Nevnímala som to čo som robila. Bola to ako automatika. Proste sa to stalo. Ale to ako som sa začala smiať zmiatlo aj mňa samú. Ale to bol ten účel. Zmiasť všetkých mojich protivníkov. Ale ja mám štít legendy. Oni si myslia, že som ako on. Že som ich hlavný nepriateľ, kvôli tomu ako a akým spôsobom bojujem s nimi. Neviem aký je v skutočnosti Steve Rogers ale viem aká som ja. Verím, že bude čas spoznať jeho osobnosť, keď príde medzi nás ako mladý chlapík. Čakala som ako sa niekto vrhne do boja. Natasha ma prekvapila a šla do toho prvá. Presne toto som myslela. Boj je niečo ako droga. Bola to moja súčasť a aj to tak ostane. Svet síce nie je veľký a hlavne pripravený na prehru. Avengers to tu nechali ako ohnisko. Všade bol nepriateľ. Zväčšili sa nepriatelia a aj ich plány. Ako to mohli nechať zájsť tak ďaleko? Vyvíjali sérum super vojaka. Nesúhlasím s tým a preto táto základňa musí byť zničená aj s tými prototypmi. Som sklamaná ako ma nechali na základni ale chápem ich. Vždy boli zvyknutý na niečo iné. Chcela som sa k nim pridať, pomôcť a vidím, že to konečne prijali.

Štítom som vystrelila jednému do tváre. Zahrmelo to a on odpadol na zem. Nohu som vymrštila pred seba a ruky rozpažila a zasiahla ďalších dvoch. Nepriatelia sa zvyšovali. Odkiaľ sa brali? Neviem, ale je čas to ukončiť raz a navždy. Sérum tohto druhu už nebude na tomto svete možné vytvoriť. Posledný dvaja čo to skúsili som len ja a Kapitán Amerika. Je čas, premýšľam. Ako by som to tu mohla zničiť? Čo by robil on? Bol výborný veliteľ. Všetci mu padali k nohám. Bol rozvážny a hlavne múdri. Musela som začať uvažovať ako on. Chýba tu niečo. Niečo čo by som mohla zlikvidovať. Čo by bolo spúšťač tohto konca. Bežala som naprieč vojakmi a pomocou mojich rúk padali ich telá k zemi. Sila, ktorá sa mi rozplývala cez žily mi dávala nádej na ich skazu.

A v tom ma to napadlo. Zastala som v strede diania. Obzerala som sa okolo seba. Videla som ako Clint bojuje s hŕstkou vojakov. Peter sa snažil ostať živý a bez zranenia. Musela som zakročiť. Hlavne keď Banner sa snažil ostať človekom. Bála som sa toho najhoršieho. Môj tím, nesmiem ho nechať padnúť. Presne ako ich Kapitán som sa snažila zachrániť životy. Vtipné ako som si bola pýtať jeho povolenie a on sa na mňa len tak osopil. Kto by to čakal? Ja teda nie.

Potrebovala som nájsť ich zbrojnicu. Teraz keď sú všetci tu, môžem sa vyplaziť k dverám a ísť to hľadať. Pokiaľ to nenájdem nedopadne to dobre. Napadla ma jedna šialenosť. Riadna šialenosť, ktorá nás môže stáť životy. Hlavne naše životy. Ale čo by som ja pre zničenie tohto miesta nespravila.

Opatrne som sa krčila chodbami. Musí to tu niekde byť. Všetko to tu bolo v ruskom a nemeckom jazyku. Kto sa má v tom vyznať. Moje znalosti nemali čas. Nemohla som ďalej čakať. Moji priatelia. Áno nazvime ich tak. Sú nimi. Potrebujú pomoc, dlho to nevydržia. Sú až príliš slabý na to aby nad nimi bez pomoci vyhrali. Nie som až tak sebecká aby som ich v tom nechala.

Konečne som našla miestnosť, ktorá mala pre mňa teraz lepšie využitie. Wanda by mala byť dobrá v tom čo ovláda, budem tomu teda veriť. Preto ak by to nevyšlo tak to nevadí. Zobrala som granát, ktorý som aj hľadala a šla sa ním opatrne späť. Cestou som nechcela stretnúť nikoho kto by mi to prekazil. Neskutočne ma tešilo ako sa všetci agenti tejto organizácie venujú mojim kamarátom, ale zase ma štvalo ako ich mlátili. Míňala som všetky zbytočné dvere a mierila si to na koniec, smerom kde sa dialo to najhlavnejšie. Ale to by nesmelo sa niečo pokaziť. Predo mnou sa objavili dvaja vojaci. Na tvári mali ten prekliaty výraz, ktorým mi vraveli ako ma zabijú. Nechcela som určite zomrieť. Musela som sa dostať tam kam som išla. Svet by sa dosť pokazil ak by som tomuto nezabránila. Žiadne zľutovanie. „Nebuď smiešna, nás si nikdy neporazila Saskia" to meno už ani nepoznám. Ako vie ako sa volám? Dlho nepoužívam toto oslovenie. Pre všetkých som len Red Star a tak to aj ostane. Nesmie to nikto vysloviť. Inak si to odskáče. „To si teda pozriem," hlas toho druhého mi bol povedomí, ale to je jedno. Privrela som oči a nič nepovedala. Skenovala som ich. Postoj, ktorý mi napovedal ako budú bojovať. Dokázala som to odhadnúť. Zaujala som svoj bojový postoj a bez premýšľania som sa po nich rozbehla. Štítom som udrela toho naľavo štítom do sánky, ktorá pukla a druhý kým stihol zareagovať som mu z druhou rukou dala päsťou. Moja sila bola tak naladená ako nikdy pred tým. Obaja spadli dolu. Nepotrebovala som ich zabiť, nie teraz. Musela som ich len spomaliť. Žiadne iné chyby si nemôžem dovoliť.

