Zima bola čím ďalej tým krutejšia. V noci a nad ráno padal sneh tak husto,že sme nevideli ďalej než na pár krokov. A keď sa ešte zdvihla hmla,človek nevidel si pomaly ani na špičku nosa. Bolo sa tam ťažké zorientovať a nás začala škrieť predstava,že naši nepriatelia,nerád si to síce priznávam,ale lepšie pripravený na toto obdobie a podmienky mohli každú chvílu náš tábor napadnúť. Či už zo zeme alebo zo vzduchu.

Dve z nepriateľského pola boli medzi nami. Zajaté. Teraz neškodné. Ironické,že nich sme sa nebáli.

Ale moja myseľ bola zajatá myšlienkami na jednu z nich...