Shy

Dnes je naozaj nejak zvláštny deň. Nevidela som Louisa, Danielle a vlastne nikoho iného nepoznám. Teda až na pár chalanov. Do kelu, ak niekoho potrebujem tak tu nikto nie je. Ja ho fakt zabijem. Ak by som vedela, že tu nikto z nich po škole nebude, tak by som skôr zavolala mame. Len že ona musí byť v práci. Nič iné nemôže byť horšie. Ako sa mám dostať teraz domov? No neviem asi začnem stokovať pred školou. Toto nie je už fakt normálne.

Sadla som si na okraj chodníka a čakala v zázrak. Ako keby mi padlo niečo z neba, jasné dočkám sa.

„Čo tu ešte robíš? Škola sa dávno skončila," ozval sa za mnou hlas. Otočila som sa  a tam som videla chalana s kučeravými vlasmi. To je ten čo patrí k Zaynovi. Aj ten sa mi riadne vyhýba, veď sa ku mne správa škaredo. Zamračila som sa na neho. „No Louis niekam zmizol a ja sa nemám ako dostať domov," smrkla som. Viem som ako malé decko, lenže čo iné mi ostáva. Nič. Neznámy chlapec sa uchcehtol a vyceril na mňa jeho biely chrup. „Tak poď zveziem ťa," usmial sa na mňa. Inú možnosť nemám. Postavila som sa z chodníka a ochotne som ho nasledovala. Ako vidím dneska je on moja jediná záchrana. Moc ho síce nepoznám no dobre vôbec ho nepoznám. Ale tak nie je až tak zlý, vôbec na to nevyzerá.

Zastali sme na parkovisku a tam stál čierny Range Rover. Nádherné sú to autá. Vedela by som šoférovať aj dni aj noci. Stála som tam s otvorenými ústami do korán. Pozrela som sa na kučeravého chlapca. „Chceš riadiť?" zaujato sa ma spýtal. „Smiem?" opýtala som sa ho späť. „Samozrejme Shy," usmial sa. Pozerala som sa na neho. Každý vie moje meno tak by sa aj patrilo ak by on povedal to jeho aj mne. Dobre je to zvláštne ale tak asi majú riadne uši. „Som Harry, meno moje ti asi uniklo," usmial sa a hodil mi kľúče od auta. S radosťou som nasadla do auta a zapásala sa. Kľúč som strčila do zapaľovania a naštartovala. Harry sa pripútal a ja som bola pripravená vyraziť v pred a nedívať sa späť. Musím uznať, toto auto šoférujem prvý a jednak aj posledný krát.

Šliapla som na pedál zaradila rýchlosť a vyštartovala z parkoviska. Moje druhé meno je rýchlosť. Milujem rýchle autá, ale som strachopud. Áno, mám strach aj z ľudí. Proste sa bojím skoro všetkého okrem rýchlosti. Som divná, ale to nijak nemení že teraz šoférujem auto mojich snov. Pomaly som pridávala na plyne, venovala som sa len ceste predo mnou. Okolité domy sa mihali a ja som sa vžila do rýchlosti aká sa mi žiadala. A ešte viac som pridávala na plyne až som šliapla na úplné dno. Husacia koža mi nadskočila po celom tele. Adrenalín sa vo mne prebúdzal a ja som si bola istá, že toto bude jazda môjho života.

Keď som zabáčala na moju ulicu som spomalila. Až keď som zastala pred domom som si všimla ako je Harry zarytý až do sedadla. Jeho tvár naberala odtieň zelenej. Asi bude zvracať. Fuj, je mi zle už len pri pohľade na neho. „Budeš tak dobrá a hodíš ma domov?" opýtal sa ma. Divne som na neho zazerala. „Ako sa potom dostanem domov ja?" zaujímala som sa. „Zoberieš si auto, zajtra po škole ťa zaveziem domov" dohodol sa so mnou. Len som mu kývla.

Nadiktoval mi jeho adresu a ja som sa vydala pred ale teraz pomalšie, lebo mu je zle.  Jednak z tej mojej rýchlej jazdy. Predsa sa nečudujem. Som prekvapená, že a ešte nepogrcal. Je zatiaľ prvý. Uvidíme. Cesta ne cesta trvá snáď večne. Keď idem takto pomaly sa mi to zdá ako spomalená rozprávka. Čo by som dala za poriadnu jazdu. Lenže toto ťululum je zelený jak les. Dlho som nebola s niekým niekde po tak krátkej chvíli. Ale tak len ho veziem domov. Ale to sa nejak už  vyrieši.

Zastala som presne pred domom, kde by mal údajne bývať. Pozrela som sa na neho či si to nerozmyslí, ale je vidno, že nie. Tak to je predsa dobre. „Dobre, zajtra príď na ňom do školy," ledva zo seba dostal a šiel. Šiel až po chodníčku až k dverám, zazvonil a čakal kým sa otvoria. Otvorila ich Danielle. No to už vôbec nechápem. Nevadí ich vec. Pohla som sa vpred a konečne domov. Neriešila som nič takže ma to ani netrápi.

