V nedeľu počasie počastovalo Soul výdatnou sprškou. Shina však netrávila voľný deň čítaním pri obloku, alebo pozeraním kórejskej drámy, ale opäť presedela hodiny a hodiny za stolom s nosom zastrčeným v učebniciach. Keďže si včera dovolila labzovať s Taehyungom, musela dobehnúť to, čo zameškala. Neexistovalo, že by si Shina Caldwellová dala pauzu na viac ako dvadsaťštyri hodín. Vylúčené. No pauza jej prospela, aspoň sa už vedela lepšie sústrediť na znaky v knihách, dokonca sa jej darilo aj s biológiou. Na Namjoona a ich nepodarený ples sa pokúšala nemyslieť.

Chytila najbližší zvýrazňovač po ruke a hrotom začala prebiehať riadok za riadkom. Ako si mal bežný smrteľník vybrať čo je dôležité a čo nie? Shina sa rozhodla, že z bieleho papiera urobí farebný, akurát nerátala s tým, že by ju z toho mohla bolieť hlava.

Pomágala si spánky. Domnievala sa, že pokiaľ rýchlo nenájde prášok na migrénu, hlava sa jej rozletí na franforce.

Prehrabovala sa skrz na skrz rozloženými podkladmi, prehľadala svoju posteľ, nazrela dokonca aj pod ňu (čo robí možno dvakrát do roka) a napokon podozrievavo fľochla po plagáte Bee Gees, ale tí s tým, pravdepodobne, nemali nič spoločné.

„SHINA, JEDLO! MIGAJ DOLE!"

Nitin hlas bol odporný aj bez neznesiteľnej bolesti vzadu na temene. Shina sa nadýchla a pokúsila sa nezakričať na ňu, nech jej radšej pomôže nájsť lieky ako jedlo. Veď kto by už len potreboval živiny, keď sa dá obstojne prežívať na kofeíne a cukre?

Ts, normálne jedlo je pre slabochov.

Shina ťarbavo zliezla po schodoch, rukou sa pridržiavala zábradlia, lebo sa jej obraz pred očami divoko točil akoby bola na horskej dráhe.

Do nosa jej udrela sladko-pikantná vôňa Nitinej marinády a to mohlo znamenať iba jedno. Otec sa vrátil. Shina pridala do kroku, bezmála utekala, aby sa presvedčila o tom, či má pravdu. Nita sa zvŕtala v kuchyni ojedinele, zvyčajne si pochutnávali na instantných rezancoch, onigiri alebo tuniakových sendvičoch. Áno, Shina sem-tam pomohla s komplikovanejšími receptami, ale aj to maximálne raz za týždeň a pokiaľ ju pamäť neklamala, už si svoj kulinársky deň odkrútila.

Zvedavo nakukla spoza rohu. Z pečených hovädzích rebier sa vznášali kúdoly pary, ktoré do vzduchu chrlili aj božskú vôňu. Shine sa v ústach zbiehali sliny.

Nita opatrne manévrovala s pekáčom a položila ho doprostred stola.

Je prestreté? Tak to musel prísť minimálne prezident.

Nita si opakom dlane utrela spotené čelo, na ktoré sa jej lepili redšie pramienky čokoládových vlasov a žiarivo sa usmiala na Shinu, čo bolo čudné. Zvyčajne po nej hádzala papuču, ale len tak ju obdariť úsmevom? Prazvláštne.

No nestihla si uvedomiť, že vo dverách už dávno nestála sama. Zozadu jej na krk dýchal Ren, dlaň svojej dcére nežne položil na plece, aby ju nevystrašil, ale Shina tak či tak podskočila. V hlave akoby jej vybuchla plejádala ihiel.

„Čo sa ľakáš? Nepoznáš si ani vlastného tatka?" zabával sa na nej a okolo orieškových očí mu naskočili vrásky.

„To nie je vtipné," odúvala sa Shina, pretože sa jej červeň stoj čo stoj nahrnula do líc. Ren jej postrapatil vlasy.

Vlastne áno, bol preč pomerne dlho. Tri týždne určite, ale Shina to už nepočítala. Vedela, že by ju to iba zarmútilo.

„Nita, miláčik," Ren odložil svoj cestovateľský kufrík a roztiahol náruč, aby sa zvítal s manželkou. Spolu sa stískali, akoby boli od seba odlúčení roky a Shina nad tým iba dramaticky gúľala očami. Sentiment. Toľko sentimentu. Chce sa mi vracať.

