Ani si neuvedomím, že obloha za oknom stmavla. Počas môjho pozorovania stropu ubehol zvyšok dňa a za oknom nastala tma, ktorú som si všimla až vďaka tresnutiu vchodových dverí.

 
"Bola si u Sindriho?" zahrmel známy hlas až v hĺbke mojich kostí. Ostatní by možno utekali, pre mňa to však nebolo nič nové, tento odtieň hlasu bol viac ako pokojný. Jedinou reakciou na otázku tak bolo zavrzanie látky pod mojim telom, keď som sa obrátila na druhý bok. Dupot chodidiel prezradzoval pohyb po dome. Najskôr kuchyňa, postávanie pri stole, kroky do mojej izby až následne do obývačky za gauč.

 
"Nepočula si ma snáď?!" zahučal nado mnou. Lenivo som sa prevrátila a zazrela na krabičku v jeho rukách.

 
"Nie?" skúsila som, avšak jeho pohľad zostal kamenný. Čo iné som mohla čakať?

 
"Áno bola som u SIndriho, inak by tu tá pekelná vec nebola, teda tie pekelné veci. Keďže však sú v tvojej ruke, áno bola som u Sindriho," potvrdila som a pozrela na odpornú krabičku v jeho ruke.

 
"Ako počujem, už si s nimi mala česť, minimálne okúsiť ich nádhernú silu. Sindri sa určite predviedol, už len preto, lebo je ich tam dvadsať a skoro nič nevážia. Uvedomuješ si čo dokážu spôsobiť pri priamom dotyku, všakže Ada?" spýtal sa iba tak mimo reči. Túto narážku používal však iba pri jednej situácií.

 
"Ani nemysli na to, že s tými pekelnými predmetmi budem trénovať. To ma radšej jedným z nich podrež!" vykríkla som to len tak bez premýšľania. On to však zobal až príliš skutočne. Veko krabičky sa odsunulo a v jeho rukách sa zaleskol jedno z tých odporných pierok.

 
"Hej, hej kľud... Nemyslela som to až tak doslova. A navyše ako je možné, že ťa to nereže, ja som sa ich nestihla ani dotknúť a už som ich cítila pod kožou..."

"Sú živé, keď k nim máš rešpekt neublížia ti. Keď ich len tak schmatneš bez rešpektu, samozrejme ti ublížia. Aj pes, ktorého teritórium nerešpektuješ, ťa pohryzie Ada. Mysli na to a skús ich rešpektovať aspoň do takej miery, aby si sa ich zvládla dotknúť," zamumlal a jeden z nich po mne hodil. Stihla som sa uhnúť pred vlniacim sa ostrím, kov sa vo vzduchu premenil na jagajúcu sa hmotu podobajúcu sa najčernejšiemu zamatu.

 
"Zbláznil si sa? Chceš ma naozaj zabiť?!" vykríkla som, zatiaľ čo oči fixovali zdanlivo nehybný kus kovu na zemi, ktorý sa však pred chvíľkou správal až príliš živo.

 
"Nie, nezabijem ťa ja, zabije ťa iba tvoj nedostatok rešpektu," zadrmolil a radšej si sám šiel po kus kovu na zemi.

 
"Nie, zabije ma tebou hodený kus kovu, ktorý sa chová až príliš divno. Ako môže byť kov živý?" Neviem čím som si po tejto otázke vyslúžila jeho uchechtnutie.

"Sindri je kúzelník to predsa vieš, dokáže vytvoriť niečo, čo iní nedokážu, vytvára to, čo si ostatní iba predstavujú. Na čo ostatní nemajú odvahu, či talent. Je to umelec, avšak aj mierny sadista. Poznáš ho. Vždy myslí na obe stránky, ako na to, že by mal jeho výtvor fungovať, tak na tú, že by zo svojich rúk nepustil predmet, ktorý by bol nekvalitný, nedokonalý, či dokonca poškodený. Urobil to iba jediný krát a preto si povedal, že to nezopakuje. Odvtedy je umelec a čarodej s kovom. S kovom, ktorému vie vdýchnuť život a podstatu. A pred týmto umením, by si mala mať rešpekt. Keď už pred ničím iným nie, tak pred ním a jeho prácou áno, ja sám ju obdivujem," dokončil s neskrývanou úctou ku predmetu, ktorý zvieral v prstoch. V jeho slovách znela pravda. Ja sama som od Sindriho vlastnila pár vecí, ktoré som dostala na rôzne sviatky. Od brošne, v ktorej je dômyselne zakomponovaná dýka, až po ozdobu do vlasov, ktorá sa mohla zmeniť v jedovatú ihlicu. Všetky jeho výtvory boli nádherné, avšak smrtiace. Sám ich často prirovnával k prírode. Na prvý pohľad očarujúce, no kruté a nebezpečné na pohľad druhý, tretí, ba aj piaty.

