Matt

"Tak a sme tu," povedal som a nadšene som sa usmial na Luna. Ten mi opätoval veselý úsmev. Ešte stále bol trochu roztrasený zo svojho skriňového dobrodružstva, no odkedy prehltol celú svoju desiatu, vyzeral omnoho veselšie. Prisahám, že ju zjedol skôr, ako som bol vlastne schopný určiť, čo to je. Keby bol zviera, som si jednoznačne istý, že by bol pytón. Ešteže nežijeme v animákoch, inak by tu desiatu prehltol určite rovno aj s boxom.

Podstatné bolo však to, že Luno bol už omnoho šťastnejší a rovnako ako ja sa nevedel dočkať na to, kedy si budeme môcť ľahnúť ku mne do postele a poriadne sa pomaznať. Hneď čo som odomkol dvere a vošiel do bytu, rozbehol sa naproti nám Lunko s hlasným mňaukaním.

"No čau, potvora," pozdravil som ho a sklonil som sa, aby som ho mohol poškrabať pod bradičkou.

Aj keď rodičia najprv veľmi namietali a chceli, aby som tú, citujem, odpornú chlpatú vec vyhodil von z domu, nakoniec mu neodolali rovnako ako ja a on sa mohol stať plnohodnotným členom rodiny. Brat ho neustále prekrmoval, takže mača čím ďalej, tým viac, pripomínalo guličku a mama mu v stredu kúpila ružový obojok s roztomilou rolničkou. Tvrdila, že inú farbu nemali, ale tak trochu som ju podozrieval, že ho kúpila naschvál.

Zdvihol som sa a usmial som sa na Luna: "Kabát si odlož na vešiak a topánky si daj do botníku. Keby náhodou došla mama skôr, aby sa nesťažovala."

Luno sa sklonil, no namiesto toho, aby si vyzul topánky, začal hladkať mačiatko, ktoré sa mu s veselým pradením šúchalo o nohu. Usmial som sa na nich, pobozkal som Luna na hlavu a vošiel som do kuchyne, počítajúc s tým, že ma Luno bude nasledovať hneď, čo si odloží veci.

V momente, ako som otvoril dvere, ma trafila do nosa silná vôňa kuracej polievky. Tá však nebola to, čo ma trápilo. Za kuchynskou doskou stála mama, čítala si niečo v kuchárskej knihe a nahlas si pri tom spievala nejakú vykopávku od ABBy.

"Mami, čo tu robíš?" vykríkol som prekvapene, pričom som sa snažil znieť aspoň o trochu menej sklamane, ako som sa cítil.

Mama sa na mňa pozrela a zdvihla obočie: "Aj ja ťa rada vidím, Matt."

Podišiel som ku nej bližšie, stále úplne zmätený: "Ale... nemala by si byť v práci?"

"Vzala som si voľno," povedala mama, pričom prisypala do hrnca nejaké korenie, "zajtra prídu starí rodičia a ja nechcem, aby to dopadlo ako minule, keď došli už o pol dvanástej a ja som ani nezačala s varením."

"Ale... ale..." zahabkal som, "vieš, že dnes ku mne došiel kamarát..."

Mama opäť zdvihla obočie a pozrela sa na mňa: "A to potrebujete mať celý dom prázdny? Veď ja vám do izby liezť nebudem."

Zahryzol som si do pery. Vedel som, že moja mama nás príde minimálne dvakrát skontrolovať a ona nemá tendenciu klopať. Aj v pondelok, keď sme s Lunom ležali spolu v postieľke, sme sa mohli ledva bozkávať, lebo sme sa obaja báli, že nám každú sekundu nabehne do izby.

Mama si ma opäť prezrela a povedala: "K tomu, keď som už tu, môžem vám aspoň urobiť waffle."

"Povedal tu niekto waffle?" Luno vošiel do miestnosti a usmial sa na moju mamu, "Dobrý deň!"

"Ahoj, vitaj u nás!" Odpovedala mu moja mama s úsmevom a mne opäť poskočilo srdce radosťou z toho, že si moja mama Luna vcelku dosť obľúbila, "A áno, práve som spomínala Mattovi, že by som vám obom mohla urobiť waffle."

"To znie super!" Vykríkol Luno a oči mu veselo zažiarili, akoby mu vôbec nedochádzalo, že maminina prítomnosť nie je výhodou, ale problémom.

"Stačí, keď urobíš jemu waffle mami, mne nemusíš," povedal som rýchlo, "v pondelok som vynechal posilku a včera som mal sladký obed, potrebujem si udržať postavu."

Prisahám, že mama aj Luno prekrútili očami úplne naraz.

"Matt... podľa mňa si až priveľmi zaujatý tým, aby si vyzeral dobre. Mal by si robiť veci, ktoré chceš robiť a nie tie, kvôli ktorým pôsobíš dobre pre ostatných," povedala mi moja mama a pokrútila hlavou.

"Ja mu to hovorím stále," ozval sa Luno a uškrnul sa, očividne šťastný z toho, že i keď moja mama tiež žije čo najzdravším životným štýlom, nie je na tom tak závislá ako ja.

"Mal by si si z neho brať príklad Matt," usmiala sa mama a už začala chystať cesto na waffle.

Prekrútil som očami: "Tak fajn. Urob teda aj mne. Potom nám povedz, keď budú hotové, my budeme zatiaľ v izbe. Poď Luno!" Mávol som na chlapca.

Už som takmer zavrel dvere od izby, keď za mnou mama zakričala: "Poď sem ešte na momentík, Matt!"

Pozrel som sa na Luna, ktorý sa už stihol usadiť na mojej posteli a pošepol som: "Počkaj ma tu zlatíčko, hneď som späť."