Nita potom obmotala prsty okolo jeho čiernej kravaty a zvodne si ho pritiahla do bozku. Shinine oči v mihu vystrelili ku stene. Pozorovať prachové pavučiny v rohoch sa jej v tej chvíli zdalo byť to najfascinujúcejšie na svete.

Už si ani nespomínala, kedy spolu takto familiárne večerali. Shine navyše nevyhovovalo ani miesto, sedela rovno oproti svojím rodičom, akoby bola na výsluchu, a tak si rebierka nevychutnávala s pôžitkom.

Ren sa, na rozdiel od nej, nenásytne pustil do svojej porcie a na úzkych krojených perách mu spočinuli pozostatky marinády. Shina rozmýšľala, prečo je hladný ako vlk, ale vzápätí sa rozpamätala. Jasné, jedna z mála vecí, ktoré po ňom podedila, bol slabý apetít. Ren uprednostňoval prácu, mítingy, brainstormingy a ďalšie biznismenské terminologické výrazy a na jedlo mu už skrátka neostal čas.

Škoda. Možno keby mám po ňom aj vzhľad, Namjoon by po mne nešiel ako pes po údenom...

Niežeby Ren nebol pekný chlap. Vlastne, pokiaľ by dodržiaval pravidelnú stravu a neládoval sa krevetovými čipsami, haldami čokolády a pudingom, líca by sa mu až tak neprepadávali a určite by mal aj lepšie výsledky cholesterolu.

Shina si to ani neuvedomila a podoprela si bradu pravou rukou, na ktorej mala natiahnutú latexovú rukavicu, aby sa nezašpinala. To jej však malo trknúť oveľa skôr.

Okamžite sa zháčila a nenápadne si servítkou utierala červený fľak na sánke.

Hm, aké by to bolo, ak by som vyzerala ako on? Bohužiaľ, to sa nemala ako dozvedieť, keďže jej rodičia sa pre druhé dieťa nikdy nerozhodli. A navyše, aj tak to bol vabank. Ktovie, či by sa gény nevzbúrili a nevznikla by druhá hodnoverná kópia Nity rovnako, ako ňou bola aj Shina. No obetovala by možno aj svoju vzácnu zbierku plagátov za to, aby ju príroda požehnala takými krásnymi očami, aké dopriala jej otcovi. Vždy mu ich závidela a vždy mu ich aj závidieť bude.

„Cestou som sa stretol s Jeonom."

„Buď konkrétny, zlatko. S ktorým Jeonom? S Hakkunom?" Nita si na vidličku napichla sústo perilového šalátu a spražila Shinu pohľadom, lebo jej zázvorové pivo vypenilo na najkrajší obrus, aký vlastnila.

„S mladým Jeonom," precedil nevraživo. „Vraj bol v nemocnici. Čo sa stalo?"

Tá otázka bola bezpodmienečne smerovaná na jeho dcéru, ale to by nemohla útierkou uťapkávať rozliate pivo. Skláňala sa nad tým, akoby zachraňovala svet, ale možno sa mu iba nechcela pozrieť do očí. Bála sa, že by jej vykĺzlo z úst Namjoonove meno a prezradila by sa. Ren nezniesol temer žiadnych mužských v jej živote, okrem neho, samozrejme. Vedel, aké nástrahy na ňu číhajú, akí dokážu byť mladí chalani empatickí a dobrotiví, len aby zviedli dievča do postele, a potom ju odkopli. Svet bol zlé miesto a s adolescentmi nabitými testosterónom detto. Ani Jungkook sa mu nedostal pod kožu, hoci sa poznali dlhé roky.

„No, ja... Udialo sa to počas basketbalu. Jeden chrapúň ho škaredo fauloval. Ale je v poriadku," odvetila rýchlo a obrátila do seba posledné hlty piva, aby si čo najrýchlejšie zaplnila ústa.

„Hm, asi chceš ísť za ním, čo?" podozrievavo si ju obzeral a Shina cítila, ako sa pod jeho intenzívnym pohľadom scvrkáva.

„Ren..."

„Dávaj si naňho pozor," vystríhal ju. „Viem, že sa kamaratíte už nejaký čas, ale nezabúdaj..."

