Nevedela som, čo príde, ale vec, ktorú mi našepkával rozum, bola, že to nedopadne dobre, aspoň nie pre mňa. Mužovi predo mnou sa ústa otvorili v nemom úžase. Tento pohľad mu však zostal len na niekoľko ďalších sekúnd. Než sa opäť objavil hnev.

"Okamžite sa vráť ty čierne hovado! Okamžite to prines späť!" vykrikoval a hromžil do vzduchu päsťou. Havran na oblohe však zareagoval posmešným zakrákaním a letel si ďalej. Ďalej do neznáma, akoby ho nič neťažilo, až sa nakoniec úplne stratil z dohľadu. Keď už havrana nebolo vidieť, pozornosť osoby predo mnou sa obrátila na mňa.  

"Ty malá suka! To si mu nakázala ty! Veď počkaj, keď ťa chytím! Už sa nebudeš paktovať s havranmi. Poď sem!" Z pokľaku ihneď vyskočil na rovné nohy a vrhol sa po mne. Pravdepodobne však zabudol, že na zemi pred ním stále ležia desiatky prívesku a tak ako rýchlo sa zo zeme dostal, tak sa na ňu stihol vrátiť čelom ku chodníku. Na nič som nečakala. Zodvihla som mne patriaci predmet. Moje nohy sa samé od seba dali do behu. V hlave sa mihala najrýchlejšia cesta domov. Cesta, na ktorej ma nemal šancu chytiť. Moje nohy udierali do chodníka rovnako rýchlo ako bilo moje srdce. Neskúšala som sa otáčať, ani po tom čo nadávky smerované na moju hlavu ustali. Moje nohy nechceli poslúchnuť, zbesilé srdce, ktoré už nevládalo i tak pumpovalo krv ďalej a ďalej. Nadávky ustali, krik stíchol a ja sama som sa ocitla na kraji lesa neďaleko môjho domu.

"Čo to bolo zač?" zašepkám a nervózne prestúpim z nohy na nohu . Takýchto ľudí som nikdy nepochopila. Prapodivný ľudia, ktorí patria za steny blázinca. Nad mojou hlavou sa po chvíli ozve mne už známy hlas. Radostné zakrákanie. Prudko som mykla hlavou nahor k oblohe. Vysoko nado mnou sa vznášal havran, ktorý v pazúroch niesol náhrdelník.

 
"Hej, ty zver! Vieš čo sa mi kvôli tebe mohlo stať?! Hej počuješ ma?!" vykrikovala som do vzduchu, akoby ma snáď mohol počuť. Namiesto odpovedi však zaznelo iba posmešné zakrákanie nesúce sa širokou oblohou.

"Áno, s tebou sa rozprávam! Okamžite mu ten kus kovu choď vrátiť, inak ťa z tej oblohy dostanem silou!" vyhrážala som sa mu s päsťou vo vzduchu. Čo viac ako ďalšie krákanie som mohla očakávať? Možno odpoveď, či vrátenie toho náhrdelníka. Nakoniec som sa však dočkala iba šuchotu peria.

