Trvalo nám tri dni, kým sme dokázali obísť gotarrov a ďalšie dva, kým sa nám podarilo prepašovať nejaké divožienky z Gofilhaimských pláni. Shaw mi za celý týždeň nepovedala o tom incidente z prvého dňa ani slovo. A ja som to po nej ani nechcela. Vedela som, že až bude pripravená, vysvetlí mi to aj sama, bez toho, aby som ju musela presviedčať. Posledný deň nášho pobytu sa objavil Korivan. Myslím, že ho zavolala Shawrey. Jedno z Voviných uhryzutí sa totiž zle hojilo a tak ho pravdepodobne zavolala, aby sa na to prišiel pozrieť. Prehodili spolu len pár slov, všimla som si v jej očiach, že je nahnevaná, možno nešťastná. A on vyzeral byť sklamaný. Najprv som si myslela, že to je preto, že aj keď Shaw vedela, aké nebezpečenstvo na ňu na Gofilhaimských pláňach a okolitých lesoch čaká, aj tak tam vzala obidve kobyly a ohrozila tak ich životy. Neskôr som sa dozvedela, že to ani zďaleka nebolo kvôli tomu.

     ,,Korivana som spoznala, keď som mala sedemnásť," rozhovorila sa raz Shaw, keď mala trochu viac vypité. ,,Ja som mala čerstvých sedemnásť a on mal mať tohoročnú zimu už dvadsaťtri. Vlastne som ho videla už aj niekoľkokrát predtým, avšak nikdy som sa oňho poriadne nezaujímala. Až raz... Nepamätám si poriadne, čo sa vtedy udialo. Viem len, že som sa pred niekým bránila. Seba a jeho. Bola som, no... Mala som tú podobu, ako pred pár dňami v lese. Myslím, že ho to vtedy zaujalo a tak sa rozhodol vziať si ma pod ochranné krídla. Rozhodol sa, že ma bude učiť mágiu."

     ,,A to ho nezaujímalo, či máš okrem schopnosti meniť sa na, no, čokoľvek to je, či máš okrem toho aj iné magické nadanie?" opýtala som sa so záujmom v hlase, i keď som sa trochu bála prerušovať ju, pretože si to pokojne mohla rozmyslieť a nič mi nepovedať alebo by vďaka hladine alkoholu v krvi, či skôr krvi v alkohole, aj zabudla, o čom vlastne rozprávala a nakoniec by sme sa aj tak nikam nedostali.

     ,,Keď si raz mág, cítiš, či majú ľudia v tvojom okolí aspoň akú-takú magickú moc. Rovnako, ako ja cítim, že v tebe jej nie je ani štipka, rovnako tak ti môžem s pokojom na srdci ukázať každého mága v tejto miestnosti, či už má v sebe iba zrniečko mágie alebo rovno nekonečnú púšť. Každopádne, ako som vravela, rozhodol sa, že ma bude učiť. Nasťahoval ma k sebe, do domčeku v malej dedinke, ktorá sa nachádzala pred severnou bránou Thilby. Bol tam veľmi vážený, keďže je dosť mocný. Ale to mu nehovor, nepotrebujeme, aby mal veľké ego."

     Skôr nechceš, aby vedel, že o ňom zmýšľaš aj takto, pomyslela som si, no i tak som súhlasne prikývla.