Harry

Vystúpil som z auta a šiel až k dverám. V tomto dome býva Zayn ale trávime tu veľmi veľa času. Čakal som pokým mi niekto otvorí. Otvorila mi usmiata Danielle. Pozrela sa smerom k môjmu odchádzajúcemu autu. Nemal som ani len čas na pozdrav a bežal som rovno do kúpeľne, kde som zanechal moje raňajky a aj obed. Tá jej jazda stála naozaj za to. Ale až takto? To som vážne nečakal. No snáď to nebude také aj nabudúce.

Opláchol som si ruky a šiel do obývačky. Sedeli tam chalani aj Danielle. „Ahojte," pozdravil som ich. „Kto ťa priviezol?" zaujímal sa Liam. „Shy," ako som to povedal Zayn položil papiere a uprene na mňa zazeral. Kto by čakal, že ma ona bude viesť domov? Nikto a v tom je ten vtip. „Ako je možné, že má tvoje auto?" zaujímal sa Zayn. Takže táto téma ich zaujíma. Veď prečo nie. „Sedela pred školou a nemala sa ako dostať domov, Louis na ňu nejak zabudol. Proste riadila a mne prišlo zle, poprosil som ju aby ma zaviezla sem a auto si zoberiem zajtra," vysvetľoval som im.

Naozaj ma tu nebaví len tak sedieť a pozorovať ich robotu, ktorá spočíva vlastne v ničom. Niečo mi však vraví, že dneska sme ešte našu prácu neukončili. Po pravde naša práca je pre mňa niečím ako koníčkom, ktorý sa mi začína páčiť čím viac a viac. Niečo pre mňa je na tomto dobré. Jedným dôvodom je to, že je to výnosné a to ďalšie, že môžem zabíjať. Viem je to blbé a hlavne sprosté. Lenže nič iné ja už nedokážem robiť. Mám síce 21 rokov ale pre mňa je toto naozaj to najlepšie povolanie. Opletačky zo zákonom to je moje, nik ma nedokáže dobehnúť v týchto ich sračkách. Teda až na Zayna, ktorý má ani neviem koľko obvinení na krku a ešte stále je na slobode. Predsa je to Malik, ten čo má pod palcom celé mesto. Nikto sa mu nedokáže rovnať vplyvoch na verejnosť ani v sile.

„Dobre, takže aké sú plány," prerušil trápne ticho Liam. Je to zvláštne ale komunikáciu tu začína Liam a končí Zayn. Plány? To by zaujímalo aj mňa. „Neviem, proste si ju získajte na svoju stranu, ja sa nemôžem zmeniť na láskavého človeka,"  za chrchľal Zayn. to má sakramentsky pravdu. On je ten zlý, ktorého sa majú báť a nie ho milovať. Povesť je povesť a dobre viete ako dlho sa buduje a ako dlho sa obnovuje. Nič nie je tak ľahké ako si myslíte. V dnešnej dobe musíme bojovať za to čo potrebujeme a chceme. V tomto prípade chce človek ako Zayn rešpekt. Presne to ho robí bossom tohto mesta a tak si v ňom udržuje pokoj a čisto. Lenže nie vždy sa tej čistoty aj dostane.

„Danielle, je to na tebe," povzdychol si Zayn. „Dan, si jej z nás najbližšie," zapojil som sa do debaty, ktorá nemala konca kraja. Potrebujeme sa dohodnúť a nie sa tu len takto zaujímať a klebetiť o niečom čo je nepodstatné.

Danielle je jej dá sa povedať že kamoška, ktorá ju sprevádza cestou po novej škole. Nikdy v živote tu nebola, je zaujímavé, že jej Louis o tom nepovedal. Chráni ju od tých sračiek ako len vie. Tak ako aj jeho otec, Shy vlastne nevie, že sú niečo ako mafiáni, čo vlastne aj sú. No to je ich vec, lenže tým, že to mi narušíme tak sa to dozvie a nebude to dobré. Ona sa nevie brániť, ak ho budú chcieť dostať pôjdu cez ňu a to nesmieme dopustiť. Bude lepšie ak ju získame čo najrýchlejšie a hlavne aby sme ju vycvičili. Musíme si naozaj švihnúť, za mesiac je tu ples mafiánov a musíme mať tých najlepších. Zayn si vybral ju a jeho nos nikdy neklame. Tak snáď toto nebude prvý omyl v jeho kariére bossa. Nie zase všetci sme potrební ako on. „Ale musí to byť čo najrýchlejšie, kvôli plesu a jej bezpečnosti," ozval som sa. „Harry má pravdu," pritakal Liam a Zayn. „Tak to nechajte na mňa, ale za nič neručím," ozvala sa konečne aj Danielle. Je potrebné aby sa to všetko nachytalo vo pred. Nechceme nejaké problémy a nevydarené akcie. Ak by neexistoval ten sprostý kodex mafiána, tak by Danielle mohla bojovať a byť jednou z najlepších v tomto meste. Je pravdou, že baby tu sú neschopné a to je už čo povedať.