Luno

Oči som mal zavreté a celé telo uvolnené. Pomaly som hýbal rukami striedavo hore a dole po dne vane a počúval som, ako rozvírená voda naráža o jej steny. Uši som mal pod vodou, takže každý jeden pohyb vody som vnímal hlasnejšie a zároveň úplne inak, akoby voda bola pohybujúce sa zviera a ja veľkým polomŕtvym telesom, ktoré zjedla. Rodičia mi zakazovali byť dlho vo vani, no mne to bolo jedno. Potreboval som sa na chvíľu, celý ponoriť do vody a nechať trčať len nos.

Tento víkend bol jeden z najhorších v mojom živote. Keď som v piatok došiel po imatrikulačkách domov, moja cesta mierila priamo do kuchyne. Kým iní cool típci s filmov a seriálov, ktoré pozerám a z kníh, ktoré čítam sa v prípade depresie a iných problémov pokúšajú epickými spôsobmi vziať si život, alebo upadnú k drogám a alkoholu, čo je pre dnešnú mládež z nevysvetliteľných dôvodov považované za niečo cool, ja v prípade depky.... radšej vyjem celú chladničku.

A tak som spravil aj v ten piatok. Pchal som do seba všetko až kým mi nezačalo byť totálne zle. V sobotu už som bol na tom lepšie, pomaly som začal zabúdať na môj trápny rýchly crush na toho najkrajšieho chalana vo vesmíre, no ako ubiehali hodiny uvedomil som si, že niečo jednoznačne nie je v poriadku.

Christine. Väčšinou mi celý víkend píše každú hlúposť, ktorá jej napadne, no teraz akoby sa prepadla pod zem. Rýchle som jej napísal a keď celý zvyšok dňa neodpisovala, zavolal som jej. Hovor mi v momente zrušila a napísala mi, len rýchlu krátku správu: "Daj mi pokoj! Nechal si ma samú na úplne cudzom mieste! Vieš ako som sa bála? Toto ti len tak ľahko neodpustím Luno."

V momente ako som si správu prečítal, som jej napísal dlhé ospravedlnenie, no keď som ho chcel odoslať, na mobile mi vyskočila ikonka oznamujúca, že moja správa sa momentálne poslať nedá.

Christine si ma zablokovala. Zložilo ma to snáď ešte viac ako celá situácia s Mattom. To znamenalo, že sobotný večer som strávil v slzách, pričom jedinou oporou mi bola chladnička, z ktorej som vyjedol snáď všetko sladké a mastné, čo som ešte našiel. A keď mi to nestačilo, zaliezol som s čipsmi a čokoládou z pivnice pod perinou a plakal ďalej.

V noci som nespal ani hodinu. Bolelo ma brucho a pichalo ma pri srdci, ako už z fyzických dôvodov (asi by som s tým mal zájsť za lekárom), tak aj z psychických. Kvôli tomu peknému idiotovi som prišiel o moju najlepšiu kamarátku. Keby len nebol taký pekný... a keby som ja nebol taký hlúpy. Všetko to bola moja vina.

Piiiiip.... piiiiip....

Celý som sa mykol. Voda vo vani sa mykla spolu so mnou, čo vydalo ešte silnejšie dunenie nasledované ďalším pípaním. Ale voda nepípa, tým som si bol istý.

Zdvihol som sa a zrak mi padol na mobil na kraji vane. Väčšinou si mobil do vane neberiem, ale teraz som spravil výnimku. Keby sa mi náhodou ozvala Christine, chcel som si byť istý, že sa jej budem môcť čo najskôr ozvať.

Nevidel som síce dobre na obrazovku, nemal som na sebe okuliare, no podľa zvuku a toho ako sa mobil klepal, mi bolo jasné, že mi niekto volá. V nádeji, že to je Christine som si priložil mobil k uchu a zdvihol som to.

"Ahoj!" Ozvalo sa z telefónu a ja som takmer pustil mobil do vody. Toto nebol hlas Christine.

"Matt?!" Vykríkol som celý prekvapený s roztraseným hlasom.

Z reproduktoru sa ozval smiech: "Ty sa nedívaš na to, kto ti volá, trdlo?"

"Dívam... ale... ja..." zakoktal som sa, nevediac, ako sa z tej situácie vyhovoriť. Uvažoval som nad tým, odkiaľ asi má ten chlapec na mňa číslo? Veď som mu ho nedával, alebo snáď áno? A potom mi to došlo. Messnger. Ja som mu poslal žiadosť o priateľstvo, to znamená, že on mi teraz môže vpohode volať na messenger! Do kelu to mi nenapadlo. Chcel som naňho zabudnúť, nie s ním volať!

"Nezapneš to na videohovor?" Opýtal sa Matt a mne sa už druhýkrát takmer šmykol mobil do vane.

"Prečo?!" Vykríkol som vydesene, vedomý si toho, že ešte stále som vo vani.

"No... ľahšie sa mi tak volá..." povedal mierne neisto Matt, pravdepodobne kvôli tónu môjho hlasu, "ale ak nechceš môžme volať aj takto, len mi to príde nepraktické, keď tu je možnosť videohovoru."