     ,,Učni vždy žijú so svojimi majstrami a tak som nemala na výber, musela som sa k nemu nasťahovať. Zo začiatku som bola viac jeho gazdinou než učedníčkou, lenže čo narobíš so starým chlapom, ktorý nevie, ako sa o seba postarať? Nuž, musela som to spraviť sama. Varila som mu, prala, upratovala, starala som sa aj o zvieratá, zatiaľ, čo on bol často preč. Mnoho nocí som prebdela čakaním na to, kým sa vráti." Pri tej spomienke jej oči trochu potemneli. ,,Keď som mala všetko hotové, čítala som si knihy o mágii, ktoré mi každé ráno nachystal na stôl v kuchyni prv, než odišiel. Nikdy som nevedela kam ide a kedy sa vráti. Alebo či sa vôbec vráti. Celé hodiny som strávila premýšľaním nad svojim životom predtým, ako ma k sebe vzal. Veľa ľudí sa ma zrieklo, opustili ma, niektorí dokonca skôr, než som si na nich vôbec stihla zvyknúť. Mala som strach, že spraví to isté. Doslova ma to zožieralo zaživa. Ten strach bol ako kyselina, či jed, a ja som nepoznala protilátku. O dva roky neskôr sa zmenilo úplne všetko a zároveň nič. Už som bola naozaj zručná čarodejnica, avšak učňom mága by som mala byť aspoň tri roky. Ten deň si pamätám, akoby sa to všetko odohralo len pred pár minútami. Bola naozaj tuhá zima, vonku mrzlo aj počas poludňajších hodín, kedy slnko pražilo najviac, ako mohlo. Áno, viem, že pri severnej bráne sa nachádza púšť, avšak tu počasie funguje trochu... Trochu inak, než tam u vás. Cez zimu mrzne aj v púšti, ver mi. Vieš, odkedy som žila u Korivana, nepremenila som sa ani raz. Moja mágia totiž závisí hlavne od teploty. Čím väčšia zima je, tým väčšia je pravdepodobnosť, že sa zmením aj keď nechcem. Vo veľmi nízkych teplotách svoju premenu ovládať nedokážem a pri veľmi vysokých ju zas viem vyvolať iba s veľkými problémami. Celé dva roky ma počas zimy udržiaval v najväčšom teple, zakazoval mi chodiť von, keď mrzlo, a keď nemrzlo, nepustil ma za prah dverí až kým si nebol úplne istý, že sa ma zima ani nedotkne. Avšak v ten deň... Pamätám si, že všetci hovorili, že to bol najchladnejší deň minimálne za posledných tridsať rokov. Kráľ vydal výstrahu, nevychádzať, kým to nebude potrebné a neustále strážiť ohne v krboch a peciach, inak sa mohlo prihodiť, že by všetci pomrzli. Korivan bol od rána preč, tak ako zvyčajne. Slnko už začalo zapadať, teplota vonku klesala a on sa stále nevracal. Bála som sa oňho. A tak som sa vydala za ním, v nádeji, že ho nájdem. Nikdy by mi nenapadlo, že ani toľko vrstiev oblečenia, koľko som si vtedy obliekla, ma neochráni pred krutou zimou. Stále si živo spomínam, ako mi chlad ohlodával telo, zarýval sa mi až do morku kostí. Svali sa mi bolestne sťahovali, celé telo sa mi nekontrolovateľne klepalo. Sotva som dokázala dýchať, kvôli chladu som mala vysušený nos aj ústa a každý nádych bol mučením. Lenže... Ja som ho musela nájsť."

     ,,Chápem to, bol predsa tvoj učiteľ."

     ,,Nie, nechápeš!" prudko zakrútila hlavou a pozrela sa na mňa s takou naliehavosťou v očiach, až mi z toho stislo srdce. ,,Musela som ho nájsť, pretože od toho závisel môj život. Závisel od neho, bez neho som nemohla existovať, nedokázala som to, nechcela som! Ak by sa mu niečo stalo, bol by zo mňa prízrak, len prázdna schránka, ktorá by sa síce podobou na mňa ponášala, no vo vnútri by zo mňa neostalo ani zrnko prachu. Lenže zima bola silnejšia než ja. Vieš, premena je veľmi bolestivá. Nebudem ťa klamať, rozprávať o tom, ako by to vyzeralo, keby sa na to pozriem cez nejaké ružové okuliare. Pri premene sa ti lámu kosti, niektoré sa skracujú, iné predlžujú, presúvajú sa a menia tvar. Rovnako tak tvoje svaly, celé tvoje telo. Všetko sa mení. Je to až neuveriteľná bolesť, taká hrozivá, že by som nikomu nepriala zažiť ju, ani najväčšiemu nepriateľovi. A po dvoch rokoch, kedy som sa nepremieňala, toto bolo, akoby som sa znovu menila po prvý raz. A prvýkrát je to vždy nahoršie. Spomínam si, ako som ležala v zmesi snehu a piesku. Zmietala som sa v bolestiach, skučala som, nariekala, kričala. Nemal mi kto pomôcť. A aj keby mal, nikto by nechcel. Ľudia z dediny nepoznali môj skutočný pôvod. Bola som pre nich len divné dievča s pár mačacími rysmi. Meniči ako ja boli pre nich niečo desivé a neznáme. Nikdy nevyženiem z hlavy jeho sklamaný a bolestivý pohľad, keď ma našiel v snehu, v polovici cesty medzi zvieraťom a človekom. Vyzliekol si vlastný kabát, ťažký a obrovský, zo zvieracej kože a kužušín. Dosť hrubý a od Korivanovho tela zahriaty na to, aby zastavil moju premenu a dokonca ju zvrátil. Pomaly som začala naberať ľudskú podobu. Zavíjanie sa ozývalo znovu. Keď ma doniesol domov, mágiou zohrial vodu a vložil ma do drevenej vane. Moje premrznuté telo ako keby v tej chvíli vzplanulo. Myslela som si, že zhorím. Avšak Korivan ma držal pod vodou. Mohla som sa akokoľvek zmietať, jeho zovretie nepovolilo, až kým si nebol istý, že som dostatočne zohriata. Vtedy ma vytiahol z vody, v rýchlosti ma poutieral a potom ma zabalil do niekoľkých huňatých diek. Ostala som schúlená na jeho posteli, zatiaľ čo on robil niečo vo vedľajšej miestnosti. Vedela som, že ho moja premena sklamala. Celý čas, čo som uňho žila mi opakoval, že by som sa nemala premieňať, aspoň nie tu, kde sú ľudia príliš kontroverzní. Chcel ma chrániť. A ja som ho podrazila tak strašným spôsobom."

