Som odsúdená na večné zatratenie. Predo mnou sudkyňa Caldwellová, po mojej pravici žalobca Caldwell so svojím chladnokrvným biznismenským výrazom a za mnou porota zoskupená zo spolužiakov a susedov. Slečna Pungová drží na rukách vypaseného buldoga, ktorému sliny, ako v spomalenom zábere, kvickajú na zem. Goeun si rožkami servítky utiera oči, zatiaľ čo Hakkun nenápadne vyťahuje staroveké hodinky a prstami sa v nich znalecky špára. Jungkook sa opiera o drevenú tribúnu s nutkaním preskočiť ju a posunkami mi naznačuje, že bude všetko okej. Lenže nebude. Viem to, lebo po mojej ľavici nesedí obhajca s pripravenými podkladmi. Jeho miesto je a aj bude prázdne.

Sudkyňa Caldwellová zaháľavo dvíha kladivko, no nekompromisne ním spečaťuje môj osud. Žalobca Caldwell si so zadosťučineným zarovnáva papiere a na perách mu hrá arogantný úsmev. Arogantný biznismenský úsmev. Jungkook upadá do frustrácie, no ani zďaleka nie do tak veľkej ako ja. Goeun nahlas smrká do zhúžvanej vreckovky a Hakkun si pravdepodobne ešte nevšimol, že padol verdikt.

Takto sa to neodohralo. Teda, nie celkom. Shinu si rodičia posadili za kuchynský stôl a húževnato spolu zvádzali hru na tichú domácnosť a intenzívny súboj pohľadov. Nebolo to fér, pretože nič na svete nie je fér. Dvaja proti jednému, to je jasná podpásovka. No proti tejto krivde nemohla bojovať, a tak sa rozhodla pre menej násilné riešenie - chlipkanie zázvorového piva skrz stočenú slamku. Počúvala Nitinu ostrú prednášku, občasne prerušovanú kakofóniou Renovho brutálne laxného prejavu a rozmýšľala nad tým, či by si ju niekto zo susedov predsa len nechcel adoptovať. Áno, okrem problémov toho nemala veľa čo ponúknuť, no možno by sa niekto chytil. Zo staručkého a nahluchlého pána Onga sa vykľul horúci kandidát číslo jedna. Chodil o paličke a vždy keď sa mu náhodou skrížila cesta s Renom, obdaril ho riadnym švihom pod koleno.

Japončíci! Všade samí Japončíci! Pliaga jedna! Fuj!

Pán Ong kedysi slúžil ako poddôstojník v armáde počas druhej svetovej vojny. Na svoje mužstvo často spomínal a neraz mu kvôli tomu vyhŕkla slza. Shina si bola nútená tú historku vypočuť aspoň trikrát, pretože pána Onga sa za posledné roky viac a viac zhosťovala demencia, aj keď si to odmietal pripustiť. Často zabúdal aj na Shinu, a preto sa mu musela neustále predstavovať, akoby sa do Kórei nasťahovala iba včera. Jungkook v tom, ako obyčajne, videl príležitosť na nemravnú zábavku a navádzal ju, nech sa mu nabudúce predstaví ako Lady Gaga. Vraj na tom nezáležalo, lebo aj tak zachvíľu zabudne.

Čím dlhšie rozjímala, či by sa k pánu Ongovi mohla nasťahovať, tým väčšmi sa na stoličke scvrkávala. Nebola si istá, či by zvládla prehrýzť jeho rasistické reči.

„Som sklamaný," zahrmel Renov ľadový hlas popritom, ako si na stole preplietol prsty. Nehľadiac, či jeho gestá vyplývali z ľudskej prirodzenosti, Shina ich aj tak považovala za strojené a večne späté s jeho pracovným imidžom.

No ja nie som tvoj obchodný partner, rival, sponzor a dokonca ani sekretárka! Som tvoja dcéra!

„Shina, ako si to mohla ockovi urobiť? Dobre vieš, že má slabé srdce..."

„Odkedy sa vláčiš s tými deviantmi? Čo sa od teba nabudúce dozviem, hm?"

