"Nehovor tak temno Sindri. Pred tým, že moja ruka bude vyzerať ako krab si ma naozaj varovať mohol! Ten pohľad nikdy nezabudnem! Bože to bolo odporné!" Zhnusila som sa nad obrazom spred pár minút. Tlak mi ešte doteraz pulzoval v kĺboch, ktoré sa stále ešte poriadne nespamätali. V ruke mi neustále jemne triaslo a prsty nechceli poslúchať na prvý impulz. Oči mi behali po na oko neškodnom predmete predo mnou.
"Pred zbrklosťou? Avšak áno milá Ada, pred zbrklosťou som ťa varovával už za čias, kedy si ešte ani na svete nebola drahá. To mi nemôžeš poprieť. Výzor skrýva to, čo nevidíme, podstatu a skutočnú dušu. To, že niečo na oko môže vyzerať neškodne, neznamená, že ti to nemôže ublížiť, to si zapamätaj. Snáď ešte viac ako to, že máš byť opatrná. Najkrajšie veci mnohokrát prinesú len skazu a smútok. A dobrý úmysel zase slzy nevinných. Aj keď môžu byť činy z počiatku šľachetné, nikto kto sa stal šľachetným, kvôli sláve nebude premýšľať nad hnilobou a slizom skrytým pod jemným práškom zo zlata. To pozlátenie učarováva ľuďom už tisícročia..." zašepkal cez zaťaté zuby. Snáď som sa aj nazdávala, že skončil, jeho slová však pokračovali a vpíjali sa do mojich uší ako hady. Nádherné, no kruté.
"Keď si ľudia myslia, že prehnilosť a podlosť sú na svete iba krátko, že predtým boli ľudia iní, och ako sa smejem na ľuďoch, ktorí tvrdia, že za ich doby bol svet iný! Nebol. Sú to blázni! Blázni, ktorí veria vlastným klamstvám. Klamstvám, ktoré si takú dlhú dobu vrývajú do hlavy, až sa pre nich stanú pravdou. A drísty, čo rozprávajú iným, celkom zatienili spomienky na "ich dobu" a čo viac, akoby ďalšia doba nebola iba jednoduchým obrazom predošlej! Tak ti to poviem. Je to tak, žiadna doba nemôže byť iná od predošlej. Iba sa menia prostriedky. Ľudia a moc, ktorá im vládne. A človek čo vládne nad osudmi iných je nebezpečnejší ako ľudia samotní. Pretože ten už moc neupustí, nikdy sa nevzdá pocitu nadradenosti. Pocitu, že on je ten, ktorému prislúcha právo rozhodovať nad svetom. A vieš akí sú tí ľudia Ada?" Ani som nestihla postrehnúť kedy vstal zo svojho miesta vedľa mňa. Až teraz, keď stál pri kozube a upieral doň pohľad, ktorý som uňho v živote nevidela. Iba som pomaly zakrútila hlavou na znak nesúhlasu či skôr nevedomosti.
"Zbrklí Ada, všetci títo ľudia sú iba zbrklí idioti, ženúci sa za pomstou, bohatstvom či smrťou. Pretože aspoň jedna z mála vecí, čo nám ukazujú dejiny je tá, že títo ľudia nežijú dlho. Bohužiaľ ale niekedy pridlho, aby sa ich zásah dal zvrátiť. Avšak ver mi, každý trón, ktorý je postavený na ľuďoch a ľudskom utrpení, má len tri nohy. A trón, ktorý má len tri nohy sa môže kedykoľvek prevrátiť." Pousmial sa na plamene šľahajúce tesne popri jeho tvári.
"A panovník života sa za malú chvíľku stáva otrokom. Samozrejme, že trón nezostáva dlho prázdny. Ani sa nestihneš obzrieť a sedí na ňom ďalší pán, ktorý ho skúša vybalansovať na ďalší čas. Opäť však stačí nepatrný zlý pohyb a trón sa opäť prevrhne aj s panovníkom. A toto milá Ada, bude trvať až do doby, kedy sa neulomí pod návalom panovníkov aj druhá noha a trón spadne. Potom už sa svet dočká pokoja. Toho času sa bohužiaľ ešte tak skoro nedočkáme. A tak nám nezostáva iné Ada ako to pozorovať a čakať. Môžeme si však chvíľky spestriť pohárom čaju," dokočil a opäť mi ukázal svoju tvár, na ktorej sa však mihali tiene, ktoré som nepoznala. Avšak akoby zázrakom, po chvíľke zmizli a jediné čo zostalo, boli mihotavé tiene plameňov, ktoré ho osvetľovali.
"Och drahá a ty už si dopila? Prečo si mi to nepovedala? Veď čaju mám habadej, snáď ešte aj na ďalšie storočie. Och, teda keby prežijem ešte tak dlho. Predsa len už nie som to najkrajšie jablko v košíku a ten život sa mi už kráti ako každému z nás. Hovorí sa, že nám starým to beží rýchlejšie, ale čo ak nám to všetkým beží rovnako hm? Veď aj vy mladý vravíte ako rýchlo vám uteká čas, ale už dosť polemizovania. Už je toho na dnes viac ako dosť," ukončil nakoniec svoj monológ posadením sa do kresla spoločne so šálkou čaju.
"Teraz rozprávaj ty drahá. Ako sa máš? No neskús sa ani slovkom zmieniť o tej ruke, inak po tebe jeden z nich hodím," vyhrážal sa vecou, ktorú naozaj nechcem zažiť. Keď len to, že som sa k jednému z nich priblížila mi spôsobilo to, čo mi spôsobilo, bolo lepšie sa nezamýšľať čo urobí priamy dotyk.
"To nebudem riskovať. Ale poznáš to. Nič nové, iba neustále trénujem na niečo, čo nepríde. Prežívam od jari do zimy a snažím sa medzi boj o život a plný tanier vmestiť činnosti ľudí v mojom veku, teda ak nepočítam budenie pomocou dymovnice," zmumlala som s perami tesne nad okrajom šálky s kamilkovým čajom.
"Ten to už preháňa, nemyslíš? Mňa keby niekto takto zobudil, pravdepodobne to nezvládne v zdraví, som ochotný postrádať veľa, dobrý spánok však nikdy. Dobrý spánok je nadovšetko," poznamenal.
"Bohužiaľ s týmto nemôžem nič urobiť, ak sa to nebude opakovať viac ako trikrát do týždňa nejak to prežijem, potom však začnem byť nepríjemná a asi to neprežije ani on," pripustila som načo sa Sindri len jemne pousmial. Vedel že sú to len prázdne slová a ja som to vedela taktiež. Niekedy si však musíme posťažovať len tak, aj napriek tomu, že v skutočnosti by sme si to nikdy nedovolili.