Matt

"Hej, dávajte pozor, mladý pán, takmer ste ma zhodili!"

Výkrik už asi tretieho doktora, ktorého som počas môjho šprintu cez Tehelnú nemocnicu zrazil, som ledva vnímal.

Nevedel som z akých tupých dôvodov previezli Luna na najvyššie, piate poschodie, nemocnice, no malo to za následok to, že som sa teraz rútil cez niekoľko schodísk ako blázon. Pár ľudí sa na mňa pozrelo nahnevaným pohľadom, keď som okolo nich prefrčal, no väčšina sestričiek ma zvysoka ignorovalo. Asi si mysleli, že sa rútim za svojou priateľkou, ktorá sa zranila pri robení nejakej hlúposti, ktoré väčšina teenagerov robí na každej druhej party. Nikoho z nich asi nenapadne, že idem za svojim priateľom, ktorý si kvôli svojmu neriešenému problému spôsobil infarkt.

Konečne som sa dostal na piate poschodie a stále v maximálnej rýchlosti som vošiel do chodby označenej nápisom "Kardiologia". Takmer v momente som vrazil do mojej mamy.

"Kde je? Musím ho vidieť!" vykríkol som a pokúsil som  sa ju obísť.

"Matt!" vykríkla a objala ma, čím mi zabránila utekať ďalej po dlhej bielej sterilnej chodbe.

"Ja ho musím vidieť..." vyhabkal som, no už potichšie. Nevedel som sa brániť, keď ma mama držala vo svojom objatí. Z hrdla mi vyšiel ďalší vzlyk a hlava mi v momente padla na jej rameno. Mama mi prešla rukou po chrbte a pošepla roztraseným hlasom: "Počúvala som, čo hovoria lekári a... potvrdili, že dostal infarkt... previezli  ho na nejakú sálu... asi ho idú operovať, alebo také niečo."

"Operovať?!" vyhŕkol som a vydesene som sa od mami odtiahol, "Takže potrebuje bypass?"

"Ja... ja neviem..." Mama vyzerala skutočne vydesene. Očividne konečne pochopila, že som si nevymýšľal, ani nepreháňal, ale že Luno je reálne v ohrození života.

"Nebojte sa, bypass nepotrebuje, len mu musíme vykonať koronárnu angioplastiku... teda... spriechodniť tepnu."

Prekvapene som sa obzrel a zbadal som to ryšavé dievča zo sanitky. Strapaté vlasy mala zopnuté v drdole a v rukách stále stískala svoj zápisník.

"Takže... takže prežije?" opýtal som sa s hlasom plným obáv.

Ryšavka sa usmiala: "Takmer určite. Ako dlho ale bude žiť, závisí len na ňom a na tom, akú sa rozhodne mať životosprávu. Ak mám byť úprimná, ešte asi nikdy som nevidela tak veľa cholesterolu v krvi teenagera."

"Ja viem," pošepol som a nešťastne som sa pozrel do zeme. Tak strašne som si prial, aby sa Luno po tomto zážitku uvedomil a aby sa začal stravovať aspoň o trochu lepšie, no boli to len moje prázdne priania. Nemohol som vedieť, ako sa rozhodne. Možno si z toho nič nevezme, možno ho ani zástava srdca nepresvedčí o tom, aby sa zmenil.

Opäť som sa pozrel na ryšavku a neisto som sa jej opýtal: "Čo vlastne robíš tu? Myslel som, že patríš ku... hm... ako sa to povie... sanitkárkom?"

Ryšavka sa zasmiala: "Hah, nie. Skutočne už vyzerám tak dospelo? Ja som tu len na stáži, vrámci štúdia medicíny. Som vždy tam, kde ma potrebujú. Alebo tam, kde sa mám možnosť doučiť niečo nové."

"Aha," prikývol som a opäť som si dievča prezrel. Vyzerala skutočne mlado na to, aby bola lekárka.

"Mickey! Poď sem prosím ťa!"ozvalo sa z druhej strany chodby.

Dievča sa na mňa usmialo: "Už musím. Maj sa zatiaľ. A neboj... všetko bude v poriadku."

Sledoval som, ako dievča uteká po chodbe, ako sa jej elegantne hýbe štíhle telo a pramienky, ktoré jej vypadli z drdolu, za ňou vlajú ako oheň.

"Pekná, čo?" ozvala sa mama a ja som mierne nadskočil, keďže som si až vtedy uvedomil, že stojí vedľa mňa.

"Mami!" vykríkol som mierne nahnevane, "Som zadaný, o čo ti, prosím ťa, ide?"

Mama zdvihla obočie a jemne sa uškrnula: "O nič. Ja len hovorím, že je pekná."

