Matt

Ráno som sa zobudil a uvedomil som si, že rukami objímam veľkého, hebučkého, teplučkého plyšáčika. Usmial som sa a privinul som sa k nemu bližšie. Pomaly som otvoril oči a keď mi zrak padol na plyšáčika v mojom náručí, odskočil som od neho tak rýchlo, že som takmer padol z postele.

Ten mäkký plyšáčik totiž vôbec nebol plyšáčik, ale Luno navlečený v huňatom, sivom pyžamku. A ja som ho celú noc objímal zo zadu. Skvelé.

Posadil som sa a opatrne, s rýchlo tĺčucím srdcom som skontroloval, či ešte spí. Uľahčene som si vydýchol. Oči mal zavreté a ticho odfukoval, takže pravdepodobne nevedel o mojom objímaní.

Chvíľu som sledoval, ako sa jeho telo dvíha pri tom ako dýcha a keď zo sna ticho zamľaskal, takmer som sa roztiekol od roztomilosti. Bál som sa, že by som ho mohol zobudiť, tak som len ticho a opatrne prešiel do kúpelne.

Vyzliekol som sa, vošiel som do sprchy a nechal som na moje telo dopadať studené kvapky. Predstavoval som si, že ako stekajú po mojom tele berú so sebou všetky trápenia a zlé myšlienky z predošlého dňa a keď zmiznú v odkvape kvapky, zmiznú s nimi i moje problémy. Príliš to nefungovalo, ale bolo to lepšie ako nič.

Keď som sa vrátil do izby, oblečený do šiat zo včera, keďže iné som so sebou nemal, Luno už bol zobudený, no stále vyzeral riadne rozospato.

"Dobré ráno," pozdravil som ho a pokúsil som sa o úsmev, "asi by som mal ísť domov, čo?"

Luno pokrčil plecami: "Asi hej..."

Pozrel som sa naňho. V ruke žmolil papierik od čokolády a zdeptane sa díval do zeme. Akoby musel sám seba presviedčať o tom, že chce, aby som odišiel.

Zahryzol som si do pery a opatrne som si k nemu prisadol: "Počuj, Luno... v noci... v noci som trochu uvažoval a niečo mi napadlo."

Luno mlčal so zrakom stále zabodnutým do zeme, tak som pokračoval ďalej: "Ja úplne chápem to všetko, čo si mi včera povedal a tolerujem to. Ale... ale to všetko, mi predsa nebráni v tom, aby som ťa proste pozval von. Napríklad... napríklad na zmrzlinu."

Tým som Luna zaujal. Pomaly presunul pohľad z papierika v jeho rukách a pozrel sa mi do očí.

"Môžeš to brať ako rande, môžeš to brať ako kamarátstké stretnutie, môžeš to brať akokoľvek. Je to čisto len na tebe. Ale... tak, či onak, budem veľmi rád ak pôjdeš. Tak, čo myslíš?"

Usmial som sa naňho a v duchu som sa modlil, aby súhlasil. Luno chvíľu mlčal, no napokon sa s červeňou v tvári pousmial: "Vieš, že zmrzlinu neodmietnem nikdy."

Usmial som sa a na malý moment som zabudol na všetky tie príšerné veci, ktoré sa udiali počas predošlej noci.

Potom, čo sa Luno obliekol a osprchoval, sme vyrazili von. Kráčali sme tesne vedľa seba. Slnečné lúče sa odrážali od snehu, ktorý sa ligotal a bolo omnoho teplejšie než predošlú noc. Luno mi aj tak požičal jednu zo svojich mikiniek, aby som opäť neomrzol. Mikina mi bola krátka a široká, no bolo mi to jedno. Bola tak neuveriteľne príjemná a mäkučká, že som sa cítil, akoby som mal na sebe stále pyžamo. Už chápem, prečo ich Luno neustále nosí.

"Dúfam, že budú Tiffy a Kevin dobrí a nevyvedú nijakú hlúposť, dokým sa vrátia rodičia," vyslovil s obavami Luno.

Usmial som sa naňho: "Neboj sa, budú v poriadku. Kevin nevytiahne nos zo svojej izby a Tiffy je dobré dievča."

Luno sa na mňa usmial a zahanbene prikývol: "Mám pocit, že ich poznáš lepšie ako ja."

Zasmial som sa: "To nie je pravda. Ty ich máš veľmi rád a bojíš sa o nich, preto ťa to ihneď nenapadlo."  

Zmrzlináreň sa nachádzala celkom blízko, tak v polovici cesty medzi mojim a Lunovým domom, neďaleko malého lesa. Vošli sme dnu. Zmrzlináreň bola vcelku prázdna, okrem dvoch starých pánov, ktorí si vyšli von zaspomínať na staré časy a mladej matky s dvoma asi trojročnými deťmi, tam nikto nebol. Veď pravda. Bola sobota a k tomu zima. Kto by šiel na zmrzlinu?

Spolu sme podišli ku výkladu so všetkými možnými príchuťami zmrzliny.

"No vyber si, platím ja," povedal som Lunovi s úsmevom.

"Určite?" Opýtal sa ma Luno neisto.