     Sledovala som jej zaťaté päste, hánky jej z toho úplne zbeleli. Bolo zvláštne vidieť ju takto...

     ,,Už nikdy sa nesmieš takto ohroziť. To mi v ten večer povedal, keď sa vrátil do svojej izby a posadil sa na okraj postele." Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Vyzerala, akoby sa snažila rozpamätať sa na každý detail, na každú vôňu, zvuk či dotyk, ktoré vtedy zachytila. ,,Natiahol ku mne ruku, stále si dokážem živo predstaviť, ako sa ma opatrne dotkol. Najprv mi prstami odhrnul z tváre pár prameňov mokrých vlasov a potom ma pohladil po líci. Nesmieš sa už nikdy takto ohroziť, povedal, pretože ak by sa ti niečo stalo, umrel by som. Umrel by som od žiaľu a od nešťastnej lásky, ktorá by mi každú chvíľu, kedy by som žil, trhala srdce na kusy. Presne tak mi to povedal. Celé mesiace som si myslela, že ma vidí len ako jeho študentku, i keď moje srdce horelo láskou k nemu. A potom som zistila, že to tak vôbec nebolo. Miloval ma rovnako ako je jeho, ba možno ešte viac. Avšak potom napadli južnú bránu a Korivan tam bol vyslaný. Nemohla som ho nechať ísť samého a tak som šla s ním. Bolo to po prvý raz, odkedy som uňho žila, čo som sa dobrovoľne premenila. Dopomohlo nám to k víťazstvu, lenže ja som v ten deň našla krvilačnosť, ktorá sa vo mne vďaka tomu netvorovi ukrývala. Musela som odísť, aby som Korivana pred tou beštiou ochránila. Takmer som sa nepremenila späť, stratila som zábrany, mohla som mu ublížiť! Nemohla som s ním ďalej zostať. A tak som mu radšej zlomila srdce, než keby mu mám zlomiť väz," uchechtla sa, no ja som si bola istá, že to nebolo ani zďaleka tak úprimné ako bolesť, ktorú som v jej hlase počula počas celého rozprávania, ,,No nemám pravdu? Odvtedy sa uňho ukážem len zriedkavo. keby si sa tu neobjavila, bol by to takmer rok, odkedy som ho naposledy videla. Teraz si nie som istá, či ti mám byť vďačná alebo ťa mám za to nenávidieť."

     Pozorovala som jej zachmúrenú tvár, ako hľadí do pohára s medovinou a v mysli blúdi spomienkami. Keď si spomenula na niečo pekné, výraz jej zmäkol a pery sa jej skrivili do malého, ľútostivého úsmevu. Keď si spomenula na niečo škaredé, vrásky na jej čele sa prehĺbili a plavé obočie sa takmer spojilo. Potom akoby ju niekto prepol, vrátil sa do nej život a dobrá nálada a ona pokračovala v pití a rozprávaní veselých príbehov, čo bola jej činnosť aj predtým, ako sa vďaka spomienkam dostala ku svojej minulosti spojenej s Korivanom. Bolo zvláštne vidieť ju takú vážnu a nešťastnú, a hneď potom takú veselú, tak ako bývala zvyčajne. Dovtedy som sa poriadne nezamyslela nad tým, čo všetko vlastne v sebe môže táto žena ukrývať.

