Matt

Lunové správanie ma začínalo mierne znepokojovať. Kým sme boli v obchode bol rozosmiaty, výrečný a bolo mi s ním úprimne a naozaj fajn, no odkedy sme vyšli z obchodu, začal sa chovať naozaj divne. Mlčal, díval sa do zeme a jeho predtým žiarivý úsmev sa zmenil na smutný oblúčik.

Uvažoval som, že sa ho opýtam čo ho trápi, no nevedel som ako. V týchto veciach som bol naozaj neschopný. Aj Stacy mi vkuse vyčítala, že sa vôbec nezaujímam o jej city, a že sa o ňu nestarám, keď ju niečo trápi. No ako mám sakra vedieť, kedy ju niečo trápi a kedy nie? Oh Bože, dievčatá sú také zložité. A Luno, bol očividne, čo sa týka citov, na tom rovnako.

Keď sme si však sadli do autobusu vedľa seba, a on stále nič neprehovoril, len smutne hľadel do zeme, už som mal toho dosť. Jemne som doňho drgol: "Luno? Si okay?"

Pozrel sa na mňa, no veľmi rýchlo odvrátil pohľad. "Samozrejme," pošepol, no ja som mu jednoznačne neveril.

"Luno, neklam mi, prosím ťa. Veď, keď sme boli v papiernictve a ty si mi povedal o tej hádke s Christine, tak sme sa vzájomne dohodli, že si môžeme veriť, no nie?"

Luno stále neodpovedal, tak som sa rozhodol vytiahnuť "najťažší kaliber" a zaútočiť na jeho city. Usmial som sa naňho najkrajším úsmevom, aký sa mi podaril vyčariť a prehovoril som nežným hlasom: "Vieš, že som tvoj kamarát však? Sme kamaráti Luno, od dnešného dňa určite a kamaráti by sa naozaj mali zveriť tomu druhému so všetkým."

Na moje veľké prekvapenie sa Luno, po mojich slovách o kamarátstve, zatváril ešte nešťastnejšie, zazdalo sa mi, že sa mu dokonca v očiach zalesklo niekoľko sĺz, no nemohol som si tým byť istý, keďže odo mňa rýchlo otočil hlavu a zadíval sa smutne von oknom.

V tom momente som sa oňho začal naozaj báť. Toho chlapca fakt niečo trápilo. Bol som rozhodnutý zistiť, čo to je a pomôcť mu. Nič ma nemohlo zastaviť.

V tento deň mi naozaj pomohol a obvyklé nudné nakupovanie darčekov sa s ním zmenilo na zábavu. Dosť som si ten deň užil. Chcel som sa mu nejako odvďačiť, ak už nijak inak, tak aspoň tým, že mu pomôžem a pokúsim sa ho rozveseliť.

Autobus sa začal pomaly blížiť ku piatej zastávke a Luno vstal: "Už vystupujem... Tak sa maj... Bolo... Bolo to s tebou dnes fajn... Ďakujem..."

"Počkaj!" Vykríkol som skôr, ako stihol vystúpiť a rozbehol som sa za ním k dverám autobusu, "Po prvé, to ja ďakujem tebe Luno. Som naozaj rád, že si tam šiel dnes so mnou. A po druhé, vystupujem s tebou."

"Ale veď ty bývaš až na ďalšej zastávke!" Vykríkol Luno, no to som sa už spolu s ním tlačil von z autobusu.

Keď sme už stáli vonku, na čerstvom vzduchu a Luno sa na mňa díval šokovane, no stále smutne, opatrne som ho chytil za rameno: "Luno.... Tvrď si čo chceš, ale nie si okay. Je mi jedno, že bývam až na ďalšej zastávke, idem ťa odprevadiť domov. Trvám na tom!"

"A ako pôjdeš domov ty?" Opýtal sa ma neisto Luno, pričom už začal kráčať smerom, ktorý pravdepodobne viedol k jeho domu.

Milo som sa naňho usmial a vydal som sa za ním: "Pôjdem peši. Je to len jedna zastávka a neuškodí mi zabehať si."

Luno neodpovedal, len si utrel slzu, ktorá mu vytiekla z oka. Spanikáril som. Srdce mi začalo biť rýchlejšie.

Čo ak je preto smutný? Čo ak ho trápi jeho postava? Ach do kelu, ja som idiot.

Celý deň som mu rozprával o tom, ako chodím do posilky, ako jem zdravo a on... Povedzme si úprimne, ten chlapec mal nadváhu a asi z toho nebol práve nadšený. A mojimi hlúpymi rečami o mojom životnom štýle... som mu pravdepodobne všetky tie komplexy len zhoršil.

Ach bože, mal som chuť si jednu streliť a hneď na to objať Luna, ale nemohol som. Keby som si jednu strelil, Luno by si pravdepodobne pomyslel, že som nevyliečený pacient blázinca a utiekol by. A keby som ho objal... no asi by nebol rád. Veď koho by tešilo, keby ho objímal človek, ktorý mu spôsobil depky a zhoršil komplexy?