„Viem, oci. On je chalan a ja som dievča. Kapiš," odsekla nevrlo, lebo bola na tie slová čoraz alergickejšia. Čo s tým všetci mali?

„Aj keď je to Hakkunov syn, buď opatrná. Dobre?"

Shina pod stolom zaťala nechty do svojich stehien a pokúsila sa vystrúhať falošný úsmev: „Hej, hej. Neboj, budem."

~

Vonku lialo ako z krhly, hustý dážď sa trieštil o strechu ich domu a o Nitinho strieborného Sorenta.

Shina naprázdno prehltla a stiahla si šnúrky kapucne, aby jej väčšmi obopínala hlavu. Nechcelo sa jej vyťahovať pršiplášť a gumáky, aj keď sa ich ulicou valila voda ako v horskom potoku.

Neviem, neviem, či to moje conversy prežijú.

K Jeonovcom to bolo naozaj na skok, ale pokiaľ by sa aj s rozbehom činila, pochybovala o svojich skokanských predispozíciách.

Vo vrchom okne sa po niekoľkých dňoch konečne svietilo a zazdalo sa jej, že sa po stene mihol pretiahnutý tieň.

Pevne zovrela uško igelitovej tašky a vykročila spod striešky. Znechutene čľapkala po ulici, conversy mokré a o čosi belšie než za slnečných dní. Ponožky mala totálne premočené a tok pouličnej rieky nabral na intenzite, takže jej obmýval členky. Ešteže si vzala šortky namiesto teplákov, lebo to by bola už hotová pohroma.

Schúlila sa pod maličkú striešku Jeonovcov a vytriasla zo svojich topánok posledné decilitre dažďovej vody.

Akonáhle sa dvere pootvorili, Shina drzo prekĺzla dnu a rýchlo si aj s ponožkami zobula conversy. Igelitku položila na zem, mikinu si pretiahla cez hlavu a už si čistila orosené okuliare. Nenávidela, keď sa jej to stávalo.

„A ja, že si žobrajúci bezďák."

Shina fľochla po Junghyunovi, ktorý sa na nej zabával.

„Čo tu robíš?"

„To by som sa mohol opýtať ja, lebo, na rozdiel od teba, ja tu mám trvalé bydlisko."

„Nemúdruj," popukala si hánky a nanútila mu igelitku plnú galbi. Nita to tentoraz s množstvom naozaj prepískla. „Tu máš almužnu za to, že sa tu chvíľu zdržím a za papuče. Vezmem si tvoje, lebo máš ženskú veľkosť chodidiel."

„Počuj, ty malý červík..."

Junghyun a Shina mali viac súrodenecký vzťah než samotní bratia. Možno to bolo tým, že si Shina dovolila aj na starších. Škoda šetriť sarkazmom. No zvyčajne k ich interakcii ani nedošlo, keďže sa míňali a navyše, Junghyun študoval už na výške. So svojou partičkou najväčších odpadlíkov si prenajímali slušný trojizbák, kde po večeroch nasávali, až im skrúcalo pečene. Shina ním opovrhovala a nielen kvôli tomu, že mal oveľa lepšiu metódu šikanovania Jungkooka. No, aby nebola úplne negativistická, v krušných časoch sa dokázali podržať. Predovšetkým, ak bola v stávke potupa, dezert alebo matča.

„Čo sa to tu deje? Héj! Daj si pohov, mončičák..."

Goeun prišla práve včas, kedy Junghyun držal Shinu za golier trička a hrozil jej päsťou. Samozrejme, že by jej neskrivil ani vlások, ale jeho mama aj tak nebola dvakrát nadšená.

Shina sa poddala smiechu. Goeun bola najdokonalejší šikanátor z Jeonovcov, aj keď paradoxne, s nimi nezdieľala priezvisko.

Junghyun pustil Shinine tričko a ochranársky si zašiel prstami do hrncového strihu. Uši mu očerveneli a nozdry sa mu od potupy roztiahli: „Mama! Vieš, že to nie je moja vina!"

Áno, Shina si matne spomínala, ako si odpálil vlasy podomáckym zosvetľovaním. Kedysi mal oveľa krajší účes, pri krku sa mu končeky kučeravili a robilo ho to aspoň priemerne príťažlivým, ale teraz... Ani slepec by oňho neoprel bicykel.

„Junghyun~ah, odchod," zavelila Goeun ako nekompromisný generál, no vzápätí ho ohriakla: „Čo to máš v tej taške?"