Chvíľu som váhal. Chcel som na toho chlapca zabudnúť, no pokušenie vidieť ho bolo silnejšie. Dal som si mobil tak, aby mi bola vidieť, len tvár (naozaj nechcem aby vedel, že som vo vani!) a tesne pred tým, ako som stlačil ikonku kamery, som vtiahol dovnútra líca, aby som vyzeral aspoň trochu chudšie. Nepomohlo to. Keď som zbadal v malom okienku na boku obrazovky moju tvár pred tým než sa mi načítal obraz Matta, zhrozil som sa. To dvojdňové vyjedanie chladničky si odnieslo svoju daň.

Keď sa mi však konečne načítal obraz Mattovej tváre, nevedel som myslieť už na nič iné. Aj keď som ho videl rozmazane, vyzeral dokonale.

"Tak to je lepišie!" Zasmial sa Matt a mojim telom prebehol mráz. Prečo jeho smiech znie tak sladko?

Matt sa zarazil: "Prečo nemáš okuliare?"

Sakra. Na to som nemal pripravenú výhovorku.

"Uhm.... ja, no neviem..." zakoktal som a snažil som sa nečervenať, s lícami stále stiahnutými dovnútra.

"Je to také zvláštne," zasmial sa Matt, "vidieť ťa bez nich. Tvoja tvár pôsobí tak... prázdne. Úprimne, dosť sa ti hodia."

Mobil mi už po tretíkrát takmer vypadol z ruky. Hodia sa mi. On povedal, že sa mi hodia okuliare!

Bol som z toho tak rozklepaný, že som si ani neuvedomil to, že sa mi mobil začína pomaly, ale isto zošmykovať z ruky.

"Ty nemáš tričko?" Vyhŕkol Matt so smiechom. Spanikáril som. Zdvihol som mobil vyššie a kusol som si do líc tak silno, až mi začali krvácať.

"Jasneže mám tričko!" zaklamal som, pričom som vedel, že Matt mi neuverí.

Matt sa uškrnul, pričom si začal prezerať moju červenú tvár. Zrazu zdvihol obočie a oči mu zažiarili, akoby rozlúštil hádanku: "Ty... ty si vo vani?!"

Mal som chuť sa celý ponoriť pod vodu a utopiť sa. No miesto toho som celý červený prikývol. Už sa mi nechcelo klamať.

"Tak prečo si to potom zdvihol?" Opýtal sa ma prekvapene Matt.

"Ja... ja... neviem..." zakoktal som, "nechcel som aby si čakal a tak... plus, keďže nemám okuliare ani som nevedel , kto mi volá."

Uhol som pohľadom a začervenal som sa ešte viac. Toto bola jedna z najtrápnejších situácií v mojom živote.

Pozrel som sa na Mattovú, stále začudovanú tvár a pošepol som: "Povieš mi prosím, prečo vlastne voláš?"

Matt sa plesol po čele: "Jasné! Na to som zabudol! Vieš ide o to, že o necelý mesiac sú Vianoce. A ja vždy meškám s darčekmi. Tak mi napadlo, že tento rok urobím výnimku a pôjdem kúpiť darčeky skôr. Teda, už zajtra. A... nemôžem ísť ani s kamošmi, ani so Stacy, keďže pre nich tie darčeky kupujem, tak mi napadlo.... či by si so mnou nešiel ty? Možno sa nám konečne podarí porozprávať!"

Matt sa na mňa usmial žiarivým úsmevom. Nevedel som, ako reagovať. Volal mi len pre to, že nie som ani jeho kamarát, ani jeho priateľka, takže môžem vidieť, čo za darčeky kupuje. Na druhú stranu... ľudí, ktorí nie sú jeho priateľkou, alebo kamarátmi je vcelku dosť a on si vybral práve mňa.

Ešte chvíľu som mlčal, no potom som prikývol: "Okay, pôjdem s tebou."

Matt sa na mňa opäť usmial, tým žiarivým úsmevom z reklamy na pastu a povedal: "Takže platí! Zajtra po škole sa stretneme a pôjdeme do mesta, ok?"

Prikývol som. Stále som bol z celej tej situácie nervózny a vyvedený z mieri.

Matt sa na mňa ešte raz usmial z obrazovky telefónu a pred tým, než hovor zrušil, vykríkol: "Tak sa vidíme zajtra Luno! A uži si sprchu!"

Aj keď obrazovka už stmavla, ešte hodnú chvíľu som sa na ňu díval. Sľúbil som si, že dnes už plakať nebudem, ale... nedalo sa to.

Pomaly som sa ponoril pod vodu a nechal som moje slzy miešať sa so zbytkom vody vo vani...

Tak zlatíčka, je tu piata kapitola a spolu s ňou tu mám pre vás niečo špeciálne. Môj pokus o nakreslenie Luna v pyžame so zmrzlinkou XD. (Mal by byť baculatejší, ale nejak sa mi nedarí kresliť bacuľaté postavy)