Pristihol som sa, že uvažujem nad tým, či by nebolo lepšie, keby som odišiel, no naozaj som ho nechcel nechávať samého. Naozaj nie. Chcel som odčiniť to, čo som spôsobil, nie sa tomu vyhnúť veľkým oblúkom a proste ujsť.

Prišli sme ku dverám jeho domu, na ktorých už visel zeleno červený Vianočný veniec. Očividne som nebol jediný, kto začal so sviatkami trochu skôr.

Očakával som, že sa ma už Luno bude chcieť zbaviť a pošle ma preč kade ľahšie, no na moje veľké prekvapenie sa na mňa obzrel a opýtal sa: "Chceš ísť na chvíľku dnu?"

V mojom srdci v momente zasvietila nádej, že zistím čo s ním je a dostanem šancu mu pomôcť. Usmial som sa naňho a prikývol som: "Ak ti to nebude vadiť, pôjdem rád."

Luno odomkol dvere, chvíľu mu to trvalo, keďže s prstami skrehnutými od zimy sa mu s kľúčom narábalo ťažko a obaja sme vošli do chodby.

"Sadni si," pošepol Luno a ukázal na nízku skrinku, ktorá slúžila pravdepodobne na odkladanie topánok, "rodičia by neboli radi, keby nám po dome behal niekto bez ohlásenia, máme tu trochu neporiadok, takže musíš zostať na chodbe, snáď chápeš."

Prikývol som a usadil som sa na skrinku. Luno zatiaľ vošiel do jedných z dverí, ktoré, ako som stihol zazrieť, kým boli otvorené, viedli do kuchyne.

"A tvoji rodičia sú doma?" opýtal som sa ho a nervózne som sa obzrel okolo seba.

"Nie," odpovedal mi Luno z kuchyne synchronicky naraz s vŕzganím otvárajúcej sa chladničky, "Otec je ešte stále v práci, väčšinou chodí domov až okolo deviatej a mama šla pravdepodobne po brata a sestru do školy. Sme tu len my dvaja a... Mačka."

Ako na zavolanie vybehla z otvorenej kúpelne tigrovaná, hnedo-čierna, tučnučká mačička a nahlas zamňaukala.

"Ahoj cica," pošepol som a sklonil som k nej ruku. V momente sa mi o ňu obtrela ružovým ňufáčikom a nahlas zapriadla. Usmial som sa ako malé dieťa. Tá cica bola tak chutnučká, nemohol som z nej.

Prestal som sa ovládať . Začal som sa s ňou maznať a prihovárať sa jej tak roznežnelým, tenkým hláskom , aký nepoužívam takmer nikdy a už vôbec nie pred ľuďmi: "Ňuňu... čička... ňo ťy si rozťomijá! Ňo aňo siiii.."

"Hlavne jej nedávaj nič žrať. Je to asi ten najpahltnejší tvor na svete," ozval sa Luno, načo vyšiel von z kuchyne s dvoma kakaukami so šľahačkou v rukách. Jedno z kakau mi podal a s druhým v ruke sa usadil na zem. Mačka sa okolo neho začala v momente obtierať, pričom sa snažila pyskom dosiahnuť na pohár so šľahačkou.

"Fuj Tigrica! Nechaj! To je moje!" Vykríkol nahnevane Luno a odtlačil mňaučiacu mačku od seba.

"Tigrica?" Opýtal som sa Luna s miernym smiechom v hlase.

"Hej," Luno sa začervenal, no na jeho tvári sa stále neobjavil ani náznak úsmevu, "ja viem, to meno sa jej totálne nehodí, ale ja za to nemôžem. Vymýšľala jej ho moja mama."

Pozrel som sa na malú tučnučkú mačku s nevinným výrazom na tvári a nevedel som si predstaviť meno, ktoré by sa jej hodilo menej ako Tigrica.

Zasmial som sa: "Veď to nevadí. Aj tak je sladučká!" Na konci vety som mierne zapišťal, no rýchle som to zakryl zakašlaním a prehovoril som už normálnym hlasom: "Počuj Luno," začal som a opatrne som sa zošuchol dole zo skrinky na zem k nemu, "je mi jasné, že ťa niečo trápi, naozaj ma neoklameš, že nie, videl som, ako si vonku takmer plakal a ja... ja by som ti naozaj naozaj veľmi chcel pomôcť. Prosím Luno. Prosím dovoľ mi pomôcť ti. Povedz mi, čo sa deje..."

Tak plánovaná Mattová kapitola je nakoniec tak dlhá, že som sa ju rozhodla rozdeliť na dve menšie kapitoly, čo znamená, že o chvíľu bude ďalšia :D Čo si zatiaľ myslíte? :)