 
"Dnešný deň je čím ďalej tým lepší," povzdychla som si kráčajúc po chodníku smerom k môjmu domu. Myšlienky sa upokojili i keď som na krku pravdepodobne stále mala nie príjemného muža, kvôli niečomu, čo nebola moja chyba. Vďaka pár korálikom a starej nepotrebnej ozdobe. Tá však tiež mohla patriť jeho rodine. I tak nevidím dôvod, prečo byť taký nevrlý! Ja som mu ho chcela vrátiť, to ten hlúpy havran! Prečo musel otravovať? Nemohol sa radšej niekde hrabať v hline, alebo niečo iné, čo havrany robia? Myslela som si, že blýskavé veci zbierajú iba straky. O havranoch sa to nehovorí, aspoň som to ešte nepočula. Premýšľam nad tým, prečo to práve toho vtáka mohlo tak zaujímať, zatiaľ čo kráčam ďalej po okraji lesa. Stromy iba tíško šumia a spievajú mi ich vlastnú pieseň. Kráčam pomaly, no uši mám nastražené, neustále sa obávam, že sa za mnou ozvú zvuky behu a nadávok. Nič také sa však neozve až dokým neprekročím hranice nášho pozemku. Zvuk stromov ustane a nahradí ho až hrobové ticho. Dokonca ani vtáky sa neozývajú. Do myšlienok sa mi vkradne známa beznádej spojená s neobvyklým pokojom. Svet, ktorý je tam vonku odstrihnem zabuchnutím vchodových dverí. Pre dnešný deň mi sveta stačilo. Čiernu škatuľku som hodila na kuchynský stôl, kde nikomu neublíži a sama som zaliezla čo najďalej od toho obludného predmetu. Do obývačky. Roztiahla som sa cez celý gauč a pustila televíziu. Myseľ mi však utekala ku havranovi a mužovi v čiernom. Ako začiatok nepodarenej komédie alebo veľmi, ale veľmi zlého vtipu. Bohužiaľ toto nebol vtip, ani nepodarená komédia, toto bol môj dnešný deň. Bezmocne som hlavu zaborila do vankúšov. Jediné, po čom som túžila bol oddych. Odpočinok a vyvetranie hlavy. Z čela som si odhrnula neposlušný pramienok vlasov, ktorý mi skĺzol z nie veľmi podareného účesu, ktorý dnes už zvládol viac ako dosť a zastrčila si ho za ucho. Moje vlasy boli asi najnormálnejšia časť mňa. S nie veľmi nezvyčajnou farbou, čierna ktorú na svojej hlave nosí spolu so mnou niekoľko miliónov ľudí. Tým však moja normálna podoba končí. Moja podoba pokračovala príliš malým nosom, úzkymi nevýraznými perami a tvárou skôr podobajúcou sa nejakej postavičke ako normálnemu človeku. A k tomu všetkému moje oči. Jedno ľadovo modré a druhé hrajúce odtieňmi surového lesného dreva prelínajúcej sa s malými vlákenkami modrej. Heterochromia, s ktorou som sa už narodila a neraz mi spestrila život základnej školy pokrikmi ako ,obluda' či ,príšera'. Vec tak obyčajná ako farba očí a dokonca aj kvôli tej dokážu byť deti tak kruté. V hlave mám stále myšlienku, ako som si chcela vypichnúť moje hnedé oko. Vtedy som legendárnu vetu: ,Musíš byť tvrdšia ako svet,' počula po prvý krát. Vtedy som sa iba rozplakala. Teraz však chápem, čo mi tá chvíľa dala do života. Odhodenie pocitov previnenia kvôli výzoru či odlišnosti. Som to stále ja, či s jedným okom modrým a druhým hnedým, tak s vlasmi dlhšími či kratšími. Stále iba ja, nič viac, nič menej. Vtedy som objavila poznanie neužitočnosti niektorých názorov a radosť zo schopnosti tieto priveľmi inteligentné poznámky ignorovať. Od tých dní prešlo viac ako dosť času a čím viac ho prechádzalo, tým som si pripomienky na moju osobu brala skôr ako spôsob ostatným ukázať, ako veľmi sa vo vlastných životoch nudia, že potrebujú rozoberať dokonca aj ten môj. Takéto myšlienky na minulosť mi len tak prúdili v hlave, zatiaľ čo som sledovala nerovnomerný strop obývačky. Kde tu sa objavovali malé preliačeniny, či škrabance od rôznych predmetov. Môj spolubývajúci si na našom strope vyskúšal skoro všetko svoje vybavenie, či od nervozity, stresu, zloby či len tak počas bežiacej reklamy počas jeho obľúbeného seriálu. Môj otec bol vcelku podivný človek. Mimo myšlienkových pochodov sa v správach ozýval hlas moderátorky televíznych správ. Jej hlas som vnímala iba okrajovo. Zatiaľ čo ja som pátrala vo vlastných myšlienkach a nevnímala nič okolo, v popise reportáže sa točil dookola rovnaký nápis: "NÁHODNÁ SMRŤ DESIATKY ĽUDÍ NA NÁMESTÍ MENŠIEHO MESTA, NA SEBA UPÚTALA ZRAKY CELÉHO SVETA!"