Matt

Keď sme sa s Lunom v pondelok rozprávali, spomínal mi medzi rečou aj jeho roztomilú sestričku a to, ako veľmi ju miluje. Úprimne, to dieťa sa nedá nemilovať. Hlavne keď vám hneď pri prvom stretnutí vletí do náruče. Mierne v šoku som ju stisol a chcel som ju ihneď aj pustiť, no ona sa ma držala ako kliešť.

Do chodby vbehol Luno. Keď nás uvidel, panika na jeho tvári sa v momente zmenila na úsmev. Bez toho, aby som púšťal jeho sestričku, som sa usmial naspäť naňho.

"Tiffany!" Vykríkol Luno, čo malo asi znieť nahnevane, ale, úprimne, príliš mu to, nešlo. Veľmi ťažko sa kričí, keď sa neviete prestať usmievať, "hovoril som ti, že nemáš otvárať cudzím ľuďom."

"Ale to nie je cudzí človek, to je tvoj kamarát!" Odvrkla Tiffany a ja som sa musel zasmiať.

Luno si zobral Tiffany do náruče a začal ju štekliť: "To je možno pravda, ale ako si to mohla vedieť? Hm, potvorka... nikdy nevieš, kto sa za tými dverami skrýva..."

S úsmevom som sledoval tých dvoch. Nebol som si istý, či som niekedy videl takú veľkú lásku medzi dvoma súrodencami.

Luno si všimol, že sa na nich dívam a jemne sa začervenal: "Ja viem... vôbec sa na seba nepodobáme, hovoria nám to všetci."

Znova som si ich prezrel. Áno, na prvý pohľad sa na seba skutočne nepodobali. Ona, s kučeravými bielymi vláskami, on, s rovnými bledohnedými. Ona chudučká palička, on... no... tučnučký Marshmellow. Ale čím dlhšie som sa na nich díval, tým viac som medzi nimi videl akúsi podobnosť.

"Prečo? Podľa mňa sa na seba vcelku podobáte," povedal som a postavil som sa zo zeme, na ktorej som sedel, kým Tiffany objímala mňa.

Luno sa na mňa prekvapene pozrel: "Naozaj?"

Prikývol som a usmial som sa: "Tak poprvé, obaja ste neuveriteľne nizučkí. To je hneď vidno, stačí sa na vás pozrieť. Po ďalšie, vaše oči. Obaja ich máte svetlo modré a... a skutočne krásne... také žiarivé a veľké. Dáva vám to akýsi... roztomilý nádych."

Jemne som sa začervenal a posledné slová som doslova zašepkal. Luno v momente očervenel tiež. Pootvoril ústa, no nevyšiel z nich jediný zvuk. Zízali sme na seba a bez slova sme sa červenali.

Celú situáciu zachránila Tiffy, stále sediaca Lunovi v náruči: "Ďakujem, Lunov kamarát! Aj ty si zlatý!"

Zasmial som sa: "Ďakujem Tiffany." Opatrne som si zahryzol do pery, pripravený povedať tretiu vec, kvôli ktorej mi prišli podobní. Ak pri mojej poslednej vete nastalo trápne ticho, tak teraz to bude tak trápne ticho, akoby vyšlo z tých najhlbších hlbín jaskyne trápnosti.

"Ale... nejde len o ten nádych roztomilosti, ktorý spôsobujú vaše oči... Vy obaja ste... akoby z vás vyžarovalo čisté dobro. Ja... neviem to opísať... proste... keď sa na vás človek pozrie... niečo vo vás ho donúti usmiať sa. Dalo by sa povedať, že máte okolo seba takú čistú, dobrú auru."

Zmĺkol som. Oni obaja mlčali tiež. Tento raz sa ani Tiffy nezmohla na slovo. A Luno prehovoriť nemohol, bol taký červený, že ak by otvoril ústa, miesto slov by z nich vyšla para.

Po chvíli, skutočne dlhej chvíli, Luno zakašlal a opýtal sa piskľavým hlasom: "Tak teda... pôjdeme hore? Do mojej izby? Keď som ju už upratal..."