Shina si intenzívne žula spodnú peru, ktorá jej stihla už napuchnúť. Pokiaľ s tým čoskoro neprestane, určite zacíti na jazyku pachuť krvi. Nemalo by jej to byť fuk, ale popravde bolo. Prekvapivo bolo a až neskôr si uvedomila, že aj keď tu fyzicky sedí ako päť peňazí, jej mysľou lomcujú emócie namiesto racionality.

„Treskla som s tancom a po večeroch sa vykrúcam okolo tyče v Gangname. Zazobaní štyridsiatníci, uväznení v celibátových manželstvách, mi strkajú za nohavičky poriadne vysoké sprepitné. Sú plní túžby a predovšetkým semena. Neveril by si, ale občas mi ponúknu aj pervitín. Spolu ho šňupeme za krištáľovým stolčekom, zatiaľ čo hráme texas hold'em."

Nitina ruka vystrelila k jej pootvoreným perám a ako-tak sa jej podarilo zakryť svoj pobúrený výraz. Renom to ani nepohlo, no čo sa dalo očakávať od kancelárskej krysy? Udržiať si chladnú hlavu a pripečený výraz je priorita číslo jedna, na základe ktorej ich prijímajú do zamestnania. Čo tam koho po životopise?

Stačí, že sa viete tváriť ako totálny a bezcitný čurák.

„Čo je to s tebou, Shina?"

Dobrá otázka.

„Nevšímaj si ju, drahá. Ide jej iba o to, aby nám čo najrýchlejšie ublížila," vyhlásil skalopevne a rozplietol si prsty. Potreboval voľnú ruku na to, aby Nite nežne stlačil plece.

Shina teatrálne zagúľala očami.

„Neospravedlníš sa nám?" vyzval ju kontrolne Ren s podvihnutým obočím.

Jasné, že by mala. Jasné, že sa to od nej očakávalo a Ren to dobre vedel. Preto jej položil takú zákernú otázku. Očakával od nej, že stiahne chvost a zahanbene odcupitá do svojej podkrovnej izbiedky, kde si bude mlčky spytovať svedomie. Ale to sa jej nežiadalo. Áno, ešte pred pár minútami by zastávala protichodný názor, no po tom, čo zo seba vypustila paru, nemala dôvod krotiť sa. Nemala dôvod ospravedlňovať sa za niečo, čo je prirodzené a ľudské. Vybuchla. Aj to sa stáva. A ona v tom výbuchu zrazu zacítila závan slobody. Akoby ju niekto odľahčil od kovadlín, ktoré ju ťahali ku dnu. Sloboda. Avšak o dosť príjemnejšia než tá, ktorú získala pri svojom úteku s Jiminom.

„Ako chceš," odsekol a privinul si k svojej hrudi vzlykajúcu Nitu. „Padaj do izby. A nech pri tebe stoja všetci svätí, pokiaľ ťa tam nenájdem."

Skôr nech pri tebe stoja, oci. Lebo nie si pripravený na to, čoho všetkého je schopná odviazaná verzia mňa. Ver mi. Ani ja sama si nie som úplne istá.

~

Shinine ušné bubienky pretriasala hlasná melódia skladby Delirious. Ležala rozčapená na posteli a vykopávala nohami, ako by stratila už aj poslednú štipku súdnosti. Svoj obľúbený páperový vankúš boxovala päsťami v nádeji, že jej to pomôže odventilovať hnev, no kdeže. Momentálne by ju neupokojili ani videá Boba Rossa.

Odfúkla si spred tváre čierne pramienky vlasov, ktoré jej pri prudkých výpadoch tancovali pred okuliarmi, a odhodila vankúš do dverí. Nezaslúžil si to, no to ani ona. Renove nezaujaté správanie v jej žilách rozprúdilo krv. Ako sa opovažuje kecať mi do života, keď tu pre mňa ani nie je?! Ako sa opovažuje zakazovať mi s kým sa mám a nemám baviť?! Ako sa opovažuje tváriť, akoby zožral všetku múdrosť sveta?! Ako sa opavažuje správať, akoby bol môj nadriadený a pritom som jeho dcéra?! HAJZEL, HAJZEL, HAJZEL!

Shina zrazu ľutovala, že s ňou neostal Jungkook. Ich spoločná vykrádačka von oknom by bola oveľa vzrušujúcejšia. Aj keď...

