Matt

Čakal som Luna pred školou. Celé telo mi brnelo. Vedel som, že dnes sa to musí vyriešiť. Raz a navždy. Inak to zabije nás oboch. Mňa psychicky a jeho... doslova.

Pozrel som sa na hodinky a už som mu chcel napísať, že kde sa tak dlho šuchtá, keď som ho konečne uvidel. Vyšiel zo školy naraz s Christine a niečo jej mierne rozvášnene hovoril. Uvažoval som, o čom sa asi rozprávaju. Poskočil som z nohy na nohu. Začínala mi byť trochu zima. Vtedy si ma Luno všimol. Pozrel sa na mňa a následne niečo povedal svojej kamarátke. Ona prikývla, objala ho a rozbehla sa opačným smerom.

Vystrel som sa a zahľadel som sa priamo na jeho priblížijúcu sa postavu. Mal som pocit, že sa každú sekundu zosypem, že ten rozhovor nezvládnem. No musel som zostať silný. Nie pre seba, ale preňho. Nie pre moju hrdosť, ale pre jeho život. Lebo to je výhrou. On. Zdravý a živý Luno.

"Ahoj Matt," pozdravil ma hneď, keď ku mne konečne podišiel. Už sa ani nepokúšal znieť falošne milo. Obaja sme vedeli, že sme vo vojne, obaja sme vedeli, že stojíme na začiatku súboja, ktorý rozhodne o všetkom.

"Ahoj," odzdravil som a v momente som zmlkol. Nevedel som, ako začať. Bolo to ťažšie, ako som si myslel.

"Vieš čo, poďme sa prejsť," začal som napokon jednoduchým nevinným spôsobom.

Luno si ma chvíľu prezeral a napokon prikývol.

Kráčali sme mlčky. No nebolo to to krásne ticho "netreba nič hovoriť", ako vtedy po zmrzlinárni, ani trápne ticho, aké nastalo vtedy, keď som bol prvýkrat u Luna. Bolo to ticho pred búrkou.

Prezrel som si ho. Pohľad naňho mi už nespôsoboval ten blažený pocit, ako pred tým, už to nebolo ako hľadieť na mačiatko. Svojou tvrdohlavosťou a hlúpym, zle utvoreným sebavedomím sa mi zhnusil aj psychicky... a úprimne aj... fyzicky.

Musím to proste vyriešiť. Musím mu povedať to všetko, čo sa mi odohráva v hlave.

"Luno..." začal som a zhlboka som sa nadýchol, "obaja vieme, že máš problémy so srdcom a ja nemusím byť lekár, aby som dokázal povedať, že... že sa to stále len zhoršuje... je mi jasné, že na telesnej si nebol... pretože ťa to bolelo a sužovalo natoľko, že si proste nezvládol cvičiť..."

Luno chvíľu mlčal a ja som sa na moment zľakol, že na to ani nezareaguje, no napokon prikývol: "To je pravda."

Vystrel som sa a ucítil som, ako sa vo mne rozhorel malý plamienok nádeje. Uznal mi to. Súhlasí so mnou. Možno ho nakoniec dokážem presvedčiť.

Opäť som sa zhlboka nadýchol. Teraz prichádzala tá tažšia čásť: "A... ja skutočne nechcem, aby sa ti niečo stalo. Až príliš mi na tebe záleží. A... tuším... nie... viem to... že svojim životným štýlom, tým ako sa stravuješ, sa ešte viac ničíš."

Luno neodpovedal. Zastavil som sa a chytil som ho za obe ruky: "Viem, že sa o tom nerád bavíš, viem, že odo mňa nechceš pomôcť. Ale prosím Luno, prosím, dovoľ mi ti pomôcť. Ak neveríš mne, môžme nájsť nejakého odborníka. Lekára, psychológa, kohokoľvek. Prosím, Luno. Urobím čokoľvek, ak sa prestaneš takto ničiť."

Zmĺkol som a pozrel som sa naňho. Luno mi chvíľu mlčky hľadeľ na ruky, no vzápätí mi ich pustil a vybral sa do potravín, pri ktorých sme stáli.

"Kam ideš?" Vykríkol som, pričom mi telo v momente zachvátila panika.

"Musím kúpiť mlieko," odpovedal mi Luno, ticho a smutne, akoby nešiel kupovať mlieko, ale náhrobok.

Zostal som vonku stáť sám s nohami zaborenými v snehu. Triasol som sa, no nie od zimy. Tušil som, že Luno do toho obchodu nešiel len po mlieko. Úprimne, bál som sa.

Možno ho len moje slová skutočne zasiahli a potrebuje si to celé sám premyslieť. Pokúsil som sa myslieť optimisticky.

Moja nadej však spľasla v momente, keď Luno vyšiel von a v rukách držal sladkosti, čipsy a iné blbosti, ktoré ho pomaly, ale isto privážajú do hrobu. Už som to nevydržal. Môj pohár trpezlivosti sa prelial. A vylial sa z neho hnev. Čistý koncentrovaný hnev.