„Darček od Shiny, že, zlatíčko?"

„Strč sa," odsekla nepriateľsky. „A nezabudni sa na tom galbi zadrhnúť, pabo."

Junghyun sa naposledy obzrel ponad plece a sprisahanecky na ňu žmurkol: „Na tvojom mieste by som za ním teraz neliezol. Je tam podozrievavo ticho, bohvie, či ho nevymákneš pri niečom nekalom."

„Junghyun!" Goeun chytila najbližšiu topánku v chodbe a šmarila ju po svojom najstaršom synovi, ktorý sa jej však ostrieľane vyhol a bez ujmy zmizol za rohom.

„Bože, nech už je preč. Pije mi krv," Goeun si odfúkla uvoľnené pramienky vlasov, ktoré jej padali do tváre a láskyplne prešla Shine hánkami po líci: „Si ako ľad. Pripravím zázvorový čaj, dobre?"

Jej obľúbený. Pery sa jej roztiahli do úprimného úsmevu a krátko prikývla. Našuchla si Junghyunove papuče a odišla za Goeun. Cítila by sa previnilo, ak by sa vyštverala na poschodie bez toho, aby s ňou prehodila pár slov.

Stála pri linke a čajovou lyžičou energicky šúpala veľký kus čerstvého zázvoru. Shine napadlo, že si namiesto korenia predstavuje Junghyuna a vybíja si na ňom zlosť.

„Postavím vodu na čaj," oznámila jej Shina a vytiahla z kredencu dve šálky.

„Keď inak nedáš, moja," Goeun vytiahla nôž a začala ďumbier krájať na hrubšie pásiky. „Poďakuj sa za mňa Nite, prosím. Je od nej milé, že nám posiela galbi. Ocko sa už vrátil?"

„Áno a vraj na seba s Jungkookom natrafili," Shina naplnila čajník vodou a vzkriesila modrý plamienok pod šporákom. „Nespomínal to?"

Goeun najedovane zaťala čelusť a dotknuto odvrkla: „Obaja moji synovia sa dnes správajú ako z divých vajec. Jeden je neznesiteľnejší než druhý. Strašné. Mala som mať dcéry, vždy som to tvrdila."

„Ktovie," vyslovila Shina a pomaly jej kradla zázvorové pásiky, ktoré odnášala do šálok. „Možno raz budete mať samé vnučky. Osud vám to vykompenzuje."

„Alebo dve úžasné nevesty," tľoskla jazykom a vyzývavo sa na ňu uškrnula: „Pokojne bež, zlatko. Zaliať dve šálky zvládnem aj sama."

„Naozaj? Nepotrebujete ešte s niečím..."

„Si milá, ale choď a radšej rozvesel nášho frfloša," odporučila jej a zo zásuvky vylovila zlatavé taijaki. Nanútila jej ich, aj keď Shina protestovala, no voči Goeun nemala najmenšiu šancu.

„A Shina," zastavila ju na odchode a potichšie dodala. „Myslím, že sa na teba hnevá, tak mu daj na uzmierenie to taijaki. Je jeho obľúbené. Nemusí vedieť, že ho mám plnú špajzu presne pre takéto prípady, chápeme sa?"

Shina veľavýznamne pritakala a s miernym úklonom sa jej poďakovala. Čo by si bez nej počala?

Každým schodom, ktorý zdolávala, si však bola neistejšia. Ak ju má Jungkook v zuboch, obávala sa, či bude taijaki dostatočným vykompenzovaním. Obyčajne sa totiž hašterili, ale žeby boli na seba dlhodobo napajedení? To sa vari ešte nestalo.

Mala som si nájsť čas a zájsť ho navštíviť. Mala.

Shina sa potichu zakrádala po tmavej chodbe, ale papuče jej to o dosť sťažili. Dvere od Hakkunovej dielničky boli zatvorené, no spoza nich vyhrávali známe hity sedemdesiatych rokov.

Junghyun sa zas rozvaľoval na svojej posteli a do úst si lačne pchal hovädzie rebierka. Marináda bola úplne všade, ba na plachte. Goeun sa tomu dozaista nepoteší.

„Veď počkaj. Dostaneš výprask," neodpustila si Shina, keď okolo prechádzala a Junghyun sa skoro zadrhol na pečenom mäse.

