Čítala som si knihu, ktorá ma absolútne nezaujímala. Nemala som čo robiť. Ako som zaliezla do izby, som si ľahla do postele. Knižku som si požičala z poličky, ktorú mal Stark v knihovne. Viem, že by som nemala brať cudzie veci, ale čo iné by som tu robila? Fury sa asi zbláznil. V celom svete je niekde ukrytý ten najväčší zločinec. Snažím sa riadne šetriť. Moja sila sa vracia do pôvodného stavu. Bolo aj na čase. Ale to by som mala len ležať a nepoužívať svoju moc.

Asi tak po nejakých troch hodinách, ktoré som strávila čítaním knihy som sa rozhodla najesť. To znamená, že budem musieť ísť do kuchyne. Tak som sa predsa len postavila a vyšla z izby. Chodba bola dosť prázdna. Niečo mi tu nesedelo. Nikde som nepočula žiadny hlas. Ako by tu nikto nebol. Predsa by mi to povedali ak by šli preč. Alebo aj nie? Nechala som jedlo jedlom a šla to tu preskúmať. Môj šiesty zmysel ma nikdy neklamal. Najprv som bola v telocvični. Žiadna stopa po nejakej aktivite. Rozrazila som dvere v laboratóriu. Zase prázdne. Prešla som takto niekoľko miest. Nakoniec som bola aj v ich izbách. Ale nikde nikto.

Obzerala som sa okolo seba. Čakala som kým niekto príde. V kuchyni bolo prázdno tak ako aj v celej tejto budove. Neviem kam sa podeli ale mám o nich strach. Necítila som sa tu pohodlne. Hlavne mi tu niečo nesedelo. „Kde do riti sú?" nedokázala som sa sústrediť. Zabudla som, že som sem išla s tým ako veľmi som hladná. Otočila som sa k linke a oprela sa o ňu lakťami. Hlavu som si zložila do dlaní. „Váš tím je na misii," ozval sa nejaký ženský hlas. Prudko som sa postavila do pozoru. Obzerala som sa okolo seba a hľadala miesto odkiaľ ten hlas šiel. „Kde si?" prehrabla som si pravou rukou vlasy. Cítila som sa v ohrození pred neznámou. „Som všade slečna," do kelu. Ako je to možné? Je snáď neviditeľná? Verím, že na takú úroveň sa ešte nikto nedostal. Bola som pripravená k boji. „Kto si?" hlas sa mi triasol. „Som F.R.I.D.A.Y umelá inteligencia navrhnutá pánom Starkom" že ma to nenapadlo skôr. Ale ako je možné toto. Kto ju zapol? Stark tu ešte nie je. „Kto ťa spustil?" zaujímala som sa. Potrebovala som sa dozvedieť všetky informácie a ona to mohla vedieť. „Pán Banner ma spustil cestou na misiu," takže Bruce. „Kam šli?" musela som sa snažiť nepanikáriť. „Išli na Antarktídu, nachádza sa tam Hydra a snažia sa vynaliezať sérum super vojaka" bože môj. To sa nemôže stať. Steve musí byť len jeden inak to neskončí dobre. Nikto sa mu nemôže rovnať. Bol by to riadne zlý sen ak by to predsa len bolo tak. „Vieš pilotovať?" po dlhom premýšľaní som sa ozvala. Rozhodla som sa im ísť pomôcť. Nemôžem tu len tak stáť a čakať ako to skončí. „Áno, slečna" neváhala som ani sekundu. Rozbehla som sa pre najmenej nápadné oblečenie.

Moja uniforma bola tvorená iba čisto z čiernej farby. Milujem čiernu farbu, ale aj tak červená je moja. Ladným krokom na dlhých opätkoch som nastúpila do quinget. Asi sa to tak volá. Myslím. Umelá inteligencia ktorej si meno ani len nepamätám. Sadla som si na sedačku. Zapla som si pás. Bála som sa každým kúskom tela. Je to ako by to bolo včera a to ubehlo niekoľko dní od môjho zaradenia sem. Nie som stále jedna z nich. Som niekto kto im zemí život. Spojím ich v jeden tím a potom odídem. Tak by som to mala urobiť. Vlastne som zabudla prečo som tu. Moja pamäť je troška zmätená. Ako by mi vynechávala miesta. Nechcem to teraz riešiť. Ale moja myseľ sa cestou zamestnala veľmi dobre. Vymýšľala som plán ako vyriešiť všetko čo sa deje okolo. Tony je záhada sama o sebe. Na neho sa budem sústrediť až keď budem sama. Chcelo by to hlavne pokoj a samotu. Bola som dosť nervózna. Čo ak sa im pokazila misia. Čo ak nie sú v poriadku. Neviem čo by som robila ak by sa im niečo stalo. Moje telo sa prispôsobilo panike. Triasla som sa od strachu o nich. Oprela som sa o operadlo. Zhlboka som dýchala a mala zatvorené oči. Nechty som zarezávala do operadiel. Čo sa so mnou dialo neviem povedať. Občas v tomto stave chytím záchvat a neviem čo sa počas neho deje. Radšej to ani len nechcem vedieť. Snažila som sa upokojiť. Chcela som sa sústrediť. Ale nevedela som to. Nedokázala som sa kontrolovať. Prerývano som dýchala. Snažila sa byť v pokoji. Nedalo sa. Ale v tom sa to stalo. Niečo som uvidela. V rohu tohto lietadla som zbadala malú, dobre nie až tak malú vec. Neviem ako a prečo ale moje telo sa náhle upokojilo. Duša ma hriala nádherným pocitom. Farby Ameriky ma znova priviedli do stavu pokoja. Štít Kapitána. Ale čo tu robí? Aha, už som si spomenula. Kapitán ho dal Falconovi. Prečo ho nechal tu? Dober vie, že by ich vedel zachrániť. Nie je síce ľahko ovládateľný ale pomohol by.

