Milí ľudia, prípadne utajení čarodejníci a podobné bytosti, vítam vás pri pokračovaní nášho vianočného príbehu. Nie, nezabudli sme naň a pokiaľ škola dovolí, budeme v ňom pokračovať aj tento rok :D. Prvá adventná nedeľa je za nami, najvyšší čas začať. Kto by mal záujem sa tento rok pridať, stačí len napísať :).

V.

Auto uháňalo po úzkej ceste, ktorá sa hadila pomedzi zasnežené polia ako rieka z detského obrázka. Do okien nám spredu i zo strán bičovali vločky veľkosti žuvačiek. Počasie konečne začalo pripomínať zimu - nie že by som z toho bol nejako nadšený. Zato Gulino, ten sa neustále vrtel a obracal hlavu za každým bielym stromom. Ja som sa v sedadle ani nepohol. Na to bolo príliš pohodlné.

Steve, náš dočasný šofér, - taký pánko, akých vidno vo všetkých detektívnych filmoch, ktoré som nikdy nepozeral -, sa za ním občas obzrel, možno aby ho upozornil, nech nelepí svoj sopľavý nos na drahé sklo. Nikdy sa však nedostal ďalej ako k pohoršenému pootvoreniu úst, preto som si spokojne hovel ďalej. Ani tomu menu nerozumiem. Steve. Na Slovensku po slovensky, nie?

Kam mierime, nemáme ani páru. Krajina sa nemení, míňame polia, mierne kopce a riedke lesy, občas spomalíme v akejsi dedine. Hoci som si nahováral, že ma to netrápi, podvedome som striehol, v ktorej zastaneme. Vzrušenie z cesty do neznáma sa mi začínalo dostávať pod kožu. Šli sme však ďalej, minúty sa premenili na polhodinu. A stále nič. Gulina zakrátko omrzela pekná príroda a znudene si premeriaval vyleštené dvere limuzíny. Prekvapilo ma, že sa nepokúsil rozprávať s vodičom - zrejme takisto zavnímal tú povýšeneckosť, ktorú z neho bolo cítiť, aj keď práve nerobil nič okrem šoférovania. Ja som si čítal predchádzajúce listy, hoci som ich postupne začínal vedieť naspamäť. Predpokladám, že ďalší dostaneme až v cieli.

Musel som zaspať, inak by som určite postrehol, že sme prešli cez Levice. Párkrát som tam už bol, v časoch, kedy som ešte mal záujem o štúdium. A prácu. Nie, nemyslím roznášanie vianočných pohľadníc. Hlasno som si zívol, načo sa Gulino obrátil. Chlapča malo vlasy strapaté ako vrabčie mláďa a obrovské oči dokorán otvorené. Nečudo, počas cesty do nich musel vtiahnuť hodný kus krajiny.

,,No hurá," usmial sa od ucha k uchu. ,,Už žiadne chrápanie."

,,Ale ty!" skoro som po ňom hodil čiapku, ktorá sa v spánku mi zošmykla z hlavy. No keď som v zrkadle zachytil Stevov sivý pohľad, radšej som si ju napchal do vrecka bundy. Ešte sa mi zíde.

Jazda srdcom Slovenska vo mne vyvolávala pocity, na aké som v sebe už dlho nenatrafil. Snežiť neprestávalo, no kopcov bolo stále viac, zmenili zem na nevysokú, no poriadne pokrútenú horskú dráhu. Aj tie stromy spoznávam - okrúhle ešte aj v zime, keď na nich nie je lístie. Svetlozelené, mäkké, až má človek chuť sa do nich ponoriť... Nervózne som poklopkal nohou. Nie príliš silno, aby som nepoškodil vzácnosť, v ktorej sme sa viezli. Nostalgia nikdy nepatrila k mojim silným stránkam. Poznám ženy ako Katarína z pošty, ktoré si znižujú obsah vody v tele vyplakávaním nad knihami plnými sentimentu, no nech som sa snažil akokoľvek - aj také obdobie totiž bolo -, nevedel som pochopiť, prečo to robia. Akoby si clivý smútok užívali, akoby ho v živote nemali dosť a museli ho hľadať v literatúre. Keby som im vedel dať všetky chvíľky, kedy ten pocit prišiel na mňa, s radosťou by som to urobil. Nie som ten typ, čo by vyplakúval.

