Matt

Na krátky moment sa mi zahmlilo pred očami. Cítil som, ako chrbtom narážam do tabule. V hlave mi hučalo, no i cez to som počul, ako Luno zúfalo kričí moje meno. Opatrne som otvoril oči a pozrel som sa na Owena. V ústach som cítil pachuť krvi, ale nič ma nebolelo. Moje telo bolo ešte stále plné adrenalínu. A hnevu. Neuveriteľného hnevu. Nikto nemá právo ubližovať mne a Lunovi len za to, že sa ľúbime. Nikto.

Rýchlosťou blesku som sa vrhol na Owena a udrel som ho do brady. Mohutný chalan sa na moment zatackal, ale až príliš rýchlo sa otriasol, rozzúrene zavrčal a hodil ma späť o tabulu. Snažil som sa brániť, ale Owen ma bez prestávky zasypával ďalšími a ďalšími údermi. Ak sa mi aj podarilo rukou zastaviť nejaký z jeho útokov, bolelo to viac mňa ako jeho. Napokon som to vzdal, zakryl som si tvár rukami, prikrčil som sa a modlil som sa aby to prestalo.

Jedným uchom som započul hlasný plačlivý výkrik: "Prestaňte! Zbláznili ste sa!? Veď ho zabijete! Nechajte ho!"

So zvyškom vedomia a zdravého úsudku som rozoznal, že hlas patrí Lunovi. Asi sa o mňa skutočne bál.  Čakal som, že mu na to Kevin niečo odporne odsekne, ale on namiesto toho neisto povedal: "Hej Owen. Prestaň, asi má pravdu. Ak sa tomu buzíkovi niečo stane, budme mať z toho len problémy. A tých už máme kvôli nemu dosť, nepotrebujeme ďalšie."

Ucítil som, ako ma Owen pustil. V momente sa mi podlomili nohy a padol som na zem. Za normálnych okolností by ma ten pád asi riadne bolel, ale teraz som bol tak doničený z tej bitky, že som to ledva cítil.

Počul som zvuk, ako sa otvárajú dvere, nasledovaný krokmi niekoľkých párov nôh. Hneď ako kroky odchádzajúcej skupinky utíchli, ozval sa vydesený piskot: "Matt!" nasledovaný rýchlym nemotorným behom.

"Som v poriadku," zamumlal som a pomaly som sa posadil. V hlave mi stále dunelo. Luno sa vedľa mňa v momente hodil na zem a silno si ma k sebe privinul.

Jeho objatie mi stlačilo už tak doudierané rebrá a musel som sa snažiť, aby mi z úst nevyšiel ďalší výkrik. So strachom v očiach som sa pozrel na Luna: "Tebe nič nespravili?"

Luno pokrútil hlavou: "Nie neboj. Kevin ma len párkrát udrel do brucha. Ale Mattík, teba zmlátili ako žito! Určite si v pohode?"

Opäť som prikývol a postavil som sa. Stačilo však pár krokov a ucítil som, ako prestáva pôsobiť adrenalín a ako mi celé telo ovládla bolesť. Bolestivo som zvraštil tvár, nohy sa mi opäť podlomili a ja som spadol späť na zem. "Tak asi nie som úplne v pohode," zamrmlal som a chytil som sa za nos, ktorý ma bolel tak veľmi, že som mal chvíľami pocit, že ho ani nemám.

"Bože Matt!" Vykríkol Luno a hodil sa späť na zem ku mne, "mám zavolať sanitku?"

Na chvíľu som zauvažoval. Opatrne som si pustil nos a pozrel som sa na svoju ruku. Bola celá od krvi. No i tak som pokrútil hlavou: "Asi nemusíš..."

Luno ma chytil za rameno a vydesene si ma prehliadol: "Ale vyzeráš príšerne zlatíčko."

Na moment som sa usmial, i keď to trochu bolelo, vzhľadom na moju rozbitú peru. Bolo to asi prvýkrát, čo ma Luno nazval zlatíčko. Bolo to prvýkrát, čo ma nazval tak, ako ľudia nazývajú svojich frajerov a frajerky.

"Stále som pri vedomí, nie? Nemôže to byť až také zlé... hlavne ma prosím zober rýchlo domov," zamrmlal som na záver a opäť som si utrel krv, ktorá mi nonstop vytekala z nosa. Luno rýchle prikývol na jedno rameno si zavesil moju tašku, na druhé svoju a pomohol mi opäť vstať.

