Tak krásne ráno. Ľudská bytosť by si aj povedala, že sa predsa nemôže už nič stať. Môj šiesty zmysel ma však neklamal. Aj po neudusení vďaka dymovnici z rána a nerozkrájaním na márne kúsky, ktoré by zo mňa s istotou urobili drôty na záhrade, som jednoducho nemohla mať dovolené zostať doma a oddýchnuť si po celotýždňovom kolotoči podobných prekvapení! To by nebol on ak by mi po trinástich minútach od môjho príchodu späť do bezpečia, nezačal zvoniť telefón. S menom volajúceho na obrazovke som mala chuť ho roztrieštiť na niekoľko tisíc malých úlomkov, ktoré by sa postrácali pod koberec,skrine a iný nábytok, ktorý spolu so mnou obýval túto izbu. Nakoniec som ho aj tak zdvihla.

"Robíš niečo? To je vlastne jedno, dnes pôjdeš vyzdvihnúť balík ku Sindimu." Vyštekol rozkaz. Bola by som naivná pri myšlienke, že by mohol pozdraviť alebo sa aspoň spýtať či mi náhodou nechýba polovica prstov či končatín po jeho úžasnej sieti dnes ráno. Poprípade byť aspoň niekoľko sekúnd milý, pochybujem však, že sa raz dočkám dobrého slova.

"Áno pane," odpovedala som chladným hlasom, ktorý mi bol tak cudzí až mi bol vlastným a jediným, ktorý som používala. Mohla som sa spýtať, čo to je alebo aspoň o koľkej, to by mi však nepomohlo. Informácií by som mala stále rovnako, len večer by bol menej príjemný ako obvykle. Radšej som nechala jazyk za zubami a len s očami vrytými do steny počúvala ticho v telefóne. Bez pozdravu či akéhokoľvek iného slova sa hovor na druhom konci prerušil a mne zostal len rovnomerne pípajúci zvuk. Znel skoro ako posledné údery srdca pred smrťou. Tento sa však po chvíli zastavil a stíchol. Čo iné by som mohla chcieť. Toto stačí, toto neprekáža, nezaťažuje. Iba existuje. Čo je krajšie. Tak krásne až to občas zabolí. Nepoškodený telefón opäť posuniem na jeho miesto. Stále však dúfam, že niektorý rozvod skolabuje a zariadenie sa roztriešti na milióny malých čiastočiek. Vstanem a namiesto domáceho svetra, do ktorého som sa od rána balila, na seba navlečiem nie veľmi hrubý kabát. Koniec leta je tento rok prekvapivo studený. Už dnes som videla námrazu tancovať po oknách. Všetci však stále tvrdia, že teplé dni ešte prídu. Neviem prečo, ale moju dôveru si planými slovami nezískajú. Zima bude tuhá ako každý rok a je úplne jedno či začne mrznúť teraz alebo až o týždeň. Zima je však krajšia, príroda sa ukladá na spánok a nikomu sa skoro nič nechce, všetci odpočívajú od zhonu teplejších období, a to je na tom možno také podmanivé. Rýchlo radšej zatrasiem hlavou, aby som si pripomenula úlohu, ktorú som len pred niekoľkými minútami dostala. Z izby sa prešmyknem cez chodby, za chvíľku aj ponad gauč. Ani sa nenazdám a zamykám dvere. Moja hlava už pri otáčaní kľučky vidí najrýchlejšiu cestu do stredu mesta, avšak tá je na môj vkus pre dnešný deň až príliš odporná, smradľavá a špinavá. Cesta tade trvá síce iba osem minút, na konci je však človek od všetkého, čo mesto ponúka. Od prachu cez nedopalky cigariet a nechcem ani myslieť čoho všetkého. Dnes si chcem prechádzku patrične vychutnať i keď nakoniec skončím v pivničnom priestore starého domu. Moje nohy nájdu cestu dlhšiu, no za to krajšiu, bez kanálov a zapadnutých uličiek. Spod nôh mi uskakujú malé kamienky štrku, ktoré sa kotúľajú dole kopcom. Vrkoč na chrbte mi poskakuje pri každom kroku a udiera v pravidelnom rytme do látky kabátu. Prechádzam malebnými okrajovými uličkami môjho rodného mesta, ktoré mi je predsa len viac cudzie ako známe i keď poznám každú dlaždicu. Ulicou sa nesiem ako vždy, potichu a nesnažím sa pútať nechcenú pozornosť. Prečo by si ma mali všímať, nie som ničím zaujímavá, nikto nepotrebuje vidieť obyčajné dievča v kabáte kráčajúce po chodníku na okraji cesty. Môj pohľad, no najme sluch zaujme niečo iné. Náhly poryv vetra mi nepríjemne zapiští v ušiach. Až sa mi na chrbte zježí pokožka. No vietor neprestáva a v ušiach sa ozýva silnejšie. Nie je to však len také púšťanie. Zdá sa mi, že už som ho raz počula. Zmätene otočím hlavu smerom, z ktorého sa do mňa vietor opiera a pred mojimi očami zatancujú dlhé konáre storočnej vŕby. Obraz, ktorý vidím mi nepríde ničím výnimočný. Vŕba, čo pod svoje rozsiahle ruky schováva skoro rozpadnuté tiene náhrobkov a starých krížov. Klonia sa k nej ako sluhovia svojej panej. Nie, to nie je možné, sú to len kamene a jeden starý strom, nič viac. Obyčajný strom a obyčajné neživé náhrobky ľudí, z ktorých sú už dávno len kosti. Tento cintorín je snáď starší ako celé mesto. Už v kronikách, ktoré som ako malá musela čítať boli pred vznikom mesta vedené záznamy o tomto cintoríne. Nikto nevie ako vznikol a či vôbec. No jeho aura ma nechce pustiť aj keď odvraciam tvár.

„Ada spamätaj sa! Je to len miesto, nič viac, miesto ako tisícky ďalších. Mŕtvi už neublížia. Ukľudni sa!" nadáva mi moje podvedomie, ktoré je v tejto chvíli inteligentnejšie ako ja. Moje nohy sa konečne pohnú z miesta, opäť dolu ulicou. Vietor však neprestane až dokým nezahnem za roh budovy. Na mojom chrbte však stále cítim odporný pocit sledujúcich očí. Nech sa však otáčam ako chcem, viac ako prázdnu ulicu neuvidím ani jediný krát. Neochotne priznávam, že moje srdce zrýchli, keď musím prejsť malou uličkou na námestie. Musím sa však len zasmiať samej sebe. Bojím sa ako malé dieťa, aj keď nemám čoho. Pred očami sa mi však mihá priečelie obchodu, ktorý poznám snáď od detstva. Nervózne sa oženiem za seba. Keď sa však otočím, nevidím nikoho, kto by sa ku mne prikrádal, iba malé dievča s matkou. Tie však pravdepodobne ani nevedia, že tu som. Rýchlo trikrát zaklopem na ošarpané drevené dvere a čakám než sa spoza nich vynorí postaršia tvár s hlbokými vráskami. Tak sa nakoniec aj stane. Vrásčitý úsmev sa pri pohľade na mňa jemne rozšíri a dotyčný poodchýli dvere, aby som mohla pohodlne vojsť.

"Ahoj Ada, čakal som ťa."