Aspoň myslím. Neskúsil som to.

,,Si nejaký tichý," poznamenal Gulino, ktorému nič neunikne.

,,Je mi teplo," odvrkol som pomerne neprívetivo, čo som trochu oľutoval, no nie natoľko, aby som sa ospravedlnil. Ani jeden už potom nič nepovedal, len občas každý z nás vyslal smerom k tomu druhému pátravý pohľad. Gulinove sa len ťažko ignorovali. On s mojimi zrejme nemal problém.

Prešli sme cez Žemberovce, rozťahanú dedinu, ktorá nie a nie skončiť. Aj tak som však správne odhadol, kedy dôjdeme na hranice. Nasledovali Ladzany, ktoré som si, úprimne, ani nepamätal, no vedel som, čo nasleduje po nich. Od okna som sa odtisol, až keď sme sa ocitli na lesnatom kopci za tabuľkou oznamujúcou koniec Sebechlieb. A potom to išlo. Hontianske Nemce, Prenčov... To som mohol tušiť.

Keď som usúdil, že nás Steve nepočúva, pošepol som Gulinovi: ,,Už viem, kam ideme."

Chlapec sa strhol, akoby ho poštípala mrazuvzdorná osa. ,,Vieš? Kam?" vyhŕkol. Vidno, že sa pri svojich potulkách do týchto končín ešte nedostal. A pritom nie sme až tak ďaleko. Zrejme ho však lákali veľké mestá ako všetkých malých Gulliverov.

,,Do Banskej Štiavnice," odvetil som tlmene. Veľa mu to nehovorilo. Zato mne po vyslovení toho názvu bolo ešte viac... nostalgično. 

  ❄ 

Šofér s francúzskymi fúzikmi nám otvoril dvere - obom, keďže Gulino lenivo počkal, kým ich otvorí mne - a zdvorilo sa s nami rozlúčil. Čo najformálnejšie som mu podal ruku, hoci vo forme som teda fakt nebol. ,,Dovi," zamrmlal som na záver strohého poďakovania za zvezenie a stisol mu dlaň. Pánko na oplátku vytiahol zo saka očakávaný list. Rovnako uhladene sa pozdravil Gulinovi, potom sa zvrtol na päte a zamieril späť do svojej limuzíny. Zdalo sa, že sa mu celkom uľavilo, že sa nás zbavil.

,,Majte sa, Stíf," zakričal som za ním tesne po tom, ako zabuchol dvere. Ako som tak za ním pozeral, odrazu mi ho prišlo ľúto. Predsa len nás zadarmo odviezol hodný kus cesty a Gulina dokonca ponúkol žuvačkami.

Prestížne auto zmizlo v tmavej zákrute a my sme ostali sami. Stále snežilo a obaja sme okamžite pocítili čaro zimy na vyhriatych tvárach. Vietor sa mi pohrával s čiapkou, ktorá už, chuderka, mala svoje roky, a hoci som ju mal stiahnutú takmer po krk, uši nezakrývala. Gulinovi zas rozstrapatil vrabčie hniezdo na hlave tak, že pomaly pripomínalo kopu čokoládovo hnedého sena. Chlapča splašene behalo dookola a chytalo vločky jazykom, krútilo sa na špičkách a naháňalo biele fliačiky, kým sa poriadne nerozkašľalo. Už som začal rozmýšľať, či som bol v detstve taký aj ja, lebo už si, namojdušu, nepamätám, keď ma oslovil.

,,Heej, Julo," zvýskol kĺžuc sa po zľadovatenom chodníku. V hlase mu bolo počuť vločku, ktorá mu tam spadla, hovoril trochu zachrípnuto a aj tón sa trošku zmenil. Počúvať vločky by mohla byť veľmi zaujímavá činnosť.

,,No?" 

Netrpezlivo pretočil očami, akoby neveril, že neviem, čo odo mňa chce. ,,Prečítaj ďalší list!"

,,Čo?"

