Matt

Pomaly som vkročil do sterilnej miestnosti a do nosa mi ihneď vrazil pach dezinfekčných prostriedkov zmiešaný s tým nepríjemným pachom nemocnice, ku ktorému majú ľudia odpor už od detstva.

V podobnej miestnosti som bol za život len trikrát. Keď som mal sedem rokov a narodil sa mi brat, keď mi ako desaťročnému zomieral v nemocnici dedko a keď som ako trinásťročný spadol na telesnej a zlomil som si píšťalu.

No bolo jedno, po koľkýkrát som bol v nemocničnej izbe, po každýkrát to bol šok. Depresívna kombinácia sivej a bielej, prístroje vydávajúce nepríjemné pípavé zvuky, hadičky zapichnuté do ľudského tela a mnoho ďalších vecí, ktoré som ani nevedel pomenovať. Celé to pôsobilo tak strašidelne a nadpozemsky.

A v strede toho všetkého totálne cudzieho bola posteľ, na ktorej ležal tvor, ktorý mi bol za posledných pár týždňov tou najbližšou vecou vo vesmíre. Luno...

"Ahoj," pošepol som a chytil som sa dverí v strachu, že sa mi opäť podlomia nohy.

Luno sa na mňa pozrel a párkrát zažmurkal. Stále vyzeral veľmi unavene, ale do tváre sa mu už pomaly, ale isto vraciala farba. Väčšinu tela mal zahalenú pod prikrývkou, no i tak bolo vidno hadičku, ktorá mu trčala z ruky.

"Matt... ja..." začal Luno tichým hlasom, no ja som ho predbehol. Už som to proste nevydržal. Padol som na zem, vedľa jeho postele a už s opäť roztraseným hlasom som zo seba vyhŕkol: "Je mi to ľúto, Luno!"

"Nie Matt! To mne je to ľúto!" Oponoval mi Luno so zúfalým výrazom na tvári.

"Nechcel som ti povedať, že ma už nepriťahuješ, nie je to pravda," pokračoval som, ignorujúc Lunové protesty, "bol som nahnevaný, neuvažoval som nad tým, čo hovorím. Ja... nechcel som..."

"Nie Matt," zastavil ma znova Luno, "je to úplne pochopiteľné. Naozaj úplne. Nedivil by som sa, ak by som ťa už nepriťahoval. Nikto by sa nedivil."

Luno sa odmlčal a následne ticho dodal: "To ja som ten, čo by mal povedať prepáč. Ja... spôsobil som mojou hlúposťou a tvrdohlavosťou príšerné veci. Ach Matt... Je mi to tak strašne ľúto."

"Takže... takže už vieš, že som mal pravdu, keď som ti hovoril, no... to všetko? Že... že som ťa nechcel zmeniť, že som ti chcel len pomôcť?" Opýtal som sa ho s hlasom plným nadeje.

Luno nemo prikývol a ja som mal pocit, akoby mi spadol zo srdca obrovský balvan.

"Kým som bol v bezvedomí... sníval sa mi sen... videl som ťa tam plakať Matt... a uvedomil som si, čo som ti spôsobil, do akej depresie som ťa mojimi problémami dostal. Uvedomil som si, ako nevďačne som sa voči tebe zachoval. A keď som sa potom zobudil v nemocnici a lekár mi povedal, že som prekonal infarkt..." Luno sa opäť odmlčal, "mohol som zomrieť Matt. Mohol som zomrieť len preto, že som sa tvrdohlavo nechcel zmeniť. Zahrával som sa so svojim životom len kvôli svojej hlúpej hrdosti a sebavedomiu."

"Takže... takže chceš... chceš zmeniť svoj životný štýl?" Opýtal som sa ho opatrne, pričom som ho chytil za ruku.

Luno sa na mňa smutne usmial: "Mám inú možnosť? Nechcem zomrieť... nechcem, aby si musel zažiť tú stratu..."

"Ach zlatíčko," pošepol som a opäť som sa rozplakal. Tentokrát to však boli slzy úľavy. Bol to tak úžasný pocit. Pochopil to. Chce sa zmeniť. Prvýkrát za posledných niekoľko dní som sa cítil skutočne šťastne a bezstarostne, i keď som vedel, že zmena Lunového života bude zdĺhavý a náročný boj.

Lunovi sa tak isto v očiach zaleskli slzy a stisol mi ruku silnejšie.

"Bude to ťažké, vieš to, že?" Pošepol som a pobozkal som ho na ruku, za ktorú som ho stále držal.

"Viem," odpovedal mi Luno a zahladil sa do stropu, "ale budem to musieť zvládnuť. Urobím všetko preto, aby som to zvládol."

"Ani si nevieš predstaviť, aký som rád, že to hovoríš," vydýchol som a zaboril som si tvár k nemu do periny.

Luno mi zahrabal dlaňou do vlasov a pošepol: "Nechápem, na čo som potreboval celý čas všetky tie sladkosti, keď tú najsladšiu som mal stále pred nosom."

Zdvihol som hlavu a nechápavo som sa naňho pozrel: "Ako to myslíš? Čo myslíš tou najsladšiu sladkosťou?"

Luno sa jemne zasmial: "Teba Matt. Ty si vždy bol a vždy aj budeš tou najsladšiou sladkosťou. Tou jedinou sladkosťou, ktorú potrebujem. A kým mám teba, zvládnem to všetko."

Otvoril som ústa, ale nedokázal som nič povedať. Všetko to bolo na mňa až príliš. Až príliš úžasne, až príliš dojemné.

Miesto odpovede som si ľahol k Lunovi na posteľ a prešiel som mu rukou po tvári.

"Ďakujem, ďakujem ti, že si to pochopil," pošepol som tak ticho, že som sa až bál, či ma Luno počul.

"Nemáš zač," odpovedal Luno rovnako ticho, "ja ďakujem tebe, že si ma zachránil predo mnou samotným."

Rýchlo som zažmurkal a následne som spojil moje pery s tými jeho. On mi bozk opätoval. Nohy sa nám sami od seba preplietli, ruky sme si obtočili okolo seba. Boli sme k sebe najbližšie, ako nám to nemocničná posteľ a hadičky trčiace z Lunovej ruky dovoľovali.

Úprimne, bol to asi ten najkrajší a najdlhší bozk, aký sme kedy mali. A možno by trval aj naveky, možno by sme sa od seba vôbec neodtiahli, keby sa z ničoho nič nerozleteli dvere na izbe a na postel k nám by z divokým pišťano-kričaním neskočila Christine...