Tak a sme tu, pomyslela si teatrálne. Jungkookove dvere. Zostáva posledné a to vtrhnúť dnu ako víchor.

Shina sa aj napriek Junghyunovej výstrahe rozhodla pre vpád bez ohlásenia.

Potlačila kľučku a vošla dnu. Jungkook ležal na posteli, chrbtom sa opieral o jej rám a listoval si v mange. Pravú ruku mal obviazanú.

„Môj milovaný sused," spustila Shina sladkým hlasom a ukryla taijaki za svoj chrbát. „Ak by som chcela byť milá, povedala by som, že si mi chýbal, ale bola by to lož."

Jungkook sa tomu neuchechtol, dokonca mu nemyklo ani kútikmi pier. Prepálil ju pohľadom a znova sa obrátil ku rozčítanej dvojstránke.

Ajaj, toto sa mi nepáči. Je fakt nasraný...

Shina jeho izbu považovala z trištvrtiny za svoju, pretože tu aj tak trávila pomerne veľa času. Raz Jungkooka ukecala, aby si mohla po stenách vylepiť plagáty Bee Gees a Justina Biebera, aj keď z čírej recesie. Stálo ju to hodiny nekonečného prehovárania, ale nakoniec jej vyhovel. A nielen v tom. V skromnej knižnici, pozostávajúcej najmä z komiksov, sa nachádzali aj Shinine obľúbené dievčenské romány, medzi ktorými najviac vynikali Malé ženy a Anna zo zeleného domu. Na Jungkookovej posteli mal svoje exkluzívne miesto aj jej najvzácnejší plyšák Totora.

„Hneváš sa?" opýtala sa ho, ale ničoho okrem hlasného pretočenia stránky, sa nedočkala. „Jungkook~ah, netrucuj. Bolo toho na mňa priveľa, prepáč."

„Hlavne, že si takmer vyrazila šatňové dvere z pántov, keď do mňa ten podliak vrazil... Ale potom si akosi prirýchlo stratila záujem."

„Netrep," napomenula ho. „Celú dobu som bola ako na tŕní. Bála som sa o teba."

„To sotva," odsekol skepticky a márne sa pokúšal začítať do komiksovej bubliny.

„Nenervuj ma," Shina mu mangu vytrhla z rúk a položila ju na nočný stolík. „Každý ti dosvedčí, že ma to trápilo. Od Chaewon až po moju mamu. Naozaj."

Jungkook si tvrdohlavo založil ruky a odvrátil sa od nej: „Zaspievaj náš song a máš odpustené."

„Ani náhodou! Až tak som sa neprevinila," ohradila sa pobúrene. „Na. Daj si radšej taijaki. Kúpila som ti, lebo som na teba myslela. Počuješ, Jeon?"

„Hej, hej. Určite."

„Bože, si taký neznesiteľný pako."

„Tak odíď."

Shina sa strachovala, že pokiaľ si čoskoro nedopraje výdatný dúšok zázvorového čaju, celé to tu rozmláti na prach, nevynímajúc ofučaného Jungkooka. Naozaj netušila, prečo sa správal ako kretén. To ona bola tá, ktorá soptila kvôli maličkostiam a nie on.

Shina si zahryzla do jazyka a nevoľky spustila: „Shina sa kajá,

na kolená padá,

preto neotáľaj a

vyslov svoje priania."

Jungkook sa pretočil na bok, aby jej videl do tváre a provokačne vyriekol: „Neklam, veď predsa nekľačíš."

„Deň, kedy pred tebou pokľaknem, nikdy nepríde."

„Ja by som si na tvojom mieste nebol taký istý..."

Kľučka od dverí cvakla a vošla Goeun s dvoma šálkami horúceho čaju. Shina si nedočkavo uchmatla šálku s logom známej plastickej chirurgie a privoňala si k tej opojnej ambrózii. Na svete neexistuje nič lepšie než zázvor. Teda až na matču.

„Jungkook," Goeun po ňom karhavo zazrela, akoby počas ich rozhovoru pozorne načúvala za dverami: „Neocapuj sa na Shinu. Doniesla ti aj taijaki."

„Mama, prosím ťa..."

„Prosiť ma môžeš akurát tak o odpustenie," poznamenala mrazivo a letmo ho udrela po hlave. „Nebuď tupý ako tvoj starší brat, lebo naozaj skončím na psychiatrii."