 
"Už len preto by si jeden z jeho najlepších výtvorov zaslúžil tvoju úctu Ada. O Sindrim ako takom ani nehovorím, muža ako je on som za svoj život nevidel a ani neuvidím a neobávam sa o to, že ho neuvidíš ani ty. Zaslúži si tvoju úctu a rešpekt, preto som pre teba nechal vytvoriť tieto pierka. Aby si sa naučila rešpektu a úcte." Jeho slová mi najskôr nedávali význam, keď som ich však naplno pochopila, krvi by sa mi nedorezal nikto. Ešte stále mi v kĺboch pulzovala bolesť z rána a to som ten čertovský predmet ani poriadne nedržala. Trénovať s ním a vlastniť ho, bolo čisté šialenstvo. Iba naučiť sa ako do brošne zasunúť dýku tak, aby nevypadávala mi trvalo dlho. V hlave sa mi však rozozvučala otázka, ktorú mohol zodpovedať iba on.

 
"Prečo sa musím učiť narábať s takýmito predpotopnými zbraňami? Na svete existujú už oveľa modernejšie, rýchlejšie a nebezpečnejšie ako sú tieto, " zamrmlala som a poukázala na predmet v jeho rukách. Čakala som, že neodpovie, možno sa iba osoptí a zakríkne, že žijem pod jeho strechou a tak sa budem riadiť jeho pravidlami. Tento krát však nie, jeho oči stmavli o niekoľko odtieňov a zapozeral sa mi asi až do duše, aspoň sa mi to tak zdalo.

 
"Ešte sa musíš veľa vecí naučiť Ada, keď ich pochopíš uvedomíš si, aká bola tvoja otázka hlúpa. Súhlasím, na svete sa bojuje horšími zbraňami ako vlastníme, ako vyrába Sindri. Avšak ani jedna z nich nie je účinnejšia. Na svete sú veci, ktoré výstrel pušky či pištoľ s plným zásobníkom vystraší rovnako ako teba motýľ, ktorý ti pristanie na ramene, zatiaľ čo sleduješ oblaky. Svet nie je jednotvárny, ani protivníci nie sú. Na každého platí niečo iné, jeden sa zľakne strelnej zbrane namierenej na jeho hlavu, iného by ani nenapadlo sa nad niečím takým pozastavovať. Takého by možno zastavilo niečo takéto," zamrmlal a v prstoch za špičku zodvihol jedno z pierok.

 
"Na tomto svete sú však aj takí, ktorí by sa nebáli žiadnej zbrane, ktorú by si ovládala, takí ľudia sa neboja ani vlastnej smrti. A takí sú najnebezpečnejší Ada, to je však rozhovor na iný čas. Je neskoro, bež spať, zajtra ráno máš budíček," dokončil svoj predlhý monológ a hlavou mi naznačil, aby som sa odobrala do svojej izby. Niekedy by som možno niečo namietla, teraz som radšej iba prikývla a zaželala dobrú noc. Potrebovala som si utriediť myšlienky. Do postele som dopadla ako vrece zemiakov, periny okolo mňa sa zvírili. Mnohí sa do perín a prikrývok radi zamotávali, ja som však od mala spala na nich. Či bola vonku zima aká len chcela, spala som na nich, nikdy nie pod nimi. Niekoľko krát som sa v posteli prevrátila, než som sa v myšlienkach zatúlala až tak ďaleko, že som zaspala.