Stáť na hrane noža je možno rovnako nebezpečné ako ho zvierať v ruke. Sama sa však prikláňam, že to druhé je nebezpečnejšie, aspoň pre majiteľa krku, na ktorom by som ho držala. Minimálne teraz by to bol môj o niekoľko rokov starší 'spolubývajúci', ktorý ma nemohol zobudiť ako normálneho človeka ale dymovnicou, to by to nebol on! Keby však len jednou, nevidím ani a špičku vlastného nosa. V pyžame, ktoré pozostáva zo včerajšieho trička, preliezam naschvál prevrátený gauč v chodbe, snažiac sa vyhnúť všetkým policiam nado mnou. Och, čo by som len dala za normálny budík! Mnoho ľudí si ani neuvedomuje aké ohromné šťastie majú keď ich ráno zobudí iba otravný zvuk a nie diablovo dielo v izbe. Šťastlivci osudu! Inak sa to snáď ani nedá nazvať. Posledná chodba nášho domu. Vidím dvere. Odporný smrad mi už zavadzia ako v pľúcach, tak aj v nose a chcem ho odtiaľ dostať čo najskôr. Vďaka bohu sa mi to podarí a vyskakujem na trávu pred domom. Nahnevaná a nie práve príjemne naladená.
"5:25:32, Ada, nič moc! Minule to bolo iba 4:20. Ako je to možné?" Zaznie do ticha rozhodný hlas. Počuť v ňom roky výcviku, ktorý absolvoval a mne sa ho snaží vnútiť tiež. Pud sebazáchovy však stál na mojej strane.
"Minule tam nebol gauč a hlavne boli len dve dymovnice, ani jedna v mojej izbe!" Môj hlas znel cudzo, pripomínal skôr vrčanie divého zvieraťa než môj vlastný. On si to tiež všimol.
"Som rád, že si všímaš detailov, ale tento tón si vyprosujem! Nabudúce nech to je opäť podľa štandardu. Odchádzam, vieš čo máš dnes robiť, keď nie, niečo si vymysli. A nezabudni..."
"Svet je tvrdý, aby si prežil, musíš byť tvrdší. Viem pane, majte pekný deň," Nenechala som ho dokončiť ani len tú otravnú ohranú frázu, ktorú som počúvala snáď pri každej možnej, no i nemožnej príležitosti. Jediné, čo ešte uvidím, je jeho pobavený úsmev a ťažká čierna taška, keď nasadá do auta a odchádza. Len bezpredmetne zakrútim hlavou a moje kroky smerujú do záhrady nášho domu. Och, aká som len bola naivná, keď som si myslela, že by mi nechal na stole položenú praženicu alebo chlieb len tak, ako by to normálny človek urobil. Dávno som sa presvedčila, že on je všetko, len nie normálny. Za roky by som mohla vymenovať desiatky, možno stovky vlastností, ktoré by ho pomenovali omnoho lepšie. Opatrne som prešla priestorom ostrých kovových laniek rozťahaných po celej záhrade. V hlave mi blikala kontrolka s poučkou. 'Najskôr špička potom päta.'

Bolo to zdĺhavé, no nie unavujúce či nebezpečné. Hneď ráno však nadmieru otravné! Trvalo mi možno desať alebo pätnásť minút než som sa bezpečne usadila v altáne. Pri lievancoch bol položený len malý papierik tmavomodrej farby s jednoduchým odkazom: 'Zaslúženú dobrú chuť'
Magor. Kúsok bezcennej papierovej hmoty som odhodila do koša. Predsa si jeho nevtipným humorom nebudem kaziť ráno. Najmä v deň kedy ma snáď iné prekážky už nečakajú. Ak aj áno, aspoň to nebude päť a pol sekundy po zobudení. Raňajky mi zdvihli kútiky úst o niekoľko milimetrov vyššie. Jedlo vždy poteší. Hneď po jedle som však začala skúmať obrazce kovových laniek. Moje oči hľadali jeden konkrétny symbol- hviezdu. Našla som však všetko, len hviezdu nie. Musela tam byť. Vždy tu bola. Hviezda, vytvorená piatimi lanami. Miesto, ktoré treba stlačiť aby sa sieť upratala. Stále nechápem ako dokáže vytvoriť len z laniek kovu sieť závislú na jednom bode. Dnes ráno si však dal záležať, slnko už má pálilo do očí, keď som ju uvidela. Maličké miesto ani nie meter odo mňa tvorené piatimi čiarami.
"Mám ťa." Uškrnula som sa sama pre seba a palicou trafila malý priestor. Lanká sa ako na povel skrútili ako hady. Desiatky tenkých kovových zmijí, ktoré sa pomaly krútili na svoje miesta. Po pár minútach záhrada vyzerala úplne obyčajne, ako každá záhrada za domom. Malá skalka, trávnatý koberec, altán a dom. Typický výzor a nikto by mi neveril, že pred menej ako minútou celú zem pokrývali laná ostré ako žiletka.
Môj krok bol o toľko ľahší, keď som nemusela ukladať nohy do presne vymedzených priestorov ale len voľne na trávu. Hneď ako som vstúpila do domu ovalil ma odporný závan dymovnice. Odporný ťažký páchnuci vzduch, ktorý sa snažil usadiť v mojich pľúcach. Ani som nečakala a začala otvárať okná toto musí preč inak sa udusím. Stuchnutý vzduch preplnený malými čiastočkami sa pomaly miešal s čerstvým ranným a ja som konečne mohla dýchať.

Dom nevyzeral zvnútra nejako poškodený okrem gauču, ktorý bol zakliesnený v chodbe. Vankúše boli všade, niektoré sa udržali, no väčšina tvorila krásny polkruh pred ním. Ráno som sa s tým naozaj nebabrala. Vankúše ma vôbec netrápili aspoň nie teraz. Skôr som sa zaujímala ako mohol dostať do chodby gauč ktorý je len o niekoľko centimetrov menší ako samotná chodba. Chcela som to upratať, naozaj áno, avšak po piatom pokuse som to vzdala a nechala gauč na mieste kde bol. Keď to tam dovliekol, nech si to uprace. Radšej som sa zašila do izby a až po pohľade do zrkadla som si uvedomila, že stále je mojím jediným oblečením tričko zo včerajšieho večera. Zapozerala som sa na seba do zrkadla, ktoré presne ukazovalo môj obraz. Vyzerám naozaj otrasne. Vlasy na všetky strany, o kruhoch pod očami už radšej nehovorím a proste dokonalá podoba človek po zaujímavom ráne. Nezaťažujem sa tým a len sa na seba usmejem, aj ťažké rána skončia a bude lepšie. Minimálne teraz, keď už nemusím čuchať tie odporné chemikálie. Rozhodnuté, dnes je deň, kedy sa na seba môžem pozrieť do zrkadla a usmiať sa.
"Dobré ráno Ada."