Odvtedy mali muži pred ňou veľký rešpekt- odskakovali jej z cesty,nosili jej do stanu vodu vo vedrách,správali sa k nej slušne- len aby sa nôž neocitol tentoraz v ich hrudníku.

Obe ženy,jediné v tábore chodili všade spolu. Často som ich vidieval u ohniska v strede tábora zohrievajúc svoje od mrazu skrehnuté prsty. Niekedy som započul Wilhelma sa pokúšať nadviazať konverzáciu s nimi,väčšinou neúspešne,kedže mal veľkú medzeru v ruskom jazyku a ony nevedeli ani za mak po nemecky. Viac zhovorčivá bola Anastasia-tá sa aspoň snažila rozprávať. Nadežda sa po celý čas dumajúc dívala do ohňa. Bolo to ale stále lepšie,než aby tu pobehovala s nožom v ruke...