Zavrel som dvere a vošiel som do kuchyne. "Áno mami?" opýtal som sa.

Mama sa na mňa pozrela neistým pohľadom: "Nehovoril si náhodou, že ten tvoj kamarát sa volá Luis?"

Celý som zamrzol. Hneď som vedel, koľká bije. "Veď áno, tak sa volá," povedal som a snažil som sa znieť, čo najprirodzenejšie.

"Ale práve si ho nazval Luno!" Odpovedala mi mama, pričom si dala ruky v bok.

Znervóznel som ešte viac. Vôbec som netušil, čo mám povedať.

"To... to je prezývka," vykoktal som napokon a pozrel som sa do zeme. Už opäť  sa mi plietol jazyk, ako vždy, keď som musel klamať. Nenávidím klamanie!

"Ty prezývaš svojho kamaráta menom našej mačky?" Opýtala sa ma mama a prekvapene na mňa vyvalila oči.

"Nie, vlastne... áno... teda... vlastne..." zakoktal som sa. Nevedel som klamať. Nešťastne som si vzdychol a s pohľadom stále upretým na podlahu som ticho povedal: "Vlastne Luno je jeho reálne meno. Nechcel som ti to povedať... lebo som nechcel, aby si vedela, že tú mačku som pomenoval podľa neho."

Mama sa uvoľnila. Ruky jej padli vedľa tela a jej prekvapene-nahnevaný pohľad sa zmenil na zmätený: "Oh... aha..."

Mlčal som. Netušil som, čo povedať, nevedel som, čo si asi tak myslí.

"Vieš Matt..." začala mama pomaly, "na to, že si tesne po rozchode... vyzeráš vcelku dosť v pohode..."

Neodpovedal som.

"A aj to, že ťa zbili chalani... je dosť zvláštne," pokračovala mama.

Stále som nereagoval, len som si zaryl nechty do dlaní.

"A... ja len, že... ak by som ťa nepoznala Matt, tak..." mama sa odmlčala a potom šepotom dodala, "ľudia málokrát pomenúvajú zvieratka podľa svojich kamarátov."

"Presne preto som ti to nechcel povedať," precedil som pomedzi zoťaté zuby sčasti nahnevane, sčasti zúfalo.

"A je tu niečo, čo by si mi chcel povedať, Matt?" Opýtala sa ma mama opatrne a podišla ku mne trošku bližšie.

"Nie," odsekol som ihneď.

"Matt," mama mi položila ruku na rameno, "nech sa deje čokoľvek... nemusíš sa báť hovoriť... naozaj..."

"A čo ti mám povedať? Mám ti potvrdiť tvoje obavy?" Zamrmlal som stále otrávene.

Mama si zahryzla do pery: "Úprimne, tak nejak som to tušila po celú dobu... teda... odkedy k nám Luis... eh... Luno prvýkrát došiel. On všeobecne pôsobí tak... hm... zvláštne? A to ako sa o teba staral... a to ako si ty naňho hľadel..."

"Môžeš prejsť k pointe, prosím ťa!?" Vyprskol som na mamu a nahnevane som sa na ňu pozrel. Už mi dochádzala trpezlivosť. Tento výsluch ma mučil.

Mama si dala opäť ruky v bok a nahnevane na mňa fľochla: "Trošku slušnosti, mladý pán, iní rodičia by ťa v takejto situácii drali z kože!"

Uvedomil som si, že má pravdu. Nervózne som si prehrabal vlasy.

"Prepáč," pošepol som.

"Takže.... ako na tom vlastne si?" Spýtala sa ma po chvíľke ticha mama a v jej očiach som zbadal mierne nervózny pohľad, "si gay... alebo... ako sa to hovorí... bisexuál?"

"Ja by som povedal, že som pan," zamrmlal som ticho.

Mama prekrútila očami: "Bože, vy mladí a tieto vaše názvy pre všetko. To sa ti akože páčia panvice? Ešte mi povedz, že sa cítiš ako avokádo, alebo niečo podobné."

Mama sa na moment usmiala, ale mal som pocit, že to nebol veselý úsmev, ale skôr taký na odľahčenie situácie.

"Som bisexuál," odpovedal som napokon, dúfajúc, že tomuto pojmu skutočne rozumie.

"Aha," povedala mama a pozrela sa do zeme.

"Takže... si s tým okay?" Opýtal som sa potichu.

Mama si zahryzla do pery a zahľadela sa na dvere od mojej izby: "No... radosť mi to teda nerobí, ale myslím, že to ti je jasné. A... otec asi tiež nebude moc nadšený.... ja mu to nemám v pláne povedať, ale keď to náhodou zistí, tak neviem, čo sa bude diať..." nakoniec si povzdychla a pošepla: "ale ak ťa ten chalan robí šťastným, protestovať nebudem. Keď sa to tak vezme, príde mi ako omnoho lepší človek, než bola Stacy, takže... možno to bude pre teba aj lepšie."

Usmial som sa na mamu a jemne som ju objal: "Ďakujem mami."

Mama sa na mňa opäť usmiala a chytila do ruky kľúče od domu. Jedným prstom ukázala na wafflovač, z ktorého sa už trochu dymilo: "Vypni, prosím ťa tie waffle, keď budú."

Nechápavo som nadvihol obočie: "A kam ideš ty?"

"Do obchodu," povedala mama a už zamierila na chodbu, "chýba nám pár vecí."

Tesne pred tým, ako zmizla za dverami, na mňa žmurkla: "A k tomu, chcem vám dvom nechať aspoň trošku súkromie."

Ok, lásky, opäť prichádza moment, kedy naozaj neviem, z koho pohľadu dať ďaľšiu kapitolu, keďže mi vyhovujú obé, takže si môžete vybrať ;) mám Vas rada :3 <3