„Dobre, fajn. Ako chceš. Nič som nepovedal," vyhováral sa a ukrivdene si šúchal boľavé miesto na hlave.

No po Goeuninom odchode nedošlo k zlepšeniu. Shina sedela na zemi v tureckom sede, pretože nebola vítaná v Jungkookovej posteli, otvárala prášok na migrénu a on si nezaisteresovane fúkal vrelý čaj.

Bolo to jedným slovom čudné. Ešte sa predtým nikdy necítila u Jeonovcov nevítaná, ale aj k tomu asi muselo jedného dňa dôjsť. A to vari všetko iba preto, lebo ho neprišla pozrieť do nemocnice?

Keby len vieš, s čím musím ja zápasiť. Zabuchol sa do mňa Namjoon a to nie je len tak!

Shina rozlomila taijaki na polovicu a podala Jungkookovi chvostovú časť. Hlavu si chcela nechať pre seba, lebo obsahovala viac plnky.

„Nechaj si."

„Choď do čerta, ale ešte predtým si to vezmi. Nelámem to tu pre srandu králikov."

„Tak to nelám, bude tu ešte väčší bordel."

„Lebo ty si to tu upratuješ, že? Nebuď smiešny."

Jungkook si neochotne vzal chvost a dotknuto si z neho odhryzol. Shina v tom videla pokrok, a tak pokračovala: „Píšeš si s Jangmi?"

„Mal by som?"

„Ja neviem, ty si mi o nej vkuse básnil, Rómeo."

„Och, hm..." odmlčal sa. Zrak koncentroval na svoje ponožky, akoby z nich mohol vyčítať všetky múdrosti sveta. „Nie. Nedokopal som sa."

„A chceš pomôcť?"

„Skús to," pohrozil jej. „A udusím ťa vankúšom."

Shina sa bojovne zacerila: „Keď si trúfaš..."

Umorene sa postavila zo zeme a hodila sa na voľnú stranu postele, pretože sa jej zdalo, že už má odpustené. Nevraživý Jungkook nie je to isté ako nazlostený, to si aspoň myslela, dokým jej očami do čela nevypálil nanovo dieru.

Shina nevinne zaklipkala mihalnicami a ohrnula spodnú peru: „No tak. Zabudni na to, prosím. Nabudúce sa za tebou stavím."

„Takže chceš, aby som znova skončil v nemocnici?"

„Čo? Nie," nešikovne sa vyzúvala zo svojich predchádzajúcich slov. „Vieš, že nie. Dúfam, že to bolo naposledy. Iseul sa ti ospravedlnil?"

„Kdeže," zasyčal a prižmúril oči, „ale odbáčaš, Shin. Proste povedz - prepáč, Jungkook. Je to také ťažké?"

Pravdaže, ak ti nejde o moju úprimnosť, no len o to, aby si si ma doberal. Parchant. Mlčky sa na ňom vyzúrila a obrátila hlavu k plafónu, akoby uvažovala nad správnou formuláciou. Intenzívne si hrýzla vnútornú stranu líc, pretože jej hlas protestoval podielať sa na takejto osobnej potupe.

Jungkooka však zaujalo čosi iné: „Čo to máš na krku?"

Shinu oblial pot a dlaň jej vystrelila k tomu tmavému fliačiku. Krava, dávaj si pozor. A potom sa ešte viac preľakla. Snáď si to otec nevšimol. Zabil by ma.

„Prepáč mi, Jungkookie. Mala som ti byť príkladnejšia kamarátka," vyhŕkla zo seba na jeden dych, pretože sa nechcela rýpať v téme svojho cucfleku.

„Stretávaš sa s niekým?"

„Nie," zamrmlala otrávene. „Za to Jangmi sa okolo Yeonjuna obšmieta furt. Nerada ti to hovorím, ale išli spolu na ten ples."

„A ty?" nadvihol obočie, „s kým si šla?"

Shina oblapila dlaňami svoju chladnúcu šálku a odbočila pohľadom na svojho vysmiateho plyšáka. Po včerajšku sa jej o tom nechcelo diskutovať a bola na najlepšej ceste zabudnúť na celé piatkové fiasko, ale to by nebol Jungkook, ak by sa v tom nevŕtal. Je to tvoja chyba, mala si si zakryť krk.

„Shin..."