"Jasné!" Vykríkol som naraz s Tiffy.

"Tiffy..." zamrmlal, čo najjemnejšie Luno, "bol by som radšej, keby si zostala tu dole... chcem s Mattom hovoriť... osamote..."

"Prečo?! Vykríkla nahnevane Tiffany, zoskočila Lunovi z náruče a dala si ruky v bok, "Už si ako rodičia! Vkuse niečo riešiš osamote a mne nechceš povedať, čo sa deje!"

Luno si zahryzol do pery a zabubnoval prstami o stenu: "Tiffy... ak nás teraz necháš... osamote... môžeš celý týždeň vyberať, čo budeme pozerať v telke. A ja ti do toho nebudem skákať. Sľubujem."

Luno si položil ruku na srdce. Tiffany ho sledovala prezieravým pohľadom a napokon s výdychom vykríkla: "Tak faaaajn."

Obaja sme sledovali, ako sa urazene otočila na špičke a odpochodovala do obývačky. Luno si ulahčene vydýchol a usmial sa na mňa s nemiznúcou červeňou v tvári: "Tak, ideme hore?"

Lunova izba sa mi páčila, i keď na chalana bola mierne netradičná. Posteľ mal celkom veľkú, nebola to síce manželská posteľ, ale určite bola väčšia ako tá moja. Nábytok mal zeleno-bielu farbu a celú dlážku pokrýval bledozelený koberec s červenými a ružovými kvietkami. Luno sa v momente hodil na posteľ. Chvíľu som uvažoval, že si sadnem na bledofialový tulivak v rohu miestnosti, ale keďže som chcel byť bližšie k Lunovi, aby som s ním mohol hovoriť, sadol som si na koberec vedľa postele.

Opäť som prešiel očami po izbe a opýtal som sa ho: "Čo si tu vlastne celé tie tri dni robil?"

Luno sa zatváril mierne nervózne a uhol pohľadom: "Popravde... väčšinu času som len ležal, spal som, alebo... som požieral sladkosti."

Luno sa pozrel do zeme a schúlil sa do guličky. S jeho životným štýlom som síce príliš nesúhlasil, ale už tak sa tváril dosť zahanbene, nechcel som mu to ešte zhoršovať.

"Veď to je v poriadku Luno, každý sa niekedy potrebuje nejakým spôsobom odreagovať. Ak ti to robí dobre a rozveseľuje ťa to, nie je nič zlé na tom, že si raz za čas zamaškrtíš."

Na moment som sa odmlčal, ale nakoniec vychovávajúca časť mojej osobnosti vyhrala: "Aj keď, asi by si už mal začať dávať trochu pozor."

Luno sa na mňa pozrel vydeseným, zlomeným pohľadom a ja som hneď oľutoval, že som tu vetu vyslovil. Rýchle som zamáchal rukami a zahabkal som: "Teda, mne to esteticky nijak nevadí, tak som to vôbec nemyslel... skôr som to myslel zdravotne! Chápeš, aby si si neprivodil zdravotné problémy."

V momente, ako som to povedal, som mal chuť odhryznúť si jazyk a už nikdy viac neprehovoriť.

Jasné Matt! Keď niekomu naznačíš, že ma takú nadváhu, že sa začínaš báť o jeho zdravie, určite sa neurazí! A taký citlivý človek ako Luno už vôbec nie! Bože, ja som idiot.

Sledoval som, ako Luno opäť zvraštil tvár od bolesti a následne sa mi otočil chrbtom.

"Prepáč Luno... ja... prepáč... nemyslel som to tak... proste, prepáč..." pošepkal som a po chvíli uvažovania som sa zdvihol zo zeme a ľahol som si k nemu do postele. Nevedel som, či plače, lebo bol ku mne stále otočený chrbtom s tvárou zaborenou do periny.

"To je v poriadku," pošepol po chvíli, "už som si zvykol."

Neviem, či to ten chlapec urobil schválne, ale tou vetou mi spôsobil ešte silnejšie výčitky svedomia.