Uškrnul som sa: "Pozval som ťa, tak platím."

Luno sa opäť začervenal a neisto sa opýtal: "A koľko... a koľko si môžem dať kopčekov?"

Rozhodil som rukami s úsmevom stále prítomným na tvári: "Koľko len chceš!"

Luno len mlčal a zahanbene sa díval do zeme. On sa bojí priznať, koľko chce kopčekov zmrzliny? Bože to moje nevinné, roztomilé, zakomplexované zlatíčko. 

Nečakal som na jeho odpoveď a podišiel som k postaršiemu predavačovi stojacemu pri kase: "Dobrý deň, mohol by som prosím poprosiť pre mňa, do kornútku jednu jablkovú a napríklad.. hm... tú... citrónovú, prosím? No a pre túto hamblivku tu, by som rád objednal zmrzlinový pohár plný tých najlepších príchutí!"

"Nemusel si mi kupovať zmrzlinový pohár," zamrmlal nahnevane Luno, keď sme už obaja sedeli za stolom, oproti sebe.

"Ale no, videl som, že ho chceš," povedal som s úškrnom a olizol som dvojkopčekovú zmrzlinu v mojej ruke. Luno sa na mňa pozrel so stále mierne nahnevaným pohľadom, ale videl som ako mu oči veselo žiaria. Potichu sa pustil do svojej zmrzliny. I keď bol jeho pohár minimálne dvakrát väčší než moja lahodná ovocná zmrzlina, dojedol rýchlejšie ako ja.

"Nejedz to tak rýchlo!" Zasmial som sa, "zamrzne ti mozog."

"To sa nemôže stať, je to mýtus," povedal s úsmevom Luno a strčil si do úst poslednú lyžičku zmrzliny.

"Tak ti z toho príde zle," pokračoval som ďalej so smiechom, pričom som chrúmal sladký kornútok.

"To je už pravdepodobnejšie," zasmial sa neisto Luno.

Keď som dojedol aj ja, zaplatil som čašníčke, ktorá na nás zazerala už dosť nervózne, keďže sme tam pravdepodobne sedeli na jej vkus až príliš dlho a obaja sme vyšli von.

"Ideš už teraz domov?" Opýtal sa ma Luno a v jeho hlase som jasne počul, že i keď mi tak úplne neverí, nechce, aby som už odišiel. Usmial som sa naňho: "No, mohli by sme si ešte spraviť malú vychádzku do lesa, ak by si chcel."

Luno sa usmial a prikývol. Kým po celú cestu do zmrzlinárne sme kecali o každej možnej hlúposti, čo nás napadla, keď sme kráčali cez les obaja sme mlčali. Najprv som si myslel, že obaja mlčíme preto, lebo na nás les pôsobí príliš pokojným dojmom,  tak trochu nás utlmuje. No potom mi došlo, že je v tom niečo iné. Akoby... akoby sa stalo niečo, čo sa nedá popísať. Akoby sa medzi nami niečo zlomilo. Akoby už nič nebolo tak, ako pred tým. Nevedel som, či to Luno cítil tiež, ale ja som si bol tým istý.

Ako sme kráčali ďalej, hlbšie do lesa, stále sme boli pri sebe bližšie a bližšie. Naše uvoľnené ruky sa voľne kývali vedľa seba a čím ďalej, tým viac do seba vzájomne narážali. Zrazu Luno prestal svojou rukou hýbať a moja do tej jeho doslova vrazila. Neoddialili sme ich od seba, práve naopak. Opatrne som mu ruku chytil a preplietol som si s ním prsty. Na moje prekvapenie na to Luno nijak výrazne nereagoval, len kráčal ďalej so zrakom stále zabodnutým dopredu. Kráčal som spolu s ním a držal som jeho ruku rovnako pevne ako držal on tú moju.

Luno neprestával bez slova kráčať ďalších niekoľko metrov. Očividne nijak neplánoval náš momentálny zvláštny stav meniť. Ja som nedokázal byť tak pokojný, ako on. Musel som niečo urobiť. Zastavil som, stále držiac Lunovú ruku, čím som ho donútil zastaviť tiež.

Prekvapene sa na mňa pozrel, akoby sa ma pýtal, čo robím, no z jeho úst nevyšiel ani hlások.

"Luno..." začal som ticho. Luno jemne naklonil hlavu nabok a pošepol: "Áno Matt?"

"Ja..." začal som vetu, ale nedokázal som povedať viac. Pozrel som sa do jeho nádherných veľkých žiarivo modrých očiek a... neodolal som...

Pritiahol som ho rukou, za ktorú som ho držal, k sebe bližšie, zatvoril som oči a spojil som moje pery s tými jeho...

Tak, viem, že som dlho nedala žiadnu kapitolu, ale myslím, že po tomto mi to odpustíte XD :3. Inak, keby vás to náhodou zaujímalo, príbeh bude mať dokopy okolo 40 kapitol, takže dĺžkou sme už za polovicou, ale ak by som mala dej rozdeliť na dve časti, toto je koniec prvej časti deja :3. V priebehu týždňa by mala vyjsť 24. kapitola z pohľadu Luna, tak sa máte na čo tešiť :D