Použil prezývku, takže na mňa asi nevybafne. Aspoň jedno pozitívum. Pomyslela si, odložila čaj bokom a pritiahla si Totora do svojho náručia. Najradšej by sa mu otočila chrbtom a pokúsila svoj žiaľ utopiť v spánku, harmonické trieštenie dažďa by jej tiež pomohlo rýchlejšie odplávať do snov. Hádam však nie do nočných môr.

„Kto to bol? Urobil to proti tvojej vôli?" vypytoval sa nervózne. „Ak sa niečo stalo, musíš mi to povedať, Shina~ssi."

„Neboj sa, nikto ma neznásilnil, ani nič také..." vysúkala zo seba a zaborila si tvár do plyšáka. „Ja si za to môžem sama. Bola som blbá a naivná."

„Áno, to na teba sedí," súhlasil. „Ale teraz vážne. Naozaj ti nikto neublížil? Shin, odpovedz."

„Namjoon sa opil a vraj bol do mňa buchnutý už nejaký čas. Tancovali sme uňho v obývačke a zrazu bum, mám značku na krku. Vydesilo ma to, a tak som utiekla. Chudák, Joonie."

Jungkook musel v sebe opakovane tíšiť vzrastajúcu žiarlivosť, ale momentálne mu to nerobilo veľký problém. Oveľa viac sa znepokojoval nad Shinou. Načiahol sa za druhým taijaki a strčil jej ho pod nos: „Zjedz to. Bude ti lepšie."

„Jedlo nevyrieši všetky problémy," zahundrala pesimisticky a opakom dlane si zotrela vlhké oči.

„Ale objatie hej," nástojil.

„Hm. Myslím, že to uprednostním pred jedlom," Shina položila taijaki ku svojmu čaju na nočný stolík a pritúlila sa k Jungkookovi aj s Totorom.

Ani netušil, aká mu bola zaviazaná, lebo sa neodvážil vyrukovať so žiadnou uštipačnou poznámkou. To jediné, po čom jej boľavé srdce túžilo bol ľudský kontakt. O to lepšie, ak mala po ruke niekoho dôverne známeho.

„Som rada, že si v poriadku..." obmotala okolo neho svoje končatiny ako leňochod okolo stromu a pochovala svoju uplakanú tvár v jeho tričku. „Chýbal si mi, aj keď mi lezieš na nervy."

„Aj ty mne, Shin."

„Som strašná, vieš o tom?"

„Od úplného začiatku."

„Debil," zahrešila. „Nechcem, aby tento večer bol o mne. Rozprávajme sa o Jangmi. Jungkook, musíš o ňu zabojovať! Máš na to. Ja ti verím."

„Shin," prepukol v smiech a poriadne ju vystískal. „Nech si Jangmi má Yeonjuna. Je mi to fuk. Ešte takých príde, napríklad možno Miok alebo Yumi..."

„Chaewon," nadhodila Shina huncútsky. „Má pekný úsmev a skvelú povahu."

„Hm, áno. Asi áno."

„Alebo Gyeongmin, tá má pekné štíhle nohy."

„Nie, ju nechcem."

„Prečo?"

„Je to riadna sekera a ďalšiu vo svojom živote nepotrebujem," doberal si ju a jemne jej natiahol kožu na líci. „Bohato mi stačíš ty a mama."

Shina mu vyplazila jazyk a chytila mu ruku, ktorou ju terorizoval. Azda mu skutočne nebolo nič vážne, keď s ňou vedel hýbať a to ju motivovalo k tomu, aby mu po nej výchovne tľapla.

Spoza okna sa ozval statný hrom a Shinu to zastihlo nepripravenú. Trochu na posteli podskočila a fľochla po Jungkookovi, ktorý sa nad jej reakciou div nedusil smiechom.

„Skoro som zabudol, že sa bojíš..."

„Nebojím!" tuhšie mu zovrela prsty v nádeji, že ho to aspoň málinko zabolí, ale kdeže. Namiesto toho jej pevný stisk opätoval, až sa Shine zazdalo, že jej pukajú rad za radom kosti. „Nemám ťa rada."

„Napodobne," vyhlásil vyškerene a pohladkal Totora po plyšovej hlave. „Dáme film?"

Shine sa rozjasnili oči: „Ale vyberám ja."

~
sorry guys but i'm too tired...

(⁠ ⁠ꈍ⁠ᴗ⁠ꈍ⁠)