Veru, stále ho zvieram v rukách. Je celkom pokrčený. No netreba sa naň pozerať extrémne dlho na to, aby som ho spoznal. Obálka je rovnaká ako predchádzajúcich päť, tenká, takmer priesvitná, pravdepodobne dosť drahá. Na rozdiel od ostatných však nehýri všetkými farbami, je biela so svetlohnedými bodkami. Vyzerá ako ručne vyrobená starožitnosť, kus pergamenu z dávnych dôb. Po chvíli pripustím, že sa hodí k mestu, do ktorého nás tajomný autor dostal. Úhľadným tlačeným a pomerne veľkým písmom, ktoré mi nič nehovorí, z nej svieti moje meno. Pokúsim sa ju otvoriť tak, aby som ju pre zmenu neroztrhol, no s výsledkom nie som ani trochu spokojný. Natrhol som jeden koniec, no stále som nevedel vybrať list, preto som celú prednú časť po maličkých kúskoch nivočil, až kým nebola rozstrapkaná ako indiánske nohavice.

,,Čertoaaale," vydal som zo seba prazvláštny zvuk, aby som zamaskoval slovo, ktoré sa mi dralo na jazyk. Pred Gulinom som sa akosi zdráhal nadávať... a navyše boli Vianoce.

,,Vieš čo, prečítam ho potom, dobre?" zafunel som nahnevane, akoby list mohol za moju neschopnosť.

Vzápätí sa na mňa uprene zahľadia dve obrovské tmavohnedé oči. Gulinova bledá tvár vyzerá vo svetle jedinej pouličnej lampy ako tvár ducha. ,,Ako sa chceš potom dozvedieť, kam máme ísť?" vyzvedal, už aj on trochu nahnevane. Nechcel som mu pokaziť náladu.

,,Aaale, viem, kam máme ísť," mávol som rukou na uzmierenie. ,,Už som tu bol."

Ďalší prekvapený pohľad. ,,Naozaj?"

Zdá sa, že ho moje tvrdenie zaujalo.

Čakal som, že sa ešte niečo spýta, no bol ticho. Chcel, aby som rozprával sám. Za to mu ešte poďakujem.

,,Študoval som tu na škole... baníctvo. A potom lesníctvo. A potom... to je jedno. Proste som tu bol. Chvíľu som tu býval a... potom som odišiel." Na záver som pokrčil plecami.

Gulino uznanlivo zapískal. ,,Pôsobivý príbeh."

Od takého špunta znela tá irónia celkom vtipne. ,,Nebuď drzý, Ondrej," zavrčal som naoko podráždene, no v duchu som sa uškŕňal a on to nejakým zázrakom videl. Uškrnul sa tiež. Navonok. S tým on nemá najmenší problém.

Ani som netušil, ako mám to chlapčisko rád.

,,Neviem dobre rozprávať príbehy," opäť som mykol plecom.

,,To som si všimol," utrúsil s neprepočuteľným víťazoslávnym podtónom. ,,Tak kam teraz?"

,,To je otázka," zahundral som pre seba.

,,A odpoveď?"

Fľochol som naňho, no chlapec roztiahol pery do širokého anjelského úsmevu. Výzor mu kazili len škriatkovské uši, ktorými započul aj to, čo nemal.

,,Nie, fakt viem, kam ideme," pokúsil som sa namietnuť. Gulino na odpoveď zašibrinkoval vo vzduchu palicou, ktorú zrejme našiel pri ceste. Už sa musel veľmi nudiť. Povzdychol som si. ,,No dobre, tak... tadiaľto."

Vykročil som. Keď som však za sebou dlhšie nepočul cupot jeho čižiem, bol som prinútený zastať. Stál asi desať metrov odo mňa s prekríženými rukami. Vyzeral veľmi odhodlane. Mohol by z neho byť herec, ak by tie svoje scény dlhšie trénoval.

,,Som si úplne istý, kadiaľ máme ísť," zopakoval som nahlas a dôrazne, pričom som sa takmer rozkašľal. Sneh i vietor už so mnou urobili svoje. Prsty som si ani necítil.

,,Kam?" zakričal mi naspäť.

