Spánok bol tak pokojný až sa mi to po prebudení zdalo čudné. Opatrne som otvorila oči a rozhliadla sa po mojej izbe. Svetlo prenikalo cez okno a nikde som nevidela, dokonca ani necítila ani odporný smrad chemikálií. Na chvíľku som zvážila myšlienku, že je možno príliš skoro na nejaké jeho výmysly a nápady. Slnko za oknom a ciferník na hodinách mi ukazovali, že to nebude príčina pokojného rána. Po čase môjho typického zobúdzania ubehlo už viac ako dosť času. Dokonca skoro celá hodina. Niečo bolo na tom celom dosť čudné. Ešte pár chvíľ som ticho ležala, niečo sa mi na tom celom nezdalo. V tento čas by som už určite počula jeho kroky pochodujúce po celom dome. Nebolo by tu ticho, nie úplné. Teraz však bolo. Opatrne som sa zošuchla z postele, aby som nenarobila priveľký hluk. Spod stolíka vytiahnem ozdobnú škatuľku, ktorá obsahuje nádhernú avšak jedovatú ihlicu do vlasov. Opatrne odšroubujem ozdobnú špičku, z pod ktorej vykukne otrávený hrot. V prípade, že by dôvod nezvyčajného ticha preukázal snahu sa brániť.
Potichu otvorím dvere izby a bez zaváhania preleziem na chodbu. Stále nepočujem hlasy, či kroky. Iba ticho. Ticho, ktoré mi nepríjemne škriabe vnútro lebky. Nechcem ani veriť vlastným ušiam, iba aby to prestalo. Zmena zvuku však nenastáva až dokým neopatrne nestúpim na vychýlenú parketu a tá zo seba vydá zaškrípanie, sama sebe nadám do sprostých, že som nedala pozor na takú maličkosť akou je uvoľnená podlaha. Z obývačky sa však v tej sekunde ozve nejasný ston bolesti. Vydesene sa pritlačím bližšie k stene a počúvam, či sa neozve aj niečo iné. Iný zvuk však neprichádza.
Nohy mi od podrepu drevenejú a tak sa aj napriek miernemu strachu, ktorý ma drží na mieste, vydám vpred. Keď sa nakloním k zárubni, vlasy mi prepadnú cez pravé rameno a zostanú visieť vo vzduchu ako pomyselná vlajka prímeria, avšak v čiernom prevedení. Nikto však v obývačke nebol. Aspoň sa mi tak zdalo, keď som však počkala ešte chvíľu dlhšie, z gauča sa ozval ďalší ston. Prestúpila som z nohy na nohu a posunula sa ďalej. Opäť som pohľadom skontrolovala celú obývačku. Všetky predmety boli na miestach, ktoré im patrili. Ihlicu som pevnejšie stisla v ruke a nakukla ponad kus nábytku. V tú chvíľku som však zabudla na schopnosť sa brániť, či čisté myšlienky.
"Ada..." zachrčal môj otec bolestne si tisnúc viečka k sebe. Muž, ku ktorému som vzhliadala celý život teraz ležal na gauči v kŕčoch. Každých pár sekúnd sa celé jeho telo myklo v záchvate.
"Preboha otec," šepnem s trasúcou rukou na perách. Ten sa však aj napriek očividnej bolesti a ďalšiemu kŕču sípavo zasmeje.
"Toho mi sem teraz nepleť! Toto mi bol sám Odin dlžen, no poď Ada. Nikdy som nepomyslel na to, že toto príde..." syčal a jeho reč prerušil ston naplnený agóniou, na niekoľko sekúnd sa jeho reč zastavila a iba opatrne dýchal. Jeho dych som skoro nepočula. Viečka neustále tiskol k sebe.
"No poď maličká, zdvihni ma," zasipel po ďalšom záchvate, počas ktorého sa snažil na gauči posadiť. Jeho pohyby postrádali pružnosť a eleganciu, ktorou normálne prekypovali. Hýbal sa ako starec. Ihneď po dosadnutí sa opäť stočil do klbka rukami si držiac hlavu. Záchvat opäť prešiel a on sa na mňa pozrel. Keby moje hlasivky fungovali, vykríkla by som. Jeho oči inak modré ako obloha, boli čierne. Čierne, úplne čierne, nevidela som ani kúsok bielka. Oči pohlcovala temnota. Aj iskra, ktorú som tam zakaždým videla sa vyparila. Bolo to ako dívať sa do očí mŕtvole, ktorej duša už dávno opustil život. On si môjho pohľadu všimol. Kto by čakal, že cez to uvidí.
"Nepozeraj na to tak Ada, viem, nie je to príjemný pohľad. Teraz to však nie je dôležité!" zaskučal sekundu pred tým, než sa jeho viečka opäť stisli k sebe a jeho ústa zo seba vydali neľudský zvuk.
"No tak poď Ada, musíme za Sindrim," predniesol, akoby to bola tá najobyčajnejšia veta v jeho živote, keby rozprával o počasí či správach, tak by mi tento tón nepripadal zvláštny, v tejto situácií bol však maximálne nevhodný.