Už sme takmer vyšli z triedy, keď mi došlo, že sme na niečo zabudli.

"Lunko!" Vykríkol som a obzrel som sa po miestnosti, či niekde nezbadám malé mača.

Luno ma oprel o lavicu a pošepol: "Ty seď, ja ho nájdem."

Opatrne som si ľahol na lavicu a hlavu som si položil na Lunovu tašku. Všetko ma bolelo a bolo mi tak zle, že som mal pocit, že sa každú chvíľu povraciam... zavrel som si oči... hmlisto som registroval, ako Luno pobehuje po triede a volá kocúrikovo meno. Po chvíli sa ozvalo tiché zamňaukanie a Luno niečo zvesela pošepol.

"Mattik... lásko..." ozvalo sa mi pri uchu a po líci mi prešla Lunová ruka voňajúca po waffliach, "si si naozaj istý, že nechceš ísť do nemocnice? Fakt... fakt nevyzeráš dobre. Bojím sa o teba... veľmi..."

V jeho hlase boli počuť skutočné starosti. Pootvoril som oči a pokúsil som sa o úsmev: "Som naozaj okay, miláčik. Dobre, Marshmelownik? Neboj sa o mňa. Len ma prosím dostaň, čo najrýchlejšie domov."

Luno ma začal opatrne hladkať po bruchu: "Len neviem, či to zvládnem.... niesť dve školské tašky, teba a ešte aj mačku."

Posadil som sa, pričom som ticho zaplakal od bolesti.

"Mačku vezmem ja.. to zvládnem... ty... ty vezmi tie tašky."

Až som sa vydesil ako chrapľavo znel môj hlas. Luno sa na mňa neisto pozrel, no napokon s povzdychom zdvihol obe tašky. Ja som sa medzi tým postavil. Každá rana na mojej tvári a rukách ma bolela, akoby mi na nich niekto rozpúšťal šumivú tabletku a v hlave mi dunelo ako po výbuchu, no už sa mi podarilo postaviť. Aspoň nejaký úspech. Aj tak som sa, pre istotu, oprel rukou a Lunovo rameno, zatiaľ, čo druhou rukou som si k sebe privinul mňaukajúceho Lunka.

Museli sme vyzerať naozaj komicky, keď sme sa v takomto polomŕtvom stave trepali zo školy na zastávku. Mnoho ľudí sa zastavilo, aby na nás mohlo nechápavo, dokonca až opovrhujúco, pozerať, ale nikto sa neponúkol, že nám pomôže. Nebol som si istý, či to je z otrasu mozgu, alebo zo všeobecnej fyzickej únavy, ale výnimočne mi na reputácii vôbec nezáležalo.

Keď sa nám konečne podarilo nastúpiť do autobusu, čo najrýchlejšie som sa zvalil na najbližšie sedadlo. Luno sa usadil vedľa mňa.

"Matt..." pošepol, pričom sa mu hlas stále triasol strachom.

Miesto odpovede som sa k nemu privinul. Vedel som, že nás všetci teraz môžu vidieť a že budem moju prehnanú náklonnosť neskôr ľutovať, ale bol som príliš zničený na to, aby som sa nad tým zamýšľal.

Luno zostal očividne v šoku, takže nepovedal nič, len ma začal jemne hladiť po vlasoch.

Ach bože, ja toho chlapca tak veľmi milujem... ach bože, tak veľmi... pritúlil som sa k nemu ešte bližšie, ako rád by som sa teraz len tak zababušil do perinky spolu s ním a bez prestávky sa k nemu túlil, ach, to by bolo nebo...

A vtedy mi to docvaklo. Moja posledná nezahmlená časť mysle sa rozsvietila.

Ak mi je teraz takto zle, Luno ma pôjde odprevadiť domov... a pravdepodobne u mňa aj nejakú dobu zostane, aby sa ubezpečil, že budem v poriadku. Bude to prvýkrát, čo spolu budeme niekde sami dvaja, odkedy sme viac ako kamaráti...

Aj keď ma neuveriteľne bolela celá tvár, musel som sa usmiať. Možno dnešný príšerný deň neskočí až tak príšerne...