      Teraz som sedela v hostinci, sledovala Korivana, ako platí za ďalší čas, ktorý tu budeme môcť byť ubytovaní a premýšľala som, kedy sa konečne dostanem domov. Moje myšlienky sa k Bostnu vracali naozaj často. Avšak nikdy som nebola ani v inom štáte, nie to ešte v inej dimenzii, preto sa toto celé dianie okolo mňa stalo príjemným dobrodružstvom, ktoré istá časť mojej osobnosti nechcela nikdy ukončiť.

     Všimla som si, ako sa na seba Korivan a Shaw pozerujú. Lepšie povedané všimla som si, ako sa na seba nepozerajú. Vždy pozorovali jeden druhého, keď sa ten dotyčný zrovna nesústredil. A keď sa presunula pozornosť sledovaného na sledujúceho, vždy uhli pohľadom, s červeňou v tvári a so zármutkom v očiach. Akoby to, čo sa stalo pred mnohými rokmi nebolo všetko, čo ich ťažilo. Možno sa za posledné dva dni, čo tu Korivan je, niečo udialo. Matne som si spomínala na minulú noc, keď som v polospánku prechádzala okolo Shawreyinej izby...

     Mala pootvorené dvere, čo som si všimla až neskôr. Moju pozornosť by ani neprilákala, avšak ozývali sa odtiaľ tlmené hlasy, ktoré zneli dosť nahnevane. Váhavo som podišla ku dverám, no nenazrela som dnu, len som počúvala.

     ,,Spravila by som pre teba všetko!"

     ,,Myslíš, že ja nie?! Myslíš si, že všetky tie dni, kedy som ťa ťahal po rôznych bylinkároch, veštcoch a je neviem po akej všelijakej hávedi, v nádeji, že ti pomôžu... Myslíš, že som to robil len tak, lebo ma to bavilo?!" Spoznávala som Korivanov hlas. Hrubý, mierne chrapľavý, zvyčajne s veselou iskrou, tentokrát však plný hnevu.

     ,,A ty si myslíš čo? Že bolo pre mňa ľahké odísť? Že som to chcela? Myslíš si, že ma netrápilo, že sa každý deň od bitky pri južnej bráne iba hádame?! Myslíš si, že som sa nebála každého pohľadu do zrkadla, pretože som očakávala, že tam nájdem to... to..." Shawreyin hlas sa zlomil a ja som začula vzlykanie. Drevená podlaha zavŕzgala pod mužskými nohami. Nahla som sa, aby som videla dnu. Korivan opatrne chytil zápästia Shawreyiných rúk a dal jej ich preč z tváre, ktorú si ukrývala v dlaniach. Odvrátila od neho hlavu a vlasy jej znovu ukryli časť od plaču červených líc. Pustil jednu z jej rúk, tá ostala zvesená pozdĺž jej tela. Odhrnul plavé pramene, nežne vzal jej bradu medzi palec a ukazovák a donútil ju pozrieť sa naňho. Po lícach jej tiekli slzy a zatiaľ, čo on sa jej snažil pozerať priamo do očí, ona pohľadom skúmala celú jeho tvár, akoby tam mala nájsť odpovede. Pustil jej aj druhú ruku, tá tiež padla pozdĺž jej tela. Pohladil ju po tvári, zotrel jej slzy a oprel si čelo o to jej.

     ,,Nič také by mi nikdy nenapadlo. Je to moja chyba, nemal som to v tebe potláčať, mal som ti pomôcť ovládnuť to," povzdychol si a pritiahol si ju do objatia. Schúlila sa v jeho náruči ako malé dieťa. Vtisol jej bozk do vlasov, privrel viečka a zhlboka sa nadýchol, akoby sa snažil nasať jej vôňu a navždy si ju zapamätať. Po prvom bozku som vzala nohy na plecia a rýchlo som sa vrátila do izby. Len bohovia a oni dvaja vedia, čo sa následne stalo za dverami jej izby. Pri svojom úteku som totiž počula, ako sa zabuchli.

     Nemala som odvahu spýtať sa jej na to. I keď som bola úprimne zvedavá, ich správanie ma od toho odrádzalo. Bolo tu nekonečne veľa možností toho, čo sa vlastne mohlo stať, ale predsa len moje práva a môj záujem nesmeli siahať tak ďaleko za hranice jej súkromia. Dúfala som však, že sa to medzi nimi urovná. Hneď po páre ja a Johny Depp sa totiž stali mojou obľúbenou dvojicou oni. A ja som nechcela svoj milovaný pár vidieť rozdelený a nešťastný. Možno by som mala napísať fanfiction! Potichu som sa nad svojou myšlienkov zasmiala, čím som na seba upútala Shawinu pozornosť.

