Matt

Už veľakrát som si v živote povedal: "Tak toto bol teda jednoznačne najhorší týždeň v mojom živote". Keď som bol na vodárskom tábore a zabudol som si polovicu vecí doma, keď som musel týždeň brigádovať v hoteli a pravidelne som narážal na užívajúce si páriky, keď som bol čerstvo zamilovaný do Stacy a ona musela ísť na týždeň do zahraničia.

No však žiadny z tých týždňov nekonkuroval tomu, ktorý nasledoval po mojojej hádke s Lunom. Dúfal som, že nájdeme kompromis a že pomalými krokmi sa mi Luna podarí aspoň trochu potlačiť správnym smerom, no on sa zaťal. Zaťal sa príšerne. Každý deň viac a viac.

V pondelok si vždy, keď sme boli spolu cez prestávku, zobral so sebou muffin, alebo čokoládovú tyčinku a zakaždým, keď som ho napomenul, kusol do nej ešte silnejšie. V utorok bol rozhodnutý každú jednu prestávku ísť do bufetu. Nezáležalo na tom, ako som argumentoval, ako som prosíkal, ako som mu hovoril, že ho ľúbim, že nechcem, aby sa mu nič stalo, nepomohlo to.

V stredu mi došlo, že čím viac sa budem snažiť, tým horšie to len bude. Po škole som ho ani nečakal, vybral som sa priamym krokom rovno do posilky, no vo dverách som sa hneď otočil a odišiel som domov. Cítil som sa tak unavený fyzicky aj psychicky, že som sa nezmohol na nič iné, ako na zvalenie sa do postele. Zachumlal som sa do periny a chvíľu som sa len díval do steny.

Čo mám robiť? Čo mám robiť? Čo mám robiť? Pýtal som sa postupne každého jedného predmetu v miestnosti, no odpovede sa mi nedostalo. Beznádej mi úplne opantala telo. Po chvíli som ucítil prvú slzu stekajúcu dole mojou tvárou, ku ktorej sa po chvíli pridali ďalšie. Čoskoro som sa úplne rozvzlykal.

Čím viac sa snažím, tým je všetko len horšie, uvedomil som si a objal som vankúš, Možno bude lepšie... možno bude lepšie, keď sa proste vzdám... aj tak to je to, čo Luno chce... možno to tak bude najlepšie.

Rozplakal som sa ešte viac, no vedel som, že inú možnosť nemám. Musím sa zmieriť s tým, že moja milovaná osoba sa ničí a ja s tým nemôžem nič urobiť.

Na ďalší deň som šiel naschvál na skorší autobus. Nechcel som sa s ním stretnúť. Vedel som, že by zas naschvál raňajkoval v autobuse a jeho raňajky by opäť pripomínali skôr dezert ako raňajky a až príliš som sa bál, že by som sa neudržal a začal ho opäť presviedčať, aby sa zmenil.

Odvážil som sa za ním ísť až po tretej hodine. Dúfal som, že sa mi ho podarí prehovoriť ísť na chvíľu von. Mohli by sme sa tak v súkromí maznať a on by sa aspoň prešiel. Bol by to aspoň malý krok v tom, ako mu pomôcť, bez toho, aby som ho musel nasilu presviedčať.

Na treťom poschodí som zbadal Christine. Ju sa proste nedalo nezbadať. Mala obrovskú huňato-košatú ružovú sukňu a vo vlasoch tak pestrofarebnú čelenku z kvetou, že keby sa vybrala na druhú časť školy, kde sa nachádza základka, deti by sa za ňou rozbehli v nádeji, že je to víla.

"Ahoj," pozdravil som ju v momente, ako som sa priblížil, "kde máš kamaráta?"

Christine sa na mňa pozrela a na jej tvári sa objavila neistota a obavy: "Práveže neviem... už hodinu som ho nevidela..."

Prekvapene som na ňu vyvalil oči, pričom vo mne začal pomaly, ale isto narastať strach: "Nebol... nebol na vyučovaní?"

Christine zavrela skrinku a povzdychla si: "Bol tu prvé dve hodiny, ale minulú prestávku sa záhadne vyparil."

Chvíľu som na ňu neveriacky hľadel, no následne vo mne začalo rásť podozrenie.

"A... akú hodinu ste mali teraz? Na akej hodine vlastne chýbal?" Opýtal som sa pomaly.

Christine sa na mňa ani nepozrela, len prirodzeným hlasom odpovedala: "Telesná."

Strach a beznádej vo mne sa začali pomaly, ale isto meniť na hnev. Doteraz som bol rád, že Luno sa aspoň hýbe, že aspoň nejak sa drží pri živote, no i toto svetielko zhaslo. Už nezostala žiadna nádej. Nič, čo by ma dokázalo udržať aspoň trochu pokojným.

"Ja ho zabijem!" Vykríkol som v návale emócii a rozbehol som sa ku schodom.

"Počkaj!" Vykríkla Christine a rozbehla sa za mnou, "Po prvé, kam to vlastne bežíš a po druhé, ak sa Luna čo i len dotkneš, tak ja zabijem teba!"

Zastavil som sa a pozrel som sa na dievča, ktoré skutočne vyzeralo, že ma čochvíľa bodne nožom do brucha. Povzdychol som si a spomalil som krok, aby mohla kráčať vedľa mňa. Nevedel som, koľko jej toho môžem povedať, aj keď som bol na Luna neuveriteľne nahnevaný, nechcel som ho zradiť.

"Asi... asi si si všimla, že Luno... má rád jedlo... myslím, veľmi rád," začal som pomaly, kým sme kráčali dole schodmi.