Pomaly som padol na lavičku. I keď som vedel, že Luno pravdepodobne prežije, nijak to neutíšilo paniku, ktorá pomaly, ale isto ovládla moje telo. Vtedy som si uvedomil jednu vec. "Ach bože!"

"Čo sa deje?" opýtala sa ma mama, keď sa usadila vedľa mňa.

"Ja..." začal som, ale hlas sa mi zlomil, "práve som si uvedomil, že posledné, čo som Lunovi povedal pred tým, než sa to celé udialo, bolo to, že ma už vôbec nepriťahuje. Ak umrie... bude to posledné, čo počul... umrie s tým, že si bude myslieť, že sa mi nepáči, že ho už nechcem."

Opäť som sa rozplakal a hlavu som si vložil do dlaní. Mama mi prešla rukou po chrbte: "Zlatíčko. Počul si, čo povedala tá študentka. Je takmer isté, že to Luno prežije. A k tomu.."

Mama nedopovedala, pretože v tej chvíli sa otvorili dvere na druhej strane kardiologického oddelenia a dovnútra vošiel manželský pár v stredných rokoch sprevádzaný lekárom.

"Nebojte sa, je stabilizovaný, čoskoro sa preberie a budete môcť ísť za ním," povedal lekár utešujúcim tónom a chytil nižšiu kučeravo-vlasú ženu za rameno.

Žena ustarostene prikývla a sama pre seba povedala: "Ach bože, môj úbohý cukríček."

V tej chvíli mi došlo, kto sú tí ľudia.

"To sú moji pravdepodobní budúci svatovci?" opýtala sa ma mama s miernym vtipom v hlase, akoby mi čítala myšlienky.

Mlčky som prikývol.

"Aha," odpovedala mama a jemne podvihla obočie.

Pozrel som sa do zeme. Obaja Lunovi rodičia mali očividnú nadváhu, jeho matka slabšie, jeho otec doslova pripomínal viac balón než človeka. Trošku som začal s Lunom súcitiť. Ak má celá jeho rodina zlé stravovacie návyky, musí byť ťažké naučiť sa k zdravému stravovaniu sám. Budú mu vôbec vedieť nastaviť diétu, keď sa vráti z nemocnice? Tá myšlienka mi preletela mysľou ako rozžeravená guľka.

"To ty si podal nášmu synovi prvú pomoc a pomohol si mu dostať sa do nemocnice?"

Rýchlo som zdvihol hlavu a uvedomil som si, že nado mnou stojí Lunová mama. Jej kučeravé vlasy vo farbe špinavého blondu mi takmer padali do tváre a jej bledomodré oči, rovnako priezračné ako Lunové a Tiffaniné, smerovali priamo do tých mojich.

"Áno... áno to som ja," odpovedal som mierne nervózne.

Lunová mama ma objala tak rýchlo a tak nečakane, že som mal pocit, že dostanem infarkt aj ja. O rameno sa mi obtrela jej tvár vlhká od sĺz.

"Ďakujem ti... ďakujem ti veľmi," pošepla mi, keď sa odo mňa odtisla, "asi si nášmu synovi zachránil život."

"Rado sa stalo," povedal som a usmial sa na ňu, pričom som už opäť udržiaval slzy. Možno som zas tak trochu prepadol predsudkom. Lunová mama pôsobí ako chápavá, rozumná žena, milujúca svoje deti nadovšetko, určite bude chcieť pre svojho syna len to najlepšie.

V tej chvíli vyšiel z Lunovej izby starší šedivý lekár. Všetci do jedného sme vyskočili zo stoličiek a pozreli sme sa naňho s očami plnými očakávania.

Lekár si vyzliekol gumené rukavice a pozrel sa na Lunových rodičov: "Zákrok je dokončený, váš syn je stabilizovaný a pri vedomí."

Obaja Lunoví rodičia si nadšene vydýchli. "Môžme ho vidieť?" opýtala sa ihneď dychtivo jeho mama.

Lekár sa zatváril mierne neisto: "Samozrejme, samozrejme, že môžete.. ale...  ale poprosil ma, či môže najprv hovoriť s tým chalanom, ktorý ho zachránil. Osamote."

Všetci v miestnosti sa pozreli prekvapene na mňa a ja som nervózne preglgol. "Ok... Okay... Idem..."

Vybral som sa k Lunovej nemocničnej izbe. Každý môj krok sa rozliehal chodbou ako hrmenie. Cítil som sa tak nervózne, ako som sa necítil ani pri tej najťažšej písomke z nemčiny. Prichádza koniec... alebo začiatok. Záleží len na tom, ako sa rozhodne Luno. Počúvne konečne to, čo mu hovorí jeho telo a všetci ľudia okolo, alebo pôjde ďalej tvrdohlavo za svojou vlastnou pravdou?