     ,,Vidím, že máš dobrú náladu," poznamenala s úsmevom na perách. Od toho incidentu na pláňach som ju málokedy videla usmievať sa.

     ,,Zato tá tvoja okolo úprimnej radosti ani neprešla," rýpla som do nej, čo som vzápätí oľutovala, lenže keď odchádzal vlak, vďaka ktorému som mohla mať podrezaný jazyk, ja som sa zviezla rovno dvakrát.

     ,,Nejaká si mi inteligentná, nezdá sa ti? Ale áno, nemám veľmi dobrú náladu. Korivan ma dosť zvozil za to, že som sa pred pár dňami premenila." Takže moja predtucha bola správna a tá hádka naozaj súvisela s jej premenou. Zároveň o tom hovorila s takou ľahkosťou, akoby si spomínala, čo všetko mi vykecala, keď bola opitá.

     ,,Prečo je to taký veľký problém? Nebyť teba, pravdepodobne by zo mňa práve teraz bolo gotarrské hovno," vystrúhala som znechutenú grimasu, na čo sa Shawrrey zasmiala.

     ,,Nás meničov je síce veľa, ale ostatní nás nemajú radi. Hovoria nám sezónni meniči, hlavne preto, že mnohí z nás sa menia hlavne kvôli počasiu. Tak ako ja sa nekontrolovateľne mením pri veľmi nízkych teplotách a takmer sa nedokážem meniť pri vyšších, niektorí to môžu mať naopak. A keď sme premenení, často nad nami prevláda naša zvieracia stránka. Okrem toho, keď sa z ničoho nič začneš meniť na nejaké zviera, a ty si videla, že to nie je zrovna pekný pohľad, neurobí to veľmi dobrý dojem." Mala pravdu. Ak by som ju nepoznala a videla by som to, čo v lese, pravdepodobne by som zdrhla a modlila sa, aby som ju už nikdy v živote nemusela stretnúť, nie to ešte s ňou aj komunikovať. Myslím, že som to aj teraz nespravila hlavne z dôvodu, že som si k nej už stihla vytvoriť nejaký vzťah a tak ma viac desil fakt, že mohla byť zranená než to, že by mi mohla odhryznúť hlavu.Keď som sa tak nad tým zamyslela, vlak s pudom sebazáchovy som zmeškala.

     ,,Takže bez ohľadu na to, koľko dobrých skutkov spravíš, budeš navždy nenávidená?"

     ,,Vlastne, ja patrím k celkom obľúbeným meničom. Vďaka bitke pri južnej bráne som sa dostala do povedomia ľudí ako menič, ktorý zachránil Thilbu." Pokrčila ramenami. Hovorila o tom s takou ľahkosťou, akoby o nič nešlo. Mne záchrana hlavného mesta a v podstate aj kráľovskej rodiny neprišla taká nepodstatná, aby o nej hovorila rovnako, ako o včerajšej večeri.

     ,,Nechápem, ako o tom môžeš hovoriť s takým... s takým pokojom. Akoby sa vôbec nič nestalo. Keď sme s Diantom šli ku Gofilhaimským pláňam, videla som bojisko. Zbrane pohodené všade naokolo, mŕve telá, po mnohých ostali už len kosti. Nechcem ani vedieť, koľkých z nich si sama zabila. Ak to netrápi tvoje svedomie, necítiš aspoň hrdosť za to, že si dokázala ochrániť mesto? Nezdá sa ti to nejak významné?" vysypala som na ňu všetky tie otázky, ktoré ma tak veľmi svrbeli na jazyku, odkedy sme sa o tom začali rozprávať a tiež odkedy som vedela, že Shawrey zohrala v tej bitke aspoň malú úlohu.