Rozhodil som rukami. ,,Poď a uvidíš. Inak ťa tu nechám." Zvrtol som sa, tentoraz rozhodnutý sa už neobrátiť. Polorozbitý chodník, ktorým sme sa pomaly blížili k svetlám centra mesta, sa vo svetle lámp ligotal na strieborno od topiaceho sa snehu. Trochu sa šmýkalo, no vytrvalo som kráčal ďalej, pripadajúc si takmer ako hrdina z nejakej kovbojky. Až na to, že tým na Divokom západe asi nebola zima. Topánkami som čľupol do hnedej kašovitej brečky a skoro som ošpliechal Gulina, už aj tak premrznutého na kosť. Dobrý rodič by zo mňa nebol, no moja metóda zabrala a pár sekúnd po dramatickom odchode už skackal vedľa mňa. Na nič sa nevypytoval, len pravidelne dýchal do šálu, ktorý si postupne dvíhal čoraz vyššie, až mu bolo vidieť iba oči. Na končeky pekných hustých mihalníc sa mu pozachytávali vločky a celý zbledol, až vyzeral ako porcelánová bábika zo starožitných obchodov, ktorých bolo v Štiavnici neúrekom. 

Za kruhovým objazdom, odkiaľ na nás ako fatamorgána uprostred púšte žiarila Billa, sme zabočili hornou ulicou do samotného srdca malebného banského mestečka. A hoci fúkalo a mráz na nás pomaličky začínal kresliť svoje modré vzory, na mňa naozaj pôsobila malebne. Neviem, či si aj Gulino všimol staré domy po bokoch vydláždenej cesty - nie asfaltky - a lampáše s vianočnými hviezdami visiace z okien a balkónikov, starodávne lampy a pozatvárané obchodíky a cukrárne, ale ja som... pri tom akosi zabúdal na chlad. A pred očami sa mi vynáralo niečo, čo by pripomínalo spomienky, ak by som sa nezdráhal použiť to sentimentálne slovné spojenie. Vyškerená tvár pehavého spolužiaka Fera, Margaréta v dlhej sukni a čiernom klobúku, ako nedotklivo hľadí čo najďalej od našej skupinky v zelenej rovnošate, ošumelý dom, ktorý nám slúžil ako internát.

,,Zajtra, Gulino," oslovil som ho zadychčane, ,,zajtra sa vyberieme na trhy. Mali by byť na Námestí Svätej Trojice. To je úplne hore."

Chalan dvihol ubolený pohľad smerom k ceste miznúcej v diaľavách. Keď sa neuráčil ani posťažovať, šli sme ďalej. On s pohľadom upretým na zem, ja obzerajúc si dôverne známe budovy, ktoré sa napriek mnohým rokom, ktoré uplynuli, zmenili len nebadane. Ak by v tej chvíli niekto pustil koledy, ani by ma to neotravovalo.

,,Ty, Julo," ozval sa napokon. Jeho hlas znel váhavo, čo som uňho ešte nikdy nepočul. Možno to bolo len tou zimou, ale veľmi som  to nedúfal. ,,No?" ozval som sa a môj hlas prekvapivo neznel tak namrzene, ako som očakával.

Znovu ku mne zdvihol zrak, veľké tmavé oči mu v tme ešte viac svietili z bledej tváre. Dlho bol ticho, až som mal pocit, že primŕzam ku chodníku. Hľadel na mňa unaveným, no zaujatým pohľadom, v očiach sa mu zračila detská zvedavosť zmiešaná s hĺbkou storočného filozofa.

,,Ten príbeh... o tvojom štúdiu... asi predsa len bude pôsobivý."

Ako to vyslovil, pomaly a so sústredenosťou, akú dokážu použiť len malí chlapci, začal som sa smiať. Najprv potichu, no potom čoraz hlasnejšie, ako bublajúci prameň vyvierajúci čoraz prudšie zo zeme. O chvíľu sa aj jemu začali dvíhať kútiky. A keď sa mu do líc vrátila červeň, moja tvár už bola taká červená, že si ma okoloidúci mohli pomýliť so semaforom. A tak sme sa zase začali smiať, ako vtedy pred Dómom svätého Martina, bláznivo a všetkým ľuďom na očiach. Až kým ma Gulino nezaskočil ďalšou otázkou.

,,Ako sa volala?"

Vyvalil som oči. ,,Kto?"

Zahihňal sa. ,,No ona - tvoje dievča. Musel si nejaké mať. A pri chôdzi ti tak svietili oči, až som sa zľakol, či ťa niekto nevymenil," objasnil, akoby to bolo všetko úplne zrejmé.

Ja som však musel protestovať. ,,Nemal som dievča."

,,Tak prečo si sa tak usmieval?"

,,Spomínal som na mesto. Na mesto, na študentské časy, rozumieš?" Pomaly som zvyšoval hlas.  