Už som si zvykol... bože, to chúďatko si muselo prejsť cez ruky mnohých šikanátorov. Kvôli svojej váhe musel zažiť už veľakrát peklo. Som si istý, že Kevinov výsmech bol len slabý odvar.

Neviem, prečo som to urobil. Asi som sa už nezvládol znovu a zas ospravedlňovať. Musel som urobiť niečo viac. Objal som ho najsilnejšie ako som vedel. Bolo mi jedno, ako divne to vyzeralo vzhľadom na to, že stále ležal otočený chrbtom ku mne a ja som ho objímal zozadu, proste som to musel urobiť.

Na moje veľké prekvapenie Luno nereagoval. Len si ticho povzdychol a s roztraseným hlasom pošepkal: "Nikdy ma nikto nebude mať rád."

"Ja ťa mám rád," pošepkal som a rýchlo som zažmurkal. Cítil som, že slzy sa mi až nepríjemne rýchlo tisnú do oči, ale bol som rozhodnutý ich nepustiť von.

Luno jemne zavzlykal. On nemal nad svojimi emóciami takú veľkú kontrolu ako ja, ale to som vedel už dávno.

"Nikdy ma nebudeš mať rád tak, ako mám ja rád teba..." pošepol Luno.

"Odkiaľ to vieš?" Pošepkal som a zaboril som si tvár do jeho chrbta.

Luno odpovedal trochu hlasnejšie, nechápavým tónom: "Možno pretože si hetero Matt? Napríklad?"

Ja som mlčal. Mal som pocit, že mi srdce vyskočí z hrude. Nerád klamem. Naozaj nerád... a pri tom si v poslednej dobe stále viac a viac uveodmujem, že som celý život klamal sám seba.

"A čo ak... čo ak nie som?" Zamrmlal som s tvárou stále zaborenou v jeho chrbte.

Luno sa rýchlo obrátil na druhý bok a pozrel sa vyjavene priamo na mňa: "Čo? Ako to myslíš?"

Uhol som pohľadom. Nie preto, že by som mu to nechcel povedať, ale preto, že sme boli pri sebe tak veľmi blízko,  že sme sa takmer dotýkali nosmi. Videl som detailne každú jednu črtu jeho tváre. Každú jeho roztomilú pehu, to, že na ráme okuliarí ma napísanú nejakú pre mňa neznámu značku "21 B". Už tak som išiel vybuchnúť zo všetkých tých emócií, ak by som sa mal ešte dívať na jeho pery... to by som už nezvládol.

"Proste... v poslednej dobe si začínam uvedomovať, že... som asi aj na chalanov, nie len na baby... ja, nie som si tým úplne istý, stále neviem stopercentne, čo to so mnou vlastne je, ale... proste cítim a začínam si uvedomovať, že asi nie som úplne čistý heterák" pošepol som stále uhýbajúc pohľadom.

"Od... odkedy... máš.. taký pocit?!" Vyhabkal zo seba sekane Luno.

Konečne som sa naňho pozrel. Do jeho nádherných, veľkých bledomodrých očí: "Úprimne Luno? Odkedy poznám teba..."

Luno vyzeral, akoby mu niekto oznámil, že celý vesmír je len výplodom fantázie pavúka, ktorý žije v plombe v jeho zube.

"To... to myslíš... vážne?" Opýtal sa ma sekane s očami vyvalenými ako taniere.

Prikývol som a priblížil som sa k nemu bližšie. Naše nosy sa dotkli. Len jemne. Ale dotkli sa.

"Ak mám povedať pravdu Luno," pošepol som, "ak by som nemal priateľku, tak by som ťa teraz pobozkal..."

Ospraveldňujem sa, že dávam kapitolku až teraz, ale včera som až do štvrtej v noci volala s dvoma reálnymi gay chlapcami a pomáhala som im riešiť ich zložitý vzťah :'D. Na ospravedlnenie tu máte môj pokus o nakreslenie Matta. (Tú pansexual vlajku za ním si všímať nemusíte xD)