Luno

Hneď ako sme v ten daný desivý deň D vošli do budovy školy, celá moja príprava na tento okamih vyšla nanič. Cez vestibul sa tlačilo mnoho ľudí z prvej C a prvej B, ako aj bilingválnej prvej A a ja som si medzi nimi pripadal úplne stratený, akoby oni boli tí, ktorí to tu už poznajú a ja ten, čo je tu úplne nový a stratený. Podvedome som chytil Christininu kostnatú chudú ručičku a snažil som sa prestať triasť.

"Bože, Luno, upokoj sa," pošepla mi Christine už asi dvadsiatykrát a zatriasla mi rukou.

Neodpovedal som. Už ma unavovalo dávať Christine ďalšie dôvody, prečo sa mi celé to miesto nepáčilo.  Len som sklonil hlavu a snažil som sa nedívať na ľudí okolo mňa.

Pri vstupe nás všetkých poslali prezuť sa, následne nám okolo ruky obviazali papierové, žiarivo ružové náramky a poslali nás do telocvične.

Nevidel som veľmi, čo sa deje vpredu, keďže sme s Christine stáli úplne na konci veľkej miestnosti, ale aj tak sme počuli dunivý hlas jedného z členov školskej rady hučiaceho do mikrofónu.

"Vitajte naši drahí prváčikovia! Sme veľmi šťastní, že sa vás tu zhromaždilo tak veľa! Dnes zažijete jeden z najúžasnejších večerov vo vašom živote, na ktorý nikdy nezabudnete!"

Mierne som si odfrkol a zamrmlal som smerom k mojim nohám: "Hej... Jasne, že to bude večer, na ktorý nezabudneme. Trauma môže ovplyvňovať človeka až do konca života."

Tlmene som zaojkal, keď mi do lýtka vrazila špička Christininej ružovej topánky. Asi nepochopila, že odkaz nepatril jej, ale mojim nohám a musela reagovať.

S hrôzou som si uvedomil, že ľudia okolo mňa začínajú ubúdať a zoraďujú sa ku desiatim tretiakom, ktorí stáli vpredu. Ku každému tretiakovi dvaja z každej triedy. To znamenalo, že aj v mojom tíme, bude okrem mňa len jeden z mojich spolužiakov a spolužiačok. Šanca, že to bude Christine, bola asi jedna k dvadsiatim. Znova som sa roztriasol a spojil som si ruky v tichej modlitbe, aby to bola ona.

Samozrejme, že sme každý skončili v úplne inom tíme a o menej ako päť minút som ju už nikde nevidel. Pokúsil som sa upokojiť a začal som si prezerať bytosti, s ktorými som bol donútený stráviť dnešný večer. Tretiačka, ktorá nás viedla, bola asi tak nadšená z celej akcie ako ja. No namiesto strachu jej z tváre žiarila nuda. S apatickým výrazom mľaskavo žula žuvačku a rukou sa hrabala v zeleno modrých dredoch, ktoré jej vyrastali z hlavy.

Prváci okolo mňa pozostávali z dvoch Béčkarov, očividne najlepších kamarátov, ktorí mali to šťastie, že skončili spolu v tíme, dvoch chalanov z Áčky, jedného utiahnutého s, prisahám, väčšími okuliarmi ako som mal ja a druhého, ktorý sa tváril ako najväčší frajer na zemi, môjho spolužiaka Georga a jedinej baby v našom tíme, ktorá bola zároveň aj jedinou osobou z 1.C, keďže jej spolužiačka ochorela. Úprimne? Závidel som jej. Radšej by som v tom momente ležal s chorobou v posteli, ako bol tam.

Opatrne som podišiel ku Georgovi a pokúsil som sa o chabý úsmev: "Ahoj. Tiež si z toho celého tak strašne nervózny ako ja?"

George sa na mňa ani nepozrel, len chabo pokrčil plecami. Vzdychol som si, ale neprekvapovalo ma to. Nečakal som, že by bol so mnou ochotný hovoriť. Odkedy som počas jednej hodiny telesnej strelil vlastný gól a následne nechtiac rozšliapol najlepšiu ping-pongovú loptičku, športovo nadaní chalani z mojej triedy ma úprimne moc nemuseli.

Tretiačka, ktorej meno, ako som neskôr zistil, bolo Patrisha, nás zaviedla až na úplne vrchné poschodie do najzadnejšej miestnosti. Tam sa pre náš tím nachádzalo stanovište číslo jeden, prvé miesto, kde nás znemožnia.

Vnútri hrala veselá hudba, na ktorú tancovali tri baby navlečené v krop-topoch a dlhých krikľavých sukniach. V tom momente, ako sme vošli dnu, na nás s falošným úsmevom na tvári zamávali, akoby sa nás snažili prinútiť tancovať s nimi. Ani jeden z nás sa nepohol, stáli sme vo dverách a mlčali sme. Dievčatá to vzdali, prestali tancovať, jedna z nich vypla hudbu a podišla k nám spôsobom práve menovanej kráľovny.