"Robíš si srandu, že?! Toto... toto urobíš doslova päť minút po tom, čo som ti povedal?! Prišiel si snáď už úplne o rozum Luno?!" Vykríkol som.

Luno sa na mňa pozrel. V jeho očiach blčal minimálne taký istý hnev, ako v tých mojich: "Nemôžeš mi hovoriť, čo mám robiť Matt! Nemáš na to žiadne právo! Možno spolu chodíme a rozhodujeme spolu o veciach tykajúcich sa nášho vzťahu, ale toto je moje telo, s ktorým nemáš ty nič spoločné! Nie si ani môj doktor, ani môj rodič, tak to konečne, prosím ťa, nechaj tak!"

"Keby tvoji rodičia vedeli o tom všetkom, čo robíš, o tom všetkom, čo do seba pcháš, určite by so mnou súhlasili!" Vykríkol som naspäť. Už som sa ani nesnažil vyberať jemné slová.

"To nie je pravda!" Vykríkol Luno už skutočne nahnevane, "pretože moji rodičia uznávajú môj životný štýl a hlavne ma milujú Matt! A preto mi chcú dať slobodu! Lebo ma milujú!"

V tom momente som stíchol. Už som nechcel kričať.

"Vieš čo Luno? Fajn. Ja ťa milujem. Skutočne veľmi. A chcel som ti len pomôcť. Ale keď je pre teba prednejšia tvoja hrdosť, tak fajn. Jedz, čo chceš, rob si čo chceš, za.. zabi sa, ak je to tvojim cieľom. Ale nečakaj, že tým padom budem stáť po tvojom boku. Nemôžem byť vo vzťahu s niekym, kto mi spôsobuje takéto depresie, ako mi spôsobuješ ty! Ak nemôžem zachrániť tvoje psychické a fyzické zdravie, zachránim aspoň to svoje."

Na chvíľu som sa odmlčal, ale napokon som si povedal, že ak je koniec, tak je koniec.

"A ak mám byť úprimný, čím ďalej, tým viac ma prestávaš priťahovať aj fyzicky. Takže, prepáč, ale už tu, sakra, nie je nič, čo by ma pri tebe držalo."

Rýchle som sa otočil, pretože som cítil, ako sa mi tisnú slzy do očí. Rozbehol som sa preč.

"Matt! Nie! Stoj!" Počul som, ako za mnou Luno kričí a podľa zvuku praskajúceho snehu som usúdil, že sa rozbehol za mnou. Vedel som, že za normálnych okolností by som mu vedel poľahky újsť, ale teraz to bolo, akoby som mal nohy z olova. Akoby ma k nemu stále niečo tiahlo. No neobzeral som sa. Bežal som ďalej.

Počul som, ako za mnou Luno fučí, ako sa ma snaží dobehnúť. Aj keď bol niekoľko metrov za mnou, to, aké trápenie mu beh spôsoboval, som počul zčista jasna.

"Matt... ach... prosím Matt.. zas.. zastav... vy... vyriešime... vyriešime to... prosím stoj... bolí ma pri srdci... no tak stoj!" Posledné slová doslova vypískol.

Ja som však nezastavoval. Len som stisol oči a ucítil som, ako mi slzy začali tiecť rýchlejšie. Chcel som sa otočiť a objať ho, no nemohol som. Proste som nemohol.

"Matt... strašne to... bolí.. prosím.. zastav.." jeho hlas sa stále viac a viac lámal.

No ja som nezastavoval. Tak nech ho to bolí. Aspoň mu možno konečne dojde, že je na tom naozaj zle.

"Matt..." vypískol bolestivo a následne bolo ticho... len ticho... nasledované tlmeným pádom.

Konečne som zastal a obzrel som sa v domienke, že sa Luno potkol.

"Luno?" Opýtal som sa, no chlapec sa nezdvihal zo zeme.

"Luno?... Luno!" Vykríkol som a rozbehol som sa k nemu.

Keď som k nemu dobehol, s úľavou som zistil, že je pri vedomí.

"Čo, prosím ťa, robíš?" Vyhŕkol som, pričom som si k nemu čupol.

Miesto odpovede len bolestivo zvráštil tvár, stále sa držiac za srdce. Dýchal ako o život a i keď bola zima, po bokoch tváre mu tiekli potôčiky potu. Vyzeral, akoby mal každú chvíľu odpadnúť.

A vtedy som si to uvedomil. Uvedomil som si, čo sa stalo. Všetky moje obavy sa vyplnili a spojili sa v tomto jednom desivom okamžiku.

Potenie. Prehnaná bolesť na hrudi. Nepravidelné dýchanie aj tep. Možno aj bezvedomie. Už je to síce nejaká doba, čo som mal v autoškole kurz prvej pomoci, ale pamätal som si až príliš dobre, čo to znamená.

Luno dostal infarkt...