Prikývol. ,,Uhm. A ako sa volalo?"

Znovu som zo seba vydal zvuk, aký by len ťažko napodobnil ktorýkoľvek svetoznámy imitátor. ,,Nemal som dievča," hlúpo som zopakoval to isté. No on sa nedal.

,,Ani si nechcel mať?"

,,Čo ty o tom vieš?" vyrukoval som s najnenávidenejšou frázou všetkých detí.

Gulino len spokojne pokrčil plecami, až mu nadskočil malý turistický batôžtek.

Tu zo mňa vyprchalo všetko nutkanie sa brániť. Uškrnul som sa popod imaginárne fúzy a zatiahol: ,,Presne. Ty mi o tom niečo povedz, kamoško." Nevinný výraz, ktorý nahodil, by neoklamal ani slepca.

,,Predpokladám, že si si už Alexiu pridal na všetky tie sociálne siete," dodal som potmehúdsky. Na Gulinovej tvári sa konečne zjavil náznak zahanbenia. Spokojný sám so sebou som pokračoval v ceste. Ondrej pobehol za mnou, tiež spokojný, čo trochu znižovalo dôležitosť mojej spokojnosti, ale nevadí. Koniec koncov, sú Vianoce. A vtedy majú byť všetci šťastní.

V prívale úľavy, ktorú som pocítil, keď som zbadal náš cieľ, som si ani neuvedomil, že aj ja sa v spoločnosti svojho spolucestovateľa na vysvietenej ulici svojho mesta stávam vyznávačom vianočného nadšenia.

Zastal som pred bielou budovou so sivými a červenými vzormi, ktorá by mala tvar kvádra, ak by nebola postavená do takého kopca. ,,Hotel Salamander," zahlásil som takmer slávnostne. ,,Tri hviezdičky, to bohate postačí, nie?"

,,Aj keby nemal žiadnu," vytisol zo seba Gulino a ponáhľal sa k dverám.

Na ulici som zostal sám. Hoci som bol taký premrznutý, že som necítil už ani vietor, ešte sa mi chcelo ostať von. Obzeral som sa okolo seba, akoby to bolo naposledy, pristavil som sa pohľadom na všetkých nažlto žiariacich oknách, na všetkých ozdobných lampách a vdychoval som atmosféru, ktorá sa nad mestom vznášala ako jemná prikrývka najrôznejších vôní. Odrazu som dostal chuť predsa len rozbaliť našu poštu. Skrehnutými rukami som ďalej trhal papier, až sa mi podarilo vyslobodiť maličký hárok zo zovretia obálky. Za iných okolností by som si pomyslel, že toľká námahy za dve slová nestála za to, teraz mi však na tvári vyčarili úsmev, skutočný úsmev, ktorý mi okolo očí vytvoril nové čiary vrások a ktorý mi vlial do krvi novú vlnu tepla.

Aj Gulino, ktorý s nadšeným krikom pribehol naspäť aj s krikľavoružovým papierikom, ktorý vraj našiel zastrčený v kľučke, potvrdil, že som mal pravdu. Dostali sme sa na správne miesto. Ešte raz som nakukol do správy, ktorú som chlapcovi neprečítal, a príjemný pocit tepla ma ohrial znovu. Zato Gulino nemal tajnosti. Vzrušene mi vykresľoval, ako v najnovšom liste prečítal, že cesta sa ešte zďaleka nekončí. Ale mne to v tej chvíli bolo tak trochu jedno. V pästi som zovrel svoj odkaz a nepúšťajúc ho som nakoniec vošiel za Ondrejom do budovy. Tam som znova neodolal. Očami som poslednýkrát prebehol po jedinom riadku, ktorý mi neznámy zanechal.

Vitaj doma :)

***

Šťastného Mikuláša a celkovo čarovný predvianočný čas :). Slávnostne vyhlasujem, že písanie je opäť v najplnšom prúde, ako sa dá :D. Výnimočne ku kapitole neprihodím svoj komentár, naopak, s radosťou očakávam tie Vaše :D. Napíšem len toľko, že som kapitolu písala po večeroch počas pracovného týždňa (okrem tých posledných dvoch hodiniek), berte na to, prosím, ohľad :D. 

Teším sa na Vaše reakcie :)

Vaša Cissi ❄