledovať. Aj som to urobila. Telo sa mi ťahalo smerom kam prúdila moja myseľ. Čím rýchlejšie som šla, tým som videla hmotu. Bolo to ako by som videla ducha.

Zastala som a dotkla sa tej hmoty. „Hej, kto sa to opovažuje," hlas, nespoznávala som ho. Ale keď sa otočil vedela som o koho ide. Tony Stark. „Som tu aby som ťa priviedla späť k Avengers," hlas sa mi triasol. „Fanúšik? Kde sa ti mám podpísať" otvorila som ústa, že niečo poviem, ale spravil to. Chytil fixu a neviem kde ju vzal. Podpísal sa mi na moje tričko. Pozerala som raz na neho a raz na moje oblečenie s jeho podpisom. Môže byť takýto? Idiot. „Robíš si srandu, však?" dala som si ruky v bok. „Nehraj sa, vidím ti tú túžbu na očiach," ak bude celý čas takýto radšej ho tu nechám. „Prišla som ťa znovu priviesť na svet ty idiot," urazene som dvihla bradu hore a zložila ruky na prsiach. Podvihol jedno obočie. „Také dievčatko to nezvládne, mala by si to nechať na dospelých," pohŕdavý tón hlasu ma mrazil na chrbte. Je náladový dosť. Mala som sa lepšie pripraviť. „Som dospelá Stark, mlč a nechaj ma robiť čo mám," zavrčala som. Z jeho úst sa dral smiech. Pohŕdal mnou. Ja mu ešte ukážem. „Nemám čas na tvoje hry Stark, proste sa priprav," než stihol niečo povedať z rúk mi vystrelila žiara a poslala som jeho telo do Tower.

Otvorila som oči a prebudila sa v izbe u môjho záchrancu. Pomaly som sa postavila a podišla k posteli. Už mi ostáva len on. Mám strach, viem ako to bude. Nebude si ma pamätať až časom. Ak sa mu aj pamäť vráti. Mala by som sa vrátiť k nim. Avengers ma potrebujú. Za chvíľu to nastane.