"Ani náhodou nejdeme do mesta, ty ideš na pohotovosť, do nemocnice, nie do mesta za Sindrim, ten ti teraz nepomôže!" rozhorčila som sa. Môj hlas však nebol zafarbený hnevom ale strachom, ktorý som tak skrývala. Čakala som súhlas, a inštrukcie, čo všetko mám do nemocnice zbaliť, odpoveďou mi však bolo len rázne zakrútenie hlavy.
"Ani jeden z lekárov, za ktorým by si ma doviedla by nevedel, čo sa so mnou stalo. Ak mi chceš pomôcť, ideme k Sindrimu. Toto sa nemalo stať a on to vie, bude vedieť čo robiť," šepkal skoro bez dychu. Avšak aj tón tejto neohrabanej komunikácie mi rýchlo ukázal, že nemám protestovať, ale ihneď urobiť to, čo som dostala príkazom. Po ďalšom záchvate som ho opatrne podoprela a nechala, aby sa na mňa málinko zavesil.
"S kľudom Ada, pred domom je auto," mumlal skoro nezrozumiteľne cez zaťaté zuby. Iba som na znak porozumenia pohodila hlavou pri čom mi do tváre skĺzlo niekoľko prameňov.
"Ako sa ti to vôbec stalo?" vyslovila som opatrne otázku, po ktorej ma ihneď ostro zahriakol.
"Nepýtaj sa tak sprosto Ada, na všetky otázky, čo máš aj na niekoľko navyše bude čas, keď sa dostaneme ku Sindrimu," zasyčal, keď už som stála pri aute a neohrabane ho nakladala na zadné sedadlo.
"Stačilo povedať, že mám byť ticho," zavrčala som. Odpoveďou mi však bolo iba zasyčanie a bolestný ston. Zabuchla som dvere a nasadla na miesto vodiča. V duchu som ďakovala všetkým tým hodinám, ktoré som musela stráviť za volantom tejto obludy.
"Neskúmaj ten volant ako poklad, naštartuj už konečnehg..." ani nedokončil vetu keď opäť vykríkol. To ma posmelilo naštartovať. Auto zapriadlo a po vykonaní správnych pohybov, sa aj pohlo z miesta. V hlave som si predstavovala ulice, ktorými sa najrýchlejšie dostaneme k Sindrimu. Slnko mi nepekne svietilo do očí a znemožňovalo sa naplno sústrediť. Aj napriek tomu som nakoniec našla cestu. Auto zastavilo v slepej uličke za námestím, na ktorom sa nachádzala aj Sindriho dielňa. Vypla som motor a zo zvyku ešte chvíľu zostala sedieť na mieste, bolestivý výkrik ma však vrátil do reality a ukázal, že toto nie je obyčajná chvíľa a zvyky musia ísť bokom.
Vyskočila som z auta a ihneď pomáhala aj druhému pasažierovi a tackavým krokom ho smerovala k Sindirmu. Dielňa od nás nebola ďalej ako sto metrov, teraz sa mi to však zdalo, ako na míle vzdialené miesto. Okolo idúci nás sledovali, niektoré deti, čo mamy viedli do škôlky, dokonca po bolestnom výkriku začali kričať tiež a utekať. Pravda, keby neviem, že výkriky vydáva človek, sama by som sa zľakla a utiekla. Najradšej by som ušla aj teraz, telo na mojom pleci mi to však znemožňovalo.
"Ešte chvíľku, vydrž," mumlala som skôr sebe ako jemu. Keď som pod klenbou budov uvidela staré ošarpané dvere najradšej by som vykríkla od šťastia, teraz ma to iba posmelilo k rýchlejšiemu kroku. Keď sa naše špičky ocitli pred prahom vchodu, moja ruka tvrdo niekoľko krát uštedrila dverám pár úderov. Na odozvu z druhej strany som nemusela čakať dlho, dupot sa ozval za niekoľko sekúnd a nahnevaný krik chvíľku po tom, spoločne s prudkým otvorením dverí.
"Čo tam vonku pália čarodejni..." Sindri ani nedokončil, keď uvidel, čo za scénu sa mu objavilo pred dverami. Iba niekoľko krát otvoril ústa naprázdno, než objekt na mojich ramenách otvoril oči. V tej chvíľke sa jeho pery stisli a vytvorili tenučkú linku. Ten pohľad mi však doprial iba na chvíľku, než prešiel vedľa mňa a podoprel môj náklad z druhej strany. Takto sme zošli schody až do jeho dielne, kde sme ho položili na polorozpadnutý kus nábytku, ktorý kedysi mohol tvoriť gauč. Sindri sa vzdialil a urobil niekoľko krokov, než zastavil s pohľadom upreným na môjho otca. Sama som sa do jeho očí pozrela, jeho tvár osvecoval oheň kozubu, to, čo tam bolo, som za svoj život v jeho tvári ešte nevidela. Jeho pohľad ovládla panika.