Odopla som si pás a postavila sa zo sedačky. Ladným a pomalým krokom som kráčala k štítu. Čím bližšie som bola tým som sa cítila euforicky. Zvláštne na mňa vplýval. Zohla som sa pre neho. Hneď ako som sa ho dotkla som pocítila zimomriavky. Ak si pomyslím koho je ma to upokojuje. Zdvihla som ho a ten nával sily som nikdy necítila. „Slečna sme na mieste," ozvala sa F.R.I.D.A.Y. Obzrela som sa na vybavenie. „Je tu nejaký komunikátor?" znela moja požiadavka. „Áno slečna. Napravo do Vás malé čierne slúchadlo," zobrala som to čo kázala. Nasadila som si ho do ucha.

Opatrne som vyšla z lietala, stále neviem ako sa to volá. Pred sebou som videla obrovské budovy. Vyzerali dosť staro. Ako toto zvládajú? Nikdy som nebola na misii a neviem ako sa mám správať. Čo mám robiť? Ako by sa chovali oni? No nič. Bez premýšľania som sa vrhla na pôdu pod lietadlom. Hľadala som miesto kde by som sa mohla kryť. Štít som zvierala v ruke a ani si neuvedomila ako sa s ním ľahko manipuluje. Oproti sebe som videla sudy, železné sudy, ktoré mali na sebe znak hydry. Toto neveští nič dobré.

Bum! Mykla som sa. Počula som streľbu. Niečo sa vo vnútri deje. Mala by som sa tam dostať čo najrýchlejšie. Potrebujú moju pomoc. Ako sem mohli ísť samy. Snáď si nemysleli, že majú šancu proti takým agentom samy. Cestou do budovy boli rozhádzané veľké krabice. Využila som toho a skryla sa tam. Cesta bola veľmi rýchla a nenáročná. Musela som pre dýchať túto situáciu. Je pre mňa nová. Akcia, nikdy som to nerobila. Triasla som sa pri predstave ako na mňa útočia. Ako sa budem brániť? Pomaly som sa prikradla do budovy. Chodby boli dosť staré, stropy sa prepadali. Bála som sa aby ma to tu neprivalilo. Ale tá predstava ako by to zneužili ma nehorázne štve. Nikto nebude ako on. Chcú ho len nakloňovať. Nie, nemôžu to využiť ako zbraň.

Cestou ako som sa ponorila do svojich myšlienok v tom letúne, som si stihla zobrať dýky. Ale spokojná som aj s jeho štítom. Kráčala som hrdo po starých troskách budovy, ktorá bola ich úkrytom. Poháňal ma hnev. Hnev na ich trúfalosť. Dovolili si ukradnúť najlepší a jediný prototyp séra určený len pre jednu osobu. Celé to tu zničím. Nič nenechám čisté.

Počula som hlasy. Vedela som, že som tu. Rozrazila som dvere a poobzerala som sa okolo. Všade vládol boj. Chaos, ktorý ich utláčal. Bolo tu neskutočne veľa vojakov. Nemalo ich tu byť toľko. Všetko dávalo zmysel. Bola to len pasca. Chceli odstrániť všetkých Avengers čo ostali. Natasha bojovala s tromi chlapmi od nepriateľov. Nemohla som dopustiť aby sa jej niečo stalo. Bez rozmýšľania som silou vystrelila štíť na vojakov, ktorý otravovali Natashu, ktorá ledva stíhala. Štít ich všetkých trafil a štít sa mi vrátil do ruky. V tom som sa rozbehla ako pravý Kapitán Amerika. Vojaci nerozmýšľali kto som ale bojovali. Išli proti mne. Zastala som a pravou rukou trafila nepriateľa do čeľuste. Lakťom ľavej ruky som vzápätí trafila chlapa za mnou. Štít mu vrazil silnejšiu ako môj lakeť. A v tom som sa napriahla a nohou kopla ďalšieho do boku. Pod náporom mojej sily odletel na koniec miestnosti. Po ďalšom som sa rozbehla a kopla ho do hrude so saltom vzad. Dopadla som na rovné nohy a hneď v podrepe podkopla nohy nejakému vojakovi z tej nemeckej organizácie. Saltom vzad nohami skopla dva hydranty na zem až si rozbil hubu. Štít som v rotujúcej polohe odhodila do boja a zasiahol nepriateľov, ktorí bojovali s Avengers. Hýbala som sa do rytmu rokovej pesničky, ktorej som nevedela prísť na meno. Vojaci padali, moja sila a regenerácia začala ukazovať pravé svetlo.

Tak, objavila som sa tu po dlhej dobe. Ale ako som vravela, záleží mi na tejto poviedke, preto premýšľam dlho kým niečo napíšem.  Dúfam, že sa Vám to páči.