Bežala som chodbou, ktorá ma viedla späť do miestnosti. Rozrazila som dvere a rýchlo vbehla dnu. Videla som ako sa tam všetci snažia prežiť. Nemala som čas premýšľať čo ďalej. Zapla som si komunikátor. „Všetci odtiaľto zmiznite, zabarikádujte dvere a choďte do jetu" dala som im rozkaz. Ani som nedúfala v uposlúchnutie. Ale oni ma vedeli prekvapiť. Pozbierali si svoje veci, počas toho ako sa kryli na ústup. Barton na mňa pozeral a ja som mu pokynula nech ide. Žiadne obete, len naši nepriatelia. Budú trpieť. Nikto nebude ubližovať mojim ľudom. Keď som sa uistila, že išli všetci mimo dosah. Musím na seba strhnúť pozornosť.

„Čo by ste povedali keby sme si zatancovali?" zasmiala som sa. Rozbehla som sa do stredu. Musím to tam odpáliť. Pomocou štítu som odrážala každého nepriateľa. Kým som prišla dolu do stredu tak som sem tam popadala. Ale zvládla som to tam. Dostala som sa do stredu a tam som bola už obkľúčená. Veľa vojakov malo na tvári rôzny úsmev. Každý mal nejaký problém. Chcel sa vybiť a ukázať kto tu je pánom. Bez väčších problémov som odistila granát. Keď som ho zdvihla do vzduchu si to až vtedy všimli oni. V ich tvárach sa značilo prekvapenie. Nečakali v tento obrat. Teraz som sa musela dostať von ja. Neviem ako. Ale budem sa musieť posnažiť. Zobrala som si štít a premýšľala. Oni sa ku mne blížili a ja som mala málo času. Nad sebou som uvidela rôzne tyče, nad nimi úplne na strope okno. To je ono! Musela som sa tade dostať von. Obzrela som sa okolo seba a zatiaľ som mala dosť miesta. Odrazila som sa od zeme a vyskočila som. Chytila som sa tyče a menším saltom sa posúvala vyššie. Štít som mala pripevnený na chrbte. Preto sa mi liezlo ľahšie. A krásnym saltom som sa dostala priamo pod okno. Teraz som si zobrala štít. Prerazilo som okno a sklo sa sypalo priamo dolu. Vyskočila som na strechu a rozbehla sa ku koncu budovy.

Rozhliadala som sa a hľadala únikovú cestu. Nevedela som kde to mám hľadať. Dúfala som, že príde zázrak. Hlučné vrčanie motoru, ktorý znel ako by bol už riadne starý. Všetkých som poslala preč bez ohľadu na mňa. Kto to teda je? Ako som stála na konci strechy sa objavil predo mnou nejaký stroj, ktorý sa podobal na jet. Nepotrebovala som žiadnu ukážku ani slová a hneď som skočila na palubu toho lietadla. V tejto chvíli mi bolo jedno, či je to priateľ alebo nie. Mňa ešte potrebovali. Musela som sa odtiaľ dostať. Ale počas môjho skoku do lietadla ma niečo trafilo do stehna. Než som sa stihla spamätať už som ležala na podlahe a ticho kričala. Za mnou sa rozoznel hlasný výbuch. Verím, že tento plán nebol márny a vyhrala som. My sme vyhrali. Musela som to všetko zničiť.

„AU.... ssss..." tieto pazvuky som vydávala namiesto kričania. Bolela ma noha ako psa. Svet sa mi troška točil a hľadala som toho kto ma prišiel zachrániť. „Si zranená?" hlas, ten hlas. Blúznim. Toto je len čistá halucinácia. Nemôže tu byť. Ako by sa sem dostal. „Steve?" prešla som hneď na oslovenie menom. Prekvapenie vo mne kvitlo ako tulipán. Čo tu ten robí. „Dal som ti sledovacie zariadenie," nevinne sa zasmial. Jeho staršia verzia je celkom fajn. Ale teším sa keď uvidím jeho mladšiu verziu. „Do riti," sykla som bolesťou držiac si stehno. „Slovník," zahrmel jeho autoratívny hlas. Ak by som nebola zranená tak sa zasmejem. Ale to teraz nie je podstatné. Potrebujem ísť sa ošetriť. „Zaveziem ťa ku mne, nechcem aby vedeli o mne ostatný" zamrmlal. Nemala som s tým žiaden problém. Potrebovala som sa niekde upratať na nejakú chvíľu. Celé telo ma bolelo. Hlavne tá krvácajúca noha.

Cesta bola v tichosti. Mala som možnosť uvažovať o tom všetkom. Urobila som dobre. Postavila som sa za nich a to je podstatné. Zachránila som ich. Moje oči stále smerovali na jedno miesto. Steve. Čo by sa stalo ak by tam nebol? Jeho vek vôbec nehral rolu v tom aký je. Nech je akokoľvek starý, srdce má na mieste. Ale aké to bude po návrate neviem.