Christine neodpovedala, len sa pozrela do zeme, čím takmer narazila do učiteľky biologie.

"A... v poslednej dobe... to dosť preháňa... a začína sa to na ňom prejavovať," pokračoval som opatrne, lebo som videl, že Christine táto konverzácia tiež nerobí práve najlepšie.

Christine sa na mňa pozrela a v jej očiach som zbadal náznak hnevu: "Čo tým chceš povedať?"

"Ja len, že," začal som, no Christine mi skočila do reči: "Luno je stále rovnako krásny, ako bol vždy..."

"Netvrdím, že nie je," povedal som rýchlo, vidiac, že Christine je na Lunovú postavu rovnako háklivá ako on sám. Pravdepodobne ho tak často zachraňovala od šikanátorov, že to poznamenalo aj ju.

Lenže.. ona asi nevie o jeho zdravotnom stave... a o tom, že je v ohrození života... keby to tak bolo, neobhajovala by ho takto...

Na moment som zaváhal, či by som jej naozaj nemal povedať, ako sa celá vec má, no skôr, ako som stihol otvoriť ústa, sa ma opýtala už opäť normálnym hlasom: "A kam to vlastne ideme?"

"Do bufetu," precedil som pomedzi zuby, preklínajúc tu najničivejšiu miestonosť v našej škole, (teda, učebňa nemčiny si možno zobrala viacej životov, nebol som si istý), "tam bude s najväčšou pravdepodobnosťou."

Christine iba prikývla a jemne pobehla. O chvíľku sme boli na prízemí. Ráznym krokom som sa vybral po chodbe smerom k vestibulu, kde sa nachádzal vstup do bufetu. Nevšímal som si, čo sa deje okolo mňa a až keď som stál pri dverách, uvedomil som si, že Christine už nekráča po mojom boku. Zmätene som sa obzrel za seba a všimol som si gauč v strede chodby. To však nebolo to dôležité.

Na gauči sedel rozvalený Luno so balíčkom čipsov pod jednou rukou a s Christine túliacou sa k nemu pod druhou rukou.

Opatrne som k nemu prikráčal, pričom som mal, čo robiť, aby som v sebe udržal hnev.

"Ahoj Luno," povedal som, snažiac sa znieť čo najprirodzenejšie.

"Ahoj Matt," odzdravil mi naspať Luno a usmial sa na mňa tým zlatým pohľadom, kvôli ktorému som na chvíľu dostal pocit, že táto studená vojna medzi nami nikdy nezačala, no to, že si sekundu na to strčil do toho roztomilého úsmevu premastený čipsc ma prebralo späť do reality.

"Ževraj si nebol na minulej hodine..." začal som nejasne.

Luno pokrčil plecami a prešiel rukou Christine po vláskoch: "Nechcelo sa mi..." Následne sa jemne uškrnul, no ten úškrn bol trhaný, akoby v tom bolo niečo viac.

"Hm... takže teraz už aj blicuješ telesné?" Opýtal som sa ho a jemne som prižmúril oči. Všimol som si, že Christine si zaborila tvár Lunovi do ramena, akoby nechcela mať s našou konverzáciou nič spoločné. Čo, v konečnom dôsledku, vlastne ani nemala.

"A čo s tým?" zamrmlal Luno, "môžem robiť, čo len chcem."

Opatrne som si Luna prezrel. Uvedomil som si, že sa chová skutočne zvláštne a že vlastne na blicovanie telesnej nemal žiaden vážny dôvod. Inak povedané, už takmer 24 hodín mal odo mňa pokoj, nemal sa mi prečo pomstiť.

"Alebo... možno si na tej telesnej nebol aj preto, že už aj také malé fyzické vyťaženie ti robí problémy... a bolí ťa."

V momente, ako som to vyslovil, Christine zdvihla hlavu a vystrašene sa pozrela na Luna. Luno ju rýchlo pohladil po vlasoch a pošepol: "Neboj lásko, som v poriadku, nič mi nie je." Následne sa pozrel na mňa a ráznejšie povedal: "Som v poriadku Matt."

Opäť som prižmúril oči. Cítil som, ako sa trasiem. Ťažko povedať, či od strachu, alebo od hnevu: "Si si tým istý Luno? Vieš, že v poslednej dobe..."

"Neriešme to teraz Matt, prosím," pošepol Luno a pozrel sa na mňa nešťastným pohľadom.

"Riešiť, čo?" Opýtala sa vydesene Christine, pričom po nás prebehla nechápavým pohľadom a mne bolo hneď jasné, prečo to Luno nechce teraz riešiť. On naozaj nechce, aby to Christine vedela. Žeby tušil, že by ho presviedčala tiež? Ale ak vie, že obaja jeho najbližší ľudia majú rovnaký názor, prečo nás proste neposlúchne?

"Fajn," povedal som a pozrel som sa Lunovi priamo do očí. Úprimne, na zvyšok jeho tela sa mi v poslednej dobe pozeralo ťažko.

"Ale zajtra po škole," pokračoval som ďalej, "sa porozprávame. Bezpodmienečne."

"Neviem o čom by sme sa mali rozprávať," odpovedal ticho Luno, pričom pohladil stále zmätenú Christine po vlasoch.

"Dobre vieš o čom," povedal som a skôr, ako stihol Luno reagovať, som sa otočil na päte a rozbehol som sa späť do triedy. Cítil som, ako sa mi do očí tisnú slzy. Keď sme sa dali s Lunom dokopy, myslel som si, že konečne budem mať vzťah bez hádok, plný lásky, jednorožcov a objatí.

Ako sa to, sakra, mohlo všetko tak príšerne pokaziť?