Shina priskočila ku oknu a rozďavila ho dokorán. Jednou polovicou zadku vysadla na oblok a vytiahla z vrecka svoj mobil. Hekticky vyťukávala správu - Poďme von. Utečme do cudziny. Je mi jedno kam. Môžeš to pre mňa urobiť?

Druhá noha, ktorou sa zapierala o podlahu, jej nadskakovala v rytmickom poklepkávaní a očami bleskovo prechádzala z obrazovky k Jungkookovmu zatvorenému oknu.

RÓMEO: Rozmýšľam nad Sumatrou, čo ty na to? Letí nám to o desiatej, to by sme mali stihnúť.

TERORIZÁTORKA: Bomba! Tam asi nebudem potrebovať zimné oblečenie, že?

RÓMEO: Nie. Môžeš ho darovať ľuďom, ktorí sú vo finančnej núdzi. Napríklad Junghyunovi. Tvoj chlpatý ružový sveter by mu k tomu šerbľovému účesu sekol.

TERORIZÁTORKA: Dobrý nápad! Pošlem mu ho expresne do Pusanu!

RÓMEO: ...
Je to až také zlé, Shin?

TERORIZÁTORKA: Hádaj...

RÓMEO: Mrzí ma to.

TERORIZÁTORKA: Vari telepaticky ovládaš môjho tatka ako bábkar marionetu?

RÓMEO: A čo keď hej?

TERORIZÁTORKA: V tom prípade ťa to môže mrzieť. Inak nie.

TERORIZÁTORKA: Neskočíme na ramen?

RÓMEO: A nemáš náhodou domáce väzenie?

TERORIZÁTORKA: Mám.

RÓMEO: ...
Shin, nedráždi hada bosou nohou.

TERORIZÁTORKA: To je irelevantné. Otec je všeličo, ale had nie a ja som mala na nohách navyše nastoknuté papuče.

RÓMEO: Kašli na to, Shin. Viem, že si prechádzaš... niečím, ale nepokaz si to. V konečnom dôsledku ublížiš len sama sebe.

TERORIZÁTORKA: Prosím ťa, prestaň s tým. Nepotrebujem ďalšieho človeka, ktorý si bude na mne mastiť svoje pofidérne ego.

RÓMEO: Fajn.

Jungkook tomu nerozumel, no Shina v kútiku duše dúfala, že sa do jej kože dokáže vžiť. Poznali sa od dvanástich, to sú celé štyri roky spoločne stráveného času, a predsa jej oponoval. Múdroval, akoby sa už narodil dokonalý, čo nebola pravda. Nikto okrem nej o tom nevedel, ale Jungkook mal vo zvyku utierať si sople do obliečok a vankúša. Počas letných večerov sa vykláňali z okna a pľuli na chryzantémy pani Pungovej. Okrem iných nechutností mu to ešte nešlo s dievčatami, viď príklad Choi Jangmi. Hlce ju pohľadom, ale osloviť ju neosloví, lebo by sa buď ihneď zakoktal, zadrhol sa premotivovanou činnosťou svojich vlastných slinných žliaz, alebo by sa mu látku školských nohavíc pokúšala roztrhnúť iná telesná sila.

Shina sa nad tým zákerne uchechtla a so založenými rukami sa trepla o posteľ. Bolo by od nej nanajvýš úbohé povyšovať sa nad ním kvôli jeho prirodzenej plachosti, no topiaci sa aj slamky chytá, nie?

Shina sa nudila. Do učebníc ani nenakukla, pretože ňou ešte stále lomcoval hnev na otca. V takomto nepriaznivom rozpoložení by si nedokázala zapamätať ani tú najprimitívnejšiu poučku, nie sa naplno ponoriť do študijného módu. A tak si po niekoľkých rokoch vydýchla. Jej rutina bola narušená a ona sa kvôli tomu cítila zvláštne. Akoby jej existencia postrádala význam, pokiaľ nemala nos zaborený v knihách. Zvykla sa bifliť hneď po tom, čo prišla zo školy a pokračovala až do neskorej noci, občas až do rána. Sem-tam sa jej do rozvrhnu vtesnal tanec, ale aj ten netrval viac ako dve hodiny.

