Posledné čo si pamätám je ako padám k zemi. Ako som sa dostala od tej kopy šrotu. Ale nepamätám si, že by som zaspala v posteli. Je dosť mäkká. Takú som už nepocítila dlho. Spávala som na podlahe. Studenej tvrdej betónovej podlahe. Na sebe som mala stále moje staré oblečenie. Opatrne som sa posadila na okraj postele a oprela si lakte o moje krvavé kolená. Hlavu som dala do dlaní a premýšľala. Nemala som potuchy kde som. Ale cítila som sa tu bezpečne. Aspoň moje schopnosti to tvrdili. Zabudla som sa zmieniť, že som iná ako bežný človek. Ultron robil na mne svoje pokusy. Stále ma ovládal. Lenže spravil chybu keď si prehrával záznamy z poslednej bitky Avengers. Niečo sa vo mne zmenilo. Vtedy keď Kapitán Amerika nemal svoju helmu sa vo mne niečo zlomilo. Videla som jeho tvár, vlasy, ale videla som jeho odvahu. Ako bojuje za dobro Zeme. Spomenula som si na to kto vlastne som. Lenže v tom som si spomenula čo zo mňa spravil. Nemohla som sa vrátiť k životu pred tým. Nebola som to už ja.

Postavila som sa z postele a bez rozmýšľania sa nasmerovala do kúpeľne. Cestou som mala hlavu plnú obáv z toho čo sa bude teraz diať. Nepotrebovala som sa viac zamýšľať nad tým. Musela som nájsť rýchle a jednoduché riešenie. Uvedomovala som si tok mojich schopností. Vedela som čo dokážem. On ma to naučil. Nebolo to ťažké pochopiť. Bojím sa, že svet nemá už reálnu záchranu. Bála sa čo bude nasledovať po tom čím so m si prešla.

Osprchovala som sa a vytiahla náhradné oblečenie. Správam sa tu už ako doma. Aj sa tu tak cítim. Ale mám ten zvláštny pocit, že nie som len tak hoci kde. Preto som sa rozhodla ísť preskúmať okolie. Vyšla som nenápadne ako myška. Nepotrebovala som žiadne zbrane. Kráčala som hrdo pomedzi tie uličky v tejto budove. Chodby boli neskutočne dlhé a mám pocit, že aj celá budova je dosť vysoká. Preto som sa priblížila k oknu. Videla som tam celý New York. Budova je dosť vysoká a ja som na najvyššom mieste. To aby som sa pohla niekam ďalej.

Nohy ma viedli k miestnosti. Vošla som dnu a poobzerala som sa. Vyzeralo to ako nejaký podkrovný byt. Ale dosť moderný.

„Je to tu úchvatné, že?" zľakla som sa. Priznávam, že som mala strach. Otočila som sa na miesto odkiaľ ten hlas vyšiel. Sedel na barovej stoličke. Pán, ktorý bol tmavej pleti. Cez jedno oko mal pásku. Bol troška pevnejšej postavy. Áno, tak by som to nazvala. Neviem ho zaradiť. Ale ak by mi chcel ublížiť tak by to dávno urobil. Nechcela som sa ukázať v zlom svetle. Nie som nejaký bojko. Ladne a rýchlo som sa dostala k nemu a sadla si oproti. Vyzeral dosť prekvapene. „Ako si to urobila?" znel dosť prekvapene. Obzeral si ma. Hľadal jeden náznak toho čo urobím. Nebál sa ma ale pozoroval. Všimla som si mierny úsmev. „Povedzme, že moje schopnosti sú rovné Kapitána Ameriku," zasmiala som sa. Nerobila som si žiadnu srandu. Moje schopnosti sú presne také isté, až na jednu vec. Dokážem ovládať minulosť a budúcnosť. Teda chcem povedať čas. Moja schopnosť je časopriestor. Chlap vyzeral, že je dosť prekvapený. Nikto nemal také schopnosti ako mal Kapitán. A aj to chápem. Predsa som sa len postavila a začala som si nalievať whisky z baru. Musím uznať, že ten čo to tu vlastní má dobrý výber.

