Vietor jej fúkal do vlasov. Nechala ho, nech sa s nimi hrá. Hladil ju po tvári, zatiaľ čo pod nohami cítila piesok. Všade naokolo, aj v nej samotnej vládol kľud. A ona vyrovnane hľadela na vlny, ktoré končili svoju púť takmer pri jej nohách. Na pokojné oranžové slnko, ktoré pomaly skláňalo hlavu na vankúše z lenivých bielych oblakov a chystalo sa na spánok. Cítila ako k nej zozadu kráča. Nechala ho. Len sa ďalej pozerala na ten zázrak v diaľke a nechala sebou prúdiť tú čarovnú chvíľu. Cítila kľud, harmóniu, nekonečný pokoj. Prišiel k nej, objal ju okolo pása a zľahka pobozkal na krk. Nechcel tú chvíľu pokaziť. A tak tam stáli v objatí a spolu načúvali slovám šepkajúcich vĺn. Majú jeden druhého a nič viac im nechýba.