Shina sa pristihla ako úpenlivo hypnotizuje digitálne hodiny na nočnom stolíku. Minúty sa vliekli ako ešte nikdy a Jungkook jej odmietal pomôcť pri vykrádaní sa z domu. Bez neho by sa cestou po odkvape definitívne prizabila, čo by Rena vyburcovalo k tomu, aby ju ultimátne zavraždil kravaťáckym spôsobom.

Pacol by mi na stôl hodinovú výpoveď za závažné porušenie pracovnej disciplíny...

Zvyšok ťarbavého dňa permanentne pendlovala medzi oknom a posteľou. Za čerstvo uprataný stôl nezasadla ani jediný raz. Hnusilo sa jej, že dovidela na jeho okraje a lesklý drevený povrch. Toto nebol jej štýl. Nie, toto zaváňalo Jungkookom a toho mala momentálne po krk.

Prstami prechádzala po plagátoch svojich obľúbených interpretov a aj po chrbtoch kníh v jej skromnej knižnici. Zívala prázdnotou a hustým nánosom prachu.

Shina naklonila hlavu do strany a mlčky si čítala názvy kníh.

Vek nevinnosti, O myšiach a ľuďoch, Spomienka na moje smutné pobehlice...

Potmehúdsky sa nad tretím titulom uškrnula. Pamätala si, ako Nita protestovala proti jej vkusu na knihy a Spomienka na moje smutné pobehlice ju vtedy pobúrila. Zakázala jej ju, aj keď po nej túžila drvivu väčšinu štrnásteho roku. Vraj na to bola nielenže primladá, ale aj nevinná.

Štrnásťročné dievča nemá čo čítať o nemravných starcoch, čo chodia do nevestincov ukájať svoje sexuálne potreby.

Chcela ju kvôli tomu dotiahnuť na terapiu, no Shina sa bránila zubami nechtami. Istý čas sa Nita pohrávala aj s ideou, že ju musí nejaký učiteľ zneužívať a takýmto prefíkaným spôsobom sa jej to snažila dcéra naznačiť. No v tom to nebolo. Shina len rada čítala a spoliehala sa na Jungkooka, že ju v jej vkuse podporí. Lenže nie. Samozrejme, že ustráchane zdupkal do bezpečia. Ku knižke sa dostala až skrz Hakkuna. Kúpil jej ju na narodeniny, zabalil do hnedého voskového papiera a previazal tenkým špagátikom. Shine to pripadalo magické, celkom, ako by si Hakkun urobil zastávku v minulom storočí a kúpil ju v drobnom rodinnom kníhkupectve, ktoré v krajine behom rokov úplne vymizli. Odvtedy mu bola naklonená a začala mu viac a viac dôverovať nehľadiac, či ju Hakkunove zelené oči desili alebo nie. So Spomienkou na moje smutné pobehlice sa utiekala k nemu do dielničky, kde ju nikto nemohol rušiť. Hakkun sa venoval buď maľbe alebo rezbe a spoločne sa naučili zdieľať pokoj a ticho, čo aj teraz považovala nad zlato.

Vytiahla knižku z police a roztvorila ju na prvej dvojstránke, na ktorú sa písali prevážne venovania. Staromódne, ale Shine sa to tak či tak páčilo. Zapadalo to do Hakkunovej estetiky veru perfektne.

Pre Shinu Caldwellovú. Nezabúdaj, že každý má k dispozícii tri životy. Verejný, osobný a tajný. Nalož s nimi múdro.

Áno. Prorok Hakkun sa očividne nemýlil. Shine sa poznaním rozšírili oči, dokonca si ich musela pretrieť rukávom trička. Žiť troma životmi sa jej javilo byť atraktívne a oslobodzujúce, no sama si nebola istá, či by toto riešenie bolo do budúcna udržateľné. Možno by len samú seba klamala, predstierala a hrala sa na niečo, čím nie je. A možno nie. Možno by to dokázala zmenežovať a vychutnávať si dúšky všetkých troch perspektív. Možno. No dnes nie. Dnes s tým rozhodne nezačnem.

~

(⁠ ⁠ꈍ⁠ᴗ⁠ꈍ⁠)