„Pane, hlásime aktivitu pod mestom," vošla do miestnosti nejaká žena. Mala blond vlasy a nevyzerala nejak nadšene, že ma vidí. Neviem čo som jej urobila ale nechcem to ani vedieť. Smiala by som sa na jej zmetenom výraze keď si ma všimla. Takže toto je len nejaká jej pretvárka pred svetom. Poznám to. Sama to zažívam. Ale bohužiaľ toto nie je žiadna prekliata rozprávka. Zamerala som sa na to čo povedala. Pod zemou. Asi viem presne o čo sa jedná. Napriamila som sa. „Ďakujem agentka Danversová" černoch prehovoril. Takže agentka. Premýšľam. Toto sa mi asi len zdá. Mala by som ho poznať? Neviem, ale niečo tu nesedí. Prečo by som bola niekde medzi agentami? „Som Nick Fury, riaditeľ SHIELD" musela som sa oprieť o linku pri bare. Ako som sa sem vlastne dostala? Nebola som si vedomá toho prečo som tu. Z jednej strany som bola nadšená z tejto situácie. Vždy som chcela byť tu. Bola to pre mňa ako nesplnená misia. Môj sen. neverila som v to že sem niekedy aj prídem. Stalo sa to skutočnosťou. „Ja viem, čo sa tam deje," môj hlas znel trocha chrapľavo. Obaja sa na mňa otočili. Nechcela som o tom rozprávať. Spomienky ma príliš boleli aby som o tom vravela im. Pozerali sa na mňa s prekvapením a nechápali to odkiaľ to viem. Mala by som ale začať hovoriť. Nadýchla som sa a vyskočila na bar kde som si sadla. „Držal ma tam. Robil na mne pokusy, chystá sa znova celý svet očistiť," zjavne stále nepochopili o koho sa jedná. Nevadí, ani ja by som to nevedela. Neverila by som keby som to nezažila. Nebola tam. Ten robot si stiahol všetky záznamy z tej odpornej organizácie menom Hydra. Dokonca sa dostal do zložiek projektu z ktorého pochádza Kapitán. Nebudem sa vŕtať v minulosti. Ale mala by som zjavne aj niečo vymyslieť. „Kto to je?" Nečakaná otázka agentky. Neviem ako by som im to povedala. Stačí to teda len povedať, ale nikto to nezažil, nevedia aké to je. Aké je to sedieť v tom kresle a trpieť neznesiteľnú bolesť. „Ultron" moje slová sa len vychádzali z mojich úst. Obaja sa zarazili a čakali, že sa začnem smiať. Ale ja som ostala kľudná. Naučila som sa byť. Moje schopnosti to vyžadujú. Fury sa postavil a spolu s agentkou odišli. Nechali ma tu len tak nečakane stáť.

Mali by tu byť aj nejaké izby. Chcela som si ľahnúť, potrebujem oddych. Smiať sa mi rozhodne nechcelo. Nechcela som sa dostať do problémov. Zatiaľ som sa držala v úzadí. Vošla som do prvých dverí, ktoré som našla.

Rozhliadla som sa po okolí, tá izba bola neskutočne nádherná. Pozrela som sa na fotky, ktoré tu viseli. Bola na nich ona. Black Widow. Práve som vošla do jej izby. Musím uznať, že je to nádherné byť v izbe kde bola ona. Zniem dosť trápne. Ale asi som už proste taká. Pozerala som na ostatné fotky, ktoré tu boli. Boli tu všetci. Ale mňa zaujala jedna fotka. Bol na nej Clint a Natasha. vyzerali, že sú to najlepší kamaráti. A možno nimi aj boli.

Nevedela som čo sa odo mňa očakáva, ale budem sa snažiť. Nevieme čo plánuje Ultron. Často som pila kakao pretože ma dosť upokojovalo. Neviem, kde by som ho tu zohnala ale určite by som si dala. Dnešok je neskutočne náročný. Ale som patrične hrdá na svoje umiestnenie. Konečne som sa od neho dostalo. Som slobodná. A ňou aj ostanem.

Chcela som si ľahnúť, ale niekto rozrazil dvere. Pozrela som sa na danú osobu a videla som tam tú agentku. Vlastne by som si na to mala zvykať. Nepotrebujem, aby som bola väznená aj tu. Pokynula mi aby som išla za ňou. Nemala som moc na výber a tak som sa postavila z postele. Obe sme bez jedného slova kráčali po chodbe, ktorá sa mi zdala byť nekonečná. Jej opätky dopadali na podlahu. Každý krok sa mi dostával do uší. Mohla som ich počítať až do nekonečna. Je dosť zvláštne, že som nemala žiaden strach. Možno to je presne chyba. Žiaden strach. Ale je to zbytočné ak by som aj tak sa obránila.

Viedla ma až do suterénu. Ani teraz som nemala strach. Nebála som sa toho. Ticho som ju nasledovala. Nemala som sa s ňou o čom rozprávať. Nepoznala som ju. Ako som ani nepoznala toto miesto. Som tu len niekoľko hodín, no mne to príde ako by som tu strávila roky. Veľa rokov. Kedysi som bola len obyčajný človek, dnes je so mňa nejaké monštrum, ktoré so mňa spravil vrah. Nepriateľ. Tak sa stal mojim nepriateľom. Preto som ochotná im pomôcť. Možno by som mohla niečo aj urobiť s Avengers. Mohli by sa zase stretnúť. Mohli by spolu bojovať. Ale to je všetko len vo hviezdach.

Vošli sme do nejakej miestnosti. Bola plne vybavená funkčnými vecami modernej technológie. Najnovšie počítače, sledovacie zariadenia. Neverila som tomu čo tam vidím. Je to lepšie ako som si predstavovala. Stále mám len pocit, že toto všetko je len sen, ale pravda je opakom. Som dosť hrdá na svoje meno dnes.