"To by si neurobila Ada, vieš to ako ty, tak aj ja. Nikdy by si ho nezabila, jednak by si na to nemala dosť sily a tiež tvoja morálka je ešte na veľmi vysokej úrovni. Navyše vieš rovnako dobre ako ja, že pre teba chce iba dobré, nič iné. Jednoducho to však dáva najavo trochu iným spôsobom, to nemení nič na dobrom zámere," pousmial sa ponad šálku. Vedel, že má pravdu, vždy ju mal.
"Nemýliš sa, komu sa mám posťažovať keď tebe nie? Nikoho iného nemám, aspoň nie niekoho, kto by chápal o čom hovorím," hovorila som pravdu, okrem Sindriho by ma nikto iný nechápal. Ten však len prikývol a zakryl čierne perie, ako som nazvala, ten odporný predmet spôsobujúci bolesť, tenkou látkou a prikryl ho vekom.
"Myslím že je čas ísť." Touto vetou ukončil celý náš rozhovor. Akoby ani neexistoval. Rukou obkreslil oblúk až ukázal na dvere. Gesto, ktoré používal odkedy som ho poznala a možno ešte o niečo dlhšie. Znamenalo, že som sa dozvedela všetko, čo som potrebovala. Aj keby sa však chcem dozvedieť viac, nič mi nepovie. Nebránila som sa teda a len sa poslušne zdvihla z kresla. V rukách sa mi ihneď ocitla škatuľka. Nechcela som si ani len predstaviť aká bolesť by sa prehnala mojim telom, keby sa jej dno pretrhne.
"Ďakujem za čaj Sindri. Čoskoro sa snáď opäť uvidíme," pozdravila som už vo dverách. V jeho očiach sa však objavil tieň, ktorý som snáď nikdy nevidela. Po jeho tvári behali vždy, avšak tento sa ukázal po prvý krát. Chcela som sa opýtať, čo sa deje, no dvere sa zavreli. Tým bol môj plánovaný rozhovor neverbálne ukončený. Iba som zatriasla hlavou až mi niekoľko prameňov vkĺzlo pred oči. Dnes sa proti mne život spikol.

Námestie sa začalo zaplňovať. Ľudia sa hemžili v každom kúte utekali do práce, z práce, za deťmi, možno aj za životom. Pri tom pohľade som sa začala cítiť nepríjemne. Toľko rôznych ľudí a tým pádom osudov. Po chrbte mi prebehol mráz, len čo som však zašla za roh, môj tep sa upokojil a chôdza spomalila. Šedá ulica bola na rozdiel od rušného námestia prekvapivo príjemná. V hlave sa mi však opäť po pár krokoch objavil červ zvedavosti . Čierna krabička v mojich rukách mi nedala nepremýšľať nad jej obsahom a najmä znak na jej vrchnáku. Keby len nebol tak známy. Moje prsty si však pamätali, čo jeho obsah dokáže, radšej som ju teda nechala na pokoji a venovala svoju pozornosť ceste predo mnou. Kľukatila sa pomedzi paneláky a neskôr domy, až som sa opäť ocitla na mieste, ktoré mi pod kožu vsypalo milióny mravcov. Vietor zafúkal a z popod vŕby ku mne opäť doľahol šepot. Nie, šepot to nebol, bol to len zvuk vetra, ktorý fučal pomedzi listy. Započúvala som sa doňho natoľko, až som nestihla postrehnúť, že na kameni, ktorý ohraničoval okolie cintorína sa zniesol havran. Jeho perie zašuchotalo a hlas sa ozval. Vydesil ma aj napriek tomu, že som to nechcela dopustiť. Oči čierne ako noc si ma len z diaľky premerali. Niekoľko krát natočil hlavu inými smermi než zašuchotal perím a opäť zakrákal. Chcela som sa pohnúť, on však zletel z múru a postavil sa predo mňa na chodník.
"Kšá!" zasipela som, zatiaľ čo som sa snažila prejsť. Jeho postoj sa však nezmenil, stál s pohľadom upreným na mňa. Nie však do mojich oči či na moje telo, ale na predmet v mojich rukách.
"Vravím ti uhni, inak zle dopadneš!" okríkla som ho, akoby mi mal rozumieť. Opäť však iba pokrútil hlavou, naježil perie a jemne pohodil krídlami. Hlúpy vták. Už som sa po ňom chcela zahnať nohou, keď priskočil o kúsok bližšie a roztiahol celé svoje krídla.
"Čo si myslíš, že sa ťa zľaknem?" zasyčala som. Už, už by som ho kopnutím odsunula z cesty než mi sám uhol a dokonca aj sklonil hlavu. Nad jeho krkom sa zaligotali malé strieborné pierka. Ligotali sa na popoludňajšom slnku. Odrážali úlomky svetla až skoro žiarili, to však nebolo možné, perie havranov je čierne. Pohľad na mňa a toto stvorenie musel byť viac ako komický. Jeden druhého sme pozorovali dlhšie ako primeranú chvíľu. Nakoniec to však ukončil on, zakrákal a vyletel na miesto, kde stál predtým.
"Hlúpy vták," zafrflem akoby ma však počul v jeho ďalšom zakrákaní započujem pohrdnutie, možno aj znak smiechu. Moja myseľ sa so mnou pohráva. Potrebujem spánok, moja hlava potrebuje dovolenku. Neochotne sa pohnem ďalej chodníkom. Pred očami sa mi však stále objavuje pohľad havrana na múri. Z myšlienok ma vyruší priamy nepríjemný dupot podrážok o chodník. Okolo mňa sa preženie nevábne zapáchajúca osoba odetá v čiernom kabáte, z ktorého však uvidím iba kúsok. Nezájde ďaleko než sa ozve hlasné zakrákanie, trepot krídel a dopad mne neznámeho predmetu na zem .
"Debilný vták! Pusť to inak ťa roztrhnem ako hada! Pusť to!" Hlas neznámeho mi rozženie zimomriavky do každej bunky môjho tela. Dobré vychovanie je však silnejšie než strach, otočím sa na päte a pohľadom prejdem po mužovi v čiernom kabáte s klobúkom posadeným hlboko do čela, ktorý mu zakrýva celú tvár. Po chodníku pred vstupom na pohrebisko boli do všetkých strán rozutekané prívesky, perličky a taktiež pohodený jeden predmet, ktorý ma zaujal.
"Potrebujete pomôcť?" spýtam sa opatrne a prikľaknem si k rozsypaným predmetom. Keď sa však moje prsty dotknú náhrdelníku v tvare hada, ktorý požiera vlastný chvost havran opäť zakráka a zosadne na chodník tesne pri mojej nohe. V tej sekunde sa nálada neznámeho prudko zmení.
"Sviňa malá! To ty si na mňa poštvala toho vtáka?! Prac sa odtiaľto než ti ruky polámem tak, že ti ich nikto nedá do poriadku! Kto ti navyše dal právo dotýkať sa mojich vecí?! Vypadni od nich!" vyvreskol a ohnal sa po mojich rukách svojou, ktorá bola veľká skoro ako medvedia laba. V poslednej chvíľke som uskočila avšak aj s náhrdelníkom v ruke.
"Suka malá vráť mi to!" vykríkol, neplánovala som mu nič kradnúť a tak som po ňom ten bezvýznamný kus kovu hodila. Než ho však stihol zachytiť vzletel už do výšin v zovretí havraních pazúrov.