Matt

Ak by sa dalo cez mobil vraždiť ľudí, s ktorými práve voláte, už by som bol mŕtvy. Stacy na mňa v momente, ako som zdvihol mobil, pustila nával nenávistného, histerického kriku plného nadávok. Snažil som sa ju upokojiť, ale márne. Pravdpodobne ma ledva počula.

"Ty jeden debilný idiot! Čo to má znamenať? Ja už som z teba úplne zúfalá! Čakám ťa hodinu pred školou, aby sme spolu mohli niekam ísť a ty odídeš domov?! Si normálny!? Zas mi rušíš všetky sľuby, čo mi dávaš! Mám dosť teba aj nášho debilného vzťahu!"

Zhlboka som sa nadýchol a čo najpokojnejším hlasom som prehovoril: "Stacy... ja... je mi to skutočne ľúto... zastavila ma triedna Kvintanov a... no, ten môj kamarát je chorý a... niekto mu musel doniesť úlohy..."

"Ale veď ty nie si ani jeho spolužiak Matt! Ani nič! Vieš, ako to znie Matt?! Uvedomuješ si, ako to pôsobi?! Nedivila by som sa, keby si mal teraz ruky v nohaviach nejakej štetky!"

"Stacy! Prosím ťa!" vykríkol som už takmer zúfalo, "Vieš, že by som ťa nepodviedol láska, vieš, nie? Naozaj som len musel chudákovi chlapcovi odniesť úlohy. Nič viac, sľubujem."

"Tak prečo si mi nezavolal aspoň? Nedal si mi vedieť, kde si? Do kelu!"
kričala ďalej Stacy, "Prečo si ma nezobral so sebou!? Hah?"

"Lebo..." začal som, pričom som sa chytil utrápene za hlavu: "lebo som idiot."

"Aspoň na niečom sa zhodneme," odvrkla Stacy.

"Prepáč láska, naozaj... nenapadlo mi to. Bál som sa o toho chalana, neodpisoval mi a... nevedel som, čo s ním je, musel som ho skontrolovať."

Vedel som, že sú to všetko príšerné výhovorky, ale tak to proste bolo. Nečakal som, že mi hneď odpustí, ale klamať jej rozhodne nebudem, to nie.

"A o mňa si sa nebál? A nezaujímal? Že kde som, že čo so mnou je? Hm? Ha?" pokračovala ďalej Stacy.

"Prepáč, zlatko, ja..." hryzol som si do pery. Vedel som, že tu slová a výhovorky už nepomôžu, treba začať konať, "je mi to skutočne ľúto... a chcem ti to vynahradiť... takže, ale len pokiaľ chceš... pozývam ťa niekam. Kamkoľvek len budeš chcieť."

Stacy chvíľu mlčala. Zahryzol som si do pery a bez toho, aby som si to uvedomil, som zrýchlil krok. Na druhej strane hovoru sa ozval hlasný vzdych: "Fajn. Platí. Ale ak sa niečo pokazí, tak..."

"Som synom smrti," dopovedal som za ňu a aj keď ma nevidela, zdvihol som tú ruku, v ktorej som nemal mobil, akoby som sa vzdával.

"Presne tak," odpovedala Stacy a v jej hlase som započul náznak smiechu. Usmial som sa. Matt: majster žehlenia.

Keď som zrušil telefonát, mal som v sebe skutočne dobrý pocit. Zajtrajšok bude dokonalý. Ráno bude Luno už v škole, budem sa s ním môcť porozprávať a poobede pôjdem von so Stacy. Všetci budú šťastní. Žiadne zlomené srdcia. Žiadne premočené servítky.

Lenže Luno do školy nedošiel. Ako idiot som sa ráno ponáhľal na skorší autobus, aby som stihol byť v škole skôr, ako Stacy a mohol s ním hovoriť. Vybehol som na tretie poschodie s úsmevom na tvári, ktorý mi však ihneď zamrzol, keď som zbadal znudenú Christine. Kukla na mňa, a aj keď jej znudený výraz nezmizol, kútikmi jej mierne pobavene myklo, keď ma uvidela: "Je mi lúto, že ťa musím sklamať Romatto, ale Juno tu ešte nie je."

Romatto? Juno? Čo? Párkrát som nechápavo zažmurkal na Christine, no potom som sa len pokojne opýtal: "A príde dnes?"

Christine pokrútila hlavou, pričom jej konce hnedých vlasov v symetrickom rytme narazili do líc: "Nie... tiež ma to štve, zas budem sedieť sama. Ale no... asi sa mu pobyt doma zapáčil."