     ,,Z čoho si usúdila, že na to nie som hrdá alebo, že ma to vôbec neťaží?" Nadvihla obočie a mňa zrazu pohltil pocit viny. Uši mi očerveneli od hanby. Mala pravdu. Ja som jej predsa do hlavy nevidela, nemala som odkiaľ vedieť, čo si o tom myslí a aké pocity to v nej vyvoláva. ,,Viem, že o tom hovorím ako keby šlo o zbieranie jabĺk, lenže neberiem to na takú ľahkú váhu, ako si myslíš. Celá tá bitka trvala dva týždne. Swigradský vojaci boli tvrdohlaví a aj keď sme boli v presile vďaka mnohým stratám, ktoré utŕžili, odmietali ustúpiť. Celé tie dva týždne som strávila vo svojej zvieracej podobe. Korivan sa dokonca naučil zahrať istú melódiu, pretože keď sú meniči tak dlho vo zvieracej podobe, stratia zábrany aj schopnosť premýšľať ako človek. Preto potrebujú nejaký signál, ktorý ich upokojí, potlačí ich divokú myseľ. Pri mne to bola jedna stará ľudová pieseň. A keďže pomocou mágie sa dá vytvoriť aj zvuk, Korivan sa presne tú pieseň naučil, no, v podstate vyčarovať. Keď som sa ku koncu odtrhla z reťaze a nedokázala som sa zmeniť späť, upokojil ma. Nikto sa nikdy neodvážil o tomto incidente hovoriť. Avšak medzi smotánkou mi prischlo meno Thilbský guramu, tak sa totiž volá zviera, ktorého podobu na seba dokážem vziať."

     ,,Takže Thilbský guramu. A to je dobrá alebo zlá prezývka?"

     ,,No, guramovia sú mýtické tvory, ktoré boli vždy spájané s niečím zlým. Často boli spájaní s démonmi, pretože tento druh bol naozaj ojedinelí. Meniči sa zvyčajne premieňajú na bežné zvieratá, lenže mňa toto šťastie obišlo a narodila som sa ako menič naberajúci podobu guramu. Niekto tam hore ma asi nemá rada," po vyslovení tejto vety uprela pohľad na strop, akoby cez neho snáď malo zažiariť božské svetlo a dať jej dôvod, prečo sa nemohla meniť len na obyčajnú mačku. Keď sa jej oči znovu zamerali na mňa, bola v nich znovu tá veselá iskra, ktorú tam mala keď som mu spoznala.

     Jedna z novo zaučených čašníšok, krásna divožienka s havraními vlasmi a nebesky modrými očami, položila na stôl predo mňa zvláštne mäso, trochu podobné bôčiku, doslova utopené v hnedej omáčke a s hrsťou pečených zemiakov. Ohrnula som nad tým nos, no nič som k tomu nevravela. Nemuselo mi predsa chutiť úplne všetko, čo zu navaria, no aj tak by nebolo úplne správne kritizovať ich. Shaw sa narozdiel odo mňa schuti pustila do jedla. Napchávala sa ako zmyslov zbavená, až som sa divila, že jej nezabehlo. Tiež ma zaujímalo kam to všetko jedlo išlo, keďže som si nedokázala predstaviť, že by mala viac ako jedno percento tuku vo svojom tele. A aj to som asi povedala priveľa.

     Po výdatnom obede, teda, ako pre koho... Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, jednoducho keď som do seba natlačila tú zmes niečoho neznámeho, celá štvorica sme sa vydali na trh. Všimla som si, ako sa o seba Korivan a Shaw obtierajú, letmo sa prstami dotýkajú ruky toho druhého a venujú si krátke, hanblivé pohľady a nesmelé úsmevy. Bolo to roztomilé. A keď sa neskôr držali za malíčky, zahrialo ma to pri srdci. Priala som im, aby sa udobrili. Zároveň som sa však cítila trochu zvláštne. Oni dvaja tam mali miernu romantiku, neverbálne si riešili staré problémy a zaceľovali rany na svojich dušiach a srdciach, vytvorené minulými skutkami. A potom sme tu boli ja a Diant. Ja som mlčala zdržiavala som sa tesne za chrbtami našich nových holubičiek, zatiaľ, čo Diant skákal od stánku k stánku, prezeral si látky, kamene, elixíry, knihy, rôzne suroviny. Zhováral sa s predávajúcimi, snažil sa zjednať cenu, bol vo svojom živle. Aj napriek jeho koktaniu a zvláštnym tikom, zrazu sa mi zdal byť úplne prirodzený a všetky tieto chyby akoby tam ani neboli. V očiach mal veselé iskričky, na tvári mu pohrával úsmev, vyzeral byť úprimne šťastný. A mňa pri pohľade naňho nepríjemne pichlo pri srdci. Akoby sa moje telo pokúšalo upozorniť ma na niečo, na nejakú túžbu, možno pocit, ktorý sa nikdy nevyplní...