"Vitajte dobrodruhovia," prehovorila afektovaným hlasom, "prišli ste až sem, no ak chcete pokročiť ďalej, budete musieť splniť náročnú úlohu. Potrebujem dvoch dobrovoľníkov."

Urobil som dva kroky dozadu a dúfal som, že si ma nevyberú. Na moje šťastie sa prihlásil ten narcis z Áčky: "Ja pôjdem! Ideš do toho so mnou baby?"

So zdvihnutým obočím a úškrnom na tvári natiahol ruku smerom k Céčkarke, ktorá sa naňho pozrela, akoby mal ruku celú od slizu.

"Nie!" Vyhŕkla a urobila krok vzad rovnako ako ja. Chalan si povzdychol a obzrel sa na svojho spolužiaka: "Tak poď ty."

Nerd vydesene zaspätkoval, no Narcis ho chytil za ruku a dotiahol dopredu. Tretiačky sa na seba sprisahanecky pozreli a ja som videl, že je zle.

Tá v najkrikľavejšej sukni vytiahla zo šuflíka Nutellu a igelitovú fóliu. Pohľad na Nutellu mi vlial energiu do žíl, akoby som videl moju životnú lásku, no keď vytiahla igelitovú fóliu, prestal som už úplne rozumieť o čo tam išlo.

Sledoval som ako dve z nich vo vzduchu naťahujú kus fólie a tretia z nich ju natiera z oboch strán Nutellou.

Diabolsky sa uškrnula a prehovorila ku dvom "dobrovoľníkom": "Takže, chlapci. Vaša úloha je jednoduchá. Každý z vás sa postaví na jednu stranu fólie a začne ju olizovať. Vašim cieľom je, zlízať Nutellu za čo najkratší čas."

Snažil som sa neusmievať, ale nešlo to. Kútiky sa mi začali pomaly, ale isto zdvíhať sami od seba.

"To... to to akože budeme lízať... naraz? Oproti sebe?" Opýtal sa vydesene Narcis.

Všetky baby naraz prikývli a uškrnuli sa. Ja som sa uškrnul tiež a urobil som krok dopredu. Tak toto chcem teda jednoznačne vidieť.

Áčkari sa postavili oproti sebe, obaja nervózne preglgli a pustili sa do olizovania Nutelly, pričom ich jazyky delila od seba len tenká vrstva fólie.

Oprel som sa o stenu a usmieval som sa ako debil, ledva som vedel zadržať smiech. Bolo to niečo úžasné, sledovať dvoch hetero chalanov, ako sa takmer bozkávajú a začínal som trošku ľutovať, že som sa neprihlásil ako dobrovoľník.

Keď zlízali všetku Nutellu, baby veselo zvýskli.

"Úžasný čas!" vyhŕkla nadšene jedna z nich, "chce si to skúsiť ešte niekto?"

Béčkarski bros sa na seba uškrnuli a jeden z nich pokrčil plecami: "Prečo nie? Som za každú srandu."

Sledoval som ako lížu Nutellu a uvažoval som nad tým, aký krásny párik by z nich mohol byť, aj keď mi bolo jasné, že práve tým, že do toho so smiechom šli bez nejakého strachu a pochybnosti dokázali, že sú obaja (bohužiaľ) na dievčatá.

Nakoniec som sa predsa len na tu srandu dal aj ja (Nutella je Nutella ,tomu sa nedá odolať) a práve oproti mne sa postavila Susan, tá opustená baba z Céčky. Po celý čas, ako som zlízaval Nuttelu, som sa snažil nesmiať na tej irónii. Bol som pravdepodobne jediný chlapec v tíme, ktorý nejde po dievčatách a práve mňa poslali olizovať fóliu oproti jedinému dievčaťu v tíme. No nevadilo mi to. Nutella bola lahodná a ja a Susan sme na prekvapenie všetkých mali najlepší čas.

Ako ubiehali minúty a stanovištia, Imatrikulačky pre mňa postupne a isto prestávali byť nočnou morou a postupne som si ich začínal užívať. Na jednom stanovišti som si užil nebezpečné skákanie z lavice na lavicu, na inom som zase ochutnal kaktusový džús (vážení, ak vám niekto niekedy ponúkne kaktusový džús, neutekajte! Tá vec je lahodná a neuveriteľne sladká!) a na jednom z posledných mi pomaľovali cez celú tvár hviezdičky a každý z nás dostal na pery ružový trblietavý rúž.

"Christine mala pravdu," pošepkal som sám pre seba, pričom som sa opatrne dotýkal jedným prstom svojich narúžovaných pier, "je to zábava, nemusel som mať strach.Prečo som sa vôbec bál?"

Zasmial som sa v naivnej domnienke, že tento deň nemôže dopadnúť zle... Keby som len vtedy vedel, ako veľmi som sa mýlil....