Prikývol som. Tváril som sa úplne normálne a prirodzene, aj keď vnútorne som plakal. On tu nie je... Celý môj dokonalý plán padol. Zahryzol som si do pery. A vtedy mi to napadlo. Dokonalý plán číslo B.

Áno číslo B. Tak to končí, keď sa poznáte so svojimi kamarátmi príliš dlho a vaše hlúpe preklepy sa stanú zaužívanými frázami.

Oči mi zažiarili, v momente som sa otočil na päte a rozbehol sa dole schodmi.

"Tak... ahoj?" Povedala za mnou Christine a nechápavo hľadela na miesto, kde som ešte pred chvíľou stál.

Keď som dobehol na prvé poschodie, Stacy už stála pri skrinkách a vyzliekala si kabát.

"Stacy!" Vykríkol som, chytil som ju zozadu a silne som ju objal.

"Matt?" zvískla nechápavo, "Čo sa deje? Všetko v poriadku?"

"V najlepšom, moja milá," povedal som ešte stále nadšeným tónom, "na dnes som pre nás pripravil perfektný program."

Stacy na mňa zazrela a dala si ruky v bok: "Nemala som vymyslieť program náhodou ja, Matt?"

"To je pravda zlatíčko, ale nech si vymyslela čokoľvek, mám niečo lepšie."

"Tak daj," odvrkla. Asi mi včerajšok stále tak úplne neodpustila.

Usmial som sa: "Teraz nedávno postavili kúsok od môjho domu úplne novú kaviareň. Videl som ju zatiaľ len z vonka, no vyzerá bombovo. Miesto toho, aby sme zostali v meste, môžeme sa tam zviesť autobusom. Viem, je to trošku ďaleko, ale keď tam už budeme taaaak..." urobil som na moment odmlku a potom som vískol: "môžme ísť ku mne!"

"Naozaj?" Vykríkla nadšene Stacy. Uškrnul som sa. Vedel som, že toto bude fungovať. Stacy milovala, keď mohla ísť ku mne. Kvôli... jasným dôvodom.

"Samozrejme lásko. Len po ceste budem musieť znova odniesť úlohy tomu prvákovi."

"Zas? A nozaj tam musíš ísť?" opýtala sa mierne nevrlo Stacy.

Prikývol som. Vedel som, že ak by som prehovoril, asi by som znel dosť piskľavo, ako vždy keď... nehovorím tak úplne pravdu.

Bože, už druhýkrát kvôli Lunovi klamem, uvedomil som si.

Ako som plán vymyslel, tak sme ho aj po škole zrealizovali. Sedeli sme vedľa seba v autobuse, Stacy sa ku mne túlila najvaic, ako vedela a ja som... ja som len pozeral von oknom. Nevedel som, prečo to robím. Prečo sa chovám tak zvláštne. Akoby do mňa Luno vstrekol nejakú látku, ktorá mi postupne napádala celé telo. Najprv len jemne, moje kútiky úst, ktoré sa začali zdvíhať vtedy, kedy by nemali, moje oči, ktoré začali žiariť viac, ako volakedy, nič vážne. No rozširovalo sa to. Stále rýchlejšie. Mal som tým nakazený už celý mozog a postupne sa mi to dostávalo aj do srdca. Desilo ma to. A zároveň... sa mi to páčilo. Chcel som plakať a zároveň som sa chcel smiať. Chcel som byť so Stacy a s chalanmi, žiť s nimi náš klasický život, no zároveň som chcel celý deň ležať vedľa Luna s Tigricou a sladkosťami roztrúsenými po posteli a len mlčať. Usmievať sa a mlčať, byť v našom podivnom vesmíre, ktorí sme si nechcene za tých pár dní vytvorili. Chcel som všetko a zároveň nič.

"Otec ide v piatok na služobku," ozvala sa Stacy a brnkla mi do nosu.

Mykol som sa: "Aha, a?"

Stacy znova prekrútila očami: "Mám byt len pre seba Matt! Čo nechápeš? Môžeš ísť k nám spať!"

Stacy sa uškrnula, rukami mi prešla po tele a venovala mi pusu na krk.

Usmial som sa: "Uvidíme, ty potvorka."

"Ako to myslíš, že uvidíme?!" vykríkla nahnevane Stacy, "musíš ísť ku mne Matt!"

"Neviem, či mi mama dovolí ísť," zahabkal som. Popravde, nevedel som, či chcem ísť. Potrebujem čas uvedomiť si, čo sa so mnou deje, potrebujem upokojiť zmätok vo mne a prespávačka u Stacy? To sa mi teraz moc nepozdávalo. A ani pre ňu by to nebolo príjemné, keďže by som sa choval divne a nebol by som taký kontaktný, ako by si ona priala.

Zvyšok cesty sme obaja mlčali. Prehovorili sme až keď sme boli na začiatku Lunovej ulice.

