Konečne v Poprade, v celku pokojnom meste. Aspoň som si to myslela, dokým ku mne na stanici neprišiel akýsi muž, pýtajúci si cigarety. Čakala som obďaleč na stanici nočný spoj, takmer tam nebolo živej duše. Ale tento muž bol dobiezavý. Poznáš tie typy, ktoré sa ťa ešte j tretí krát spýtajú, či máš cigarety, aj keď im povieš, že nefajčíš? Keď začal byť drzý, vedela som, že je zle. No nečakala som, že sa odniekadiaľ vynoria aj jeho dvaja kamaráti. Stále sa niečo pýtali, až prešli k nechutným narážkam a ja som začala kričať a posielať ich preč, len aby som upútala niečiu pozornosť. Ale bola som tam sama. A cítila, že sa po dlhom čase skutočne bojím.

Bolo mi zle z tých nechutných narážok, hlavne na moju postavu. Tisla som k sebe svoj maličký a jediný batoh a snažila sa od nich dostať čo najďalej. Ale samozrejme, že sa mi jeden z nich postavil do cesty a nemohla som sa vrátiť späť na stanicu, kde ma svetlo neóniek lákalo čoraz viac. Zachránilo ma až ďaleké trúbenie vlaku a strojvodca, ktorý ma konečne počul a zavolal nejakých dvoch ďalších mužov, ktorí odviedli chlapov preč.

Pýtal sa ma, či som v poriadku, načo som samozrejme prikývla. Však čo iné som mu mala povedať? Len som sa poučila z vlastnej hlúposti a naivity. Svet je zlý, vždy bol aj bude. Musím byť opatrnejšia.

V tej chvíli by mi nestačilo len tvoje objatie, v ktorom som sa stále div svetu cítila tak príjemne. Vtedy mojou jedinou túžbou bolo ísť domov.

No namiesto toho som nastúpila na svoj spoj, ktorý smeroval na Štrbské pleso. Jedno hodené poleno pod nohy mi nesmie skaziť plnenie si snu.

A vedz, že keby som sa ten večer rozhodla inak, nikdy by sme sa neboli spoznali.