"Zostaň tu, okay?" povedal som a dúfal som, že bude súhlasiť.

Stacy si ma mierne neisto prezrela, no nakoniec odfrkla: "Fajn, ale nebuď tam dlho, prosím ťa."

Prikývol som a rozbehol som sa ku Lunovemu domu. V polke cesty som zastal a vypol som si zvonenie. Vedel som, že Stacy mi bude volať, aby zistila, kde tak dlho trčím, skôr, ako sa vôbec k jeho domu dostanem.

Zaklopal som na dvere a chvílu som musel počkať, tak ako minule, kým sa Luno došuchtal k dverám. Keď otvoril, kútiky úst mi znova vybehli sami od seba hore. Mal na sebe sivé huňaté pyžamo, v ktorom vyzeral ako macík a ústa mal celé od čokolády. Bože, toto dieťa! Ako môže byť niekto tak perfektne neperfektný a roztomilý zároveň?!

"Ty si za mnou došiel aj dnes?!" vykríkol Luno a oči mu prekvapene zažiarili. Úcitil som, ako mi kútiky opäť vyskakujú hore. Pri ňom sa nedalo neusmievať.

"A čo si čakal? Keď neprídeš do školy, jasné, že za tebou musím dôjsť!"

Roztiahol som náruč a priateľsky som si ho k sebe privinul. Objatie mi opätoval. Ani už nebol taký rozklepaný, ako pred tým. Asi si začínal zvykať na to, že sa ma tak ľahko nezbaví.

Keď sme sa od seba odtiahli, prešiel som po ňom očami. Je to len tým širokým pyžamom, alebo za tie tri dni, čo je doma, skutočne pribral?

Uvažoval som, či robí teraz vôbec niečo iné, ako to, že je. Ak aj nie, neviním ho za to. Viním za to seba. Ak zajedá smútok, môžem za to len a len ja.

Luno sa usmieval. Stále bol v jeho očiach náznak smútku, ale už nevyzeral tak zlomene, ako v pondelok.

"Vidím, že napriek tomu, o čo som ťa požiadal, si stále rozhodnutý byť mojim kamarátom," povedal Luno, pričom sa tváril neutrálne, aj keď na jeho tvári sa miešalo asi tak milión rôznych pocitov.

Pozrel som sa do zeme a s červeňou v tvári som zamumlal: "Prepáč."

Luno si povzdychol: "To je v poriadku. Ak chceš tak... tak môžme byť kamaráti... a ja... sa s tým nejak už zmierim."

Pozrel som na Luna. Usmieval sa, ale oči sa mu nešťastne leskli. Otvoril som ústa, pripravený niečo povedať. Čokoľvek. Ale nevedel som, čo. Nechcel som mu ublížiť, ale rozhodne som chcel byť naďalej jeho kamarátom.

Lunovi zapípal mobil. Pozrel sa na obrazovku a nechápavo zodvihol obočie.

"Čo sa deje?" opýtal som sa ho mierne neisto.

"Tvoja baba je riadna stíhačka, Matt," zamumlal Luno a ukázal mi obrazovku mobilu. Mal som chuť sa prepadnúť pod zem. Stacy si očividne nejak vystalkovala Lunov Facebook a keďže ja som si vypol zvonenie, napísala jemu: "Môžeš, prosím ťa, povedať Mattovi, nech už ide?"

"Ach, bože," zamumlal som.

"Asi by si mal ísť, Matt," pošepol Luno.

Cítil som sa fakt príšerne. Chudák chlapec. Už tak je z môjho vzťahu so Stacy dosť smutný a keď mu to ešte Stacy pripomína svojimi netrpezlivými správami? Nechcem si ani predstaviť, ako sa asi cíti.

"Hej, asi hej," odpovedal som a zahryzol som si do pery, "ale... ak chceš... tak si vybavím, aby som mohol ísť zajtra k tebe. Ako... reálne k tebe. Nebudem len postávať vo dverách. Pôjdem dovnútra a budem u teba skutočne dlho. Ale... len ak chceš."

Luno vyzeral neisto: "A... Stacy to nebude vadiť?"

Šťastne som sa uškrnul: "V piatok k nej pôjdem spať. Takže sa s tým určite zmieri. Tak, čo? Mám dojsť?"

Lunovi sa na tvári objavil až príliš roztomilý úsmev.

"Samozrejme," pošepol.

Tak, po dlhom čakaní tu je ďaľšia kapitola! :3 Tak isto s radosťou oznamujem, že som si zohnala dve úžastné korektorky, ktoré postupne opravujú kapitolky, takže moje hlúpe chybičky sú postupne odstraňované :D.