„Kde je to tvoje miesto, hm? Hovor. Rýchlo," naliehala naňho Shina.

Jimin si až vtedy uvedomil, že s ňou naozaj nie je všetko v poriadku. Oči sa jej leskli nevyhŕknutými slzami a vo všeobecnosti vyzerala biedne. Jej zdravá bronzová farba zvláštne osivela a okrúhlu tvár mala priveľmi pochudnutú oproti minulým týždňom.

„Zaboč. Je to do kopca. Asi pätnásť minút cesty."

Shina sedela na obrubníku pod strieškou malého expres obchodu s potravinami a halúzkou kreslila do vody kruhy. Myšlienky jej namiesto Tajného ctiteľa zaplnil Ren. Predstavovala si, ako cez seba prehodil bundu a nasadol do auta, aby nasledujúcu hodinu obkrúžil celé susedstvo v nádeji, že ju niekde zazrie. Nerobila to rada. Vlastne, ešte nikdy neutiekla. Očakávala, že bude v tele cítiť impulzy vzrušenia z toho, že robí niečo zakázané, no popravde sa cítila pod psa. Rovnako ako doteraz. Dnešok je proste nahovno, skonštatovala už po niekoľký raz a zaborila si ľavú ruku do vlasov. Teraz z nich mala hotové vrabčie hniezdo, ktoré bude rozmotávať prinajlepšom dve hodiny. Teda, pokiaľ sa vráti...

Zabijú ma. Už to vidím. Matka ma ubije papučou a otec so mnou už do konca života neprehovorí. Ako som mu to mohla urobiť? Po tom všetkom? Pripravil mi bento box, na služobkách sa ide zdrať iba preto, aby sme sa mali dobre. A ja... ja som zlyhanie. Neoplácam mu lásku a štedrosť a kvôli čomu? Lebo som chcela zistiť viac o Tajnom ctiteľovi?

Hlupaňa.

Lístočky od Tajného ctiteľa patrili k najkrajším momentom školských dní a doteraz by jej nenapadlo, že raz budú predzvesťou jej najväčšieho bôľu. Ale stalo sa, už sa to nedalo vziať späť.

Bola si sebecká, uprednostnila si seba. Hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa.

„Hej."

Shina sa prestala hrať s halúzkou a pozdvihla pohľad k Jiminovi, ktorý jej podával misku horúceho instantného ramenu.

Nepomyslela by si, že jej prvé stretnutie s Tajným ctiteľom dopadne tak katastrofálne. A najmä, že sa uchýlia pod striešku potravín a budú v spoločnej tichosti sŕkať pikantný kurací vývar.

Možno som ho nemala odhaliť. Tajný ctiteľ mohol byť naďalej inkognito. Pokazila som si jednu z mála z vecí, ktoré som na škole milovala. Aish.

Shina si odkašľala, pretože to prehnala so sústom.

„Bacha," zamrmlal Jimin a ďalej vyjedal svoju vlastnú porciu. Pálivosť znášal prekvapivo dobre.

Shina si paličkami nabrala ďalšie rezance, no akonáhle ich priblížila k svojím perám a korenistosť sa jej intenzívnejšie nanominovala do nosa, zháčila sa. Žalúdok jej síce kvílil hladom, ale stres jej nedovoľoval do seba nič viac dostať. Možno o hodinu, či skôr zajtra, na tom bude už lepšie. Nateraz sa uspokojila s pár sústami a hltmi mangostanového džúsu. Jimin bol k nej neočakávane pozorný a všetko zatiahol z vlastného vrecka, aj keď namietala. Odhalila jeho identitu, naservírovala ho Renovi rovno pod nos, a potom s ním zdrhla do samošky nad kopcom a aj napriek tomu si zachoval chladnú hlavu. Bolo to milé a ona si to vážila, avšak o to väčšmi sa cítila previnilo. Nebyť jej angažovanosti a predovšetkým zvedavosti, ušetrila by od trápenia minimálne dvoch ľudí.

„Nedoješ to?" Jimin si všimol, že vedľa seba odložila misku a pritiahla si kolená až ku brade.

„Nie je mi dobre," odvetila zdráhavo. „Ale ďakujem ti. A tie peniaze ti vrátim."

„Zabudni na to."

„Nemôžem. Poznáme sa od obeda a už som ti stihla zavariť."

„Zavarila si hlavne sebe," obrátil to na ňu a na moment predýchaval vlezlú pálivosť buldaku. „Riskovať kvôli niekomu, koho ani nepoznáš. Nechápem, prečo to robíš..."

„Lebo si môj Tajný ctiteľ," pohotovo odpovedala a donútila sa naňho pozrieť, aj keď by najradšej hľadela k zemi. „Alebo snáď nie?"

Jimin protestne zaťal čelusť a usŕkol si z vývaru, v ktorom ostali plávať polámané kúsky rezancov. Okuliare sa mu od prudkého tepla orosili a Shina sa neubránila ostýchavému úsmevu. Aspoň nebola sama, kto čelil takýmto každodenným nepríjemnostiam.

„Na Ctiteľovi už nezáleží," zamumlal do papierovej misky.

„Prečo?"

„Odhalila si ma," nezáživne poznamenal a pomykal plecami. „Gratulujem ti, Kil Shina Caldwellová. Rozlúskla si to."

„Nerozlúskla. Vlastne, ak by ti nevypadol ten lístoček, doteraz by som nemala najmenšie poňatie."

„Presne," ani raz neprelomil svoju kamennú tvár, ba naopak. Po Shininej vete nadobudla množstvom chladných obrysov a z jeho tmavých očí sálala ničota. „Nemala si o mne ani najmenšie poňatie."

„Jimin~ssi, ja som to tak..."

„Nehnevám sa," prerušil ju pokojne. „Pravdaže sa nehnevám. Veď som tvoj Tajný ctiteľ."

„Hm," Shina skromne prikývla a začala sa hrať s prstami. Nepredstavovala si, že sa z neho vykľuje Park Jimin, no vzhľadom k tomu, že nemala najmenšiu predstavu, nebola vôbec sklamaná. Neprekážalo jej, že bol Jimin vyvrheľ a ani to, že sa k nej zozačiatku správal hrubšie než iní ľudia. Mrzelo ju iba to, že o ňu nejavil záujem. Alebo to aspoň dokázal šikovne skrývať. Domnievala sa, že ju Tajný ctiteľ má rád, dokonca, že k nej prechováva romantické city a tie bude len ťažko maskovať v skutočnom svete, ale mýlila sa... Opäť.

„No už v tom nebudem pokračovať," dodal neoblomne.

„Dobre. Fajn. Súhlasím," trhane zo seba súkala a sledovala, či to s ním nejako pohne. Lenže nie. Akonáhle sa im stretli pohľady, Jimin uhol a radšej sledoval trieštiace sa kvapky dažďa. „Buďme... Teda, budeš chcieť..."

„Nie, Shina. Myslím, že nie."

Pukot. Počuješ to? To je zvuk tvojho srdca, lebo ťa práve poslal k vode tvoj milovaný Tajný ctiteľ. Bolí to, čo?

„Ale, p-prečo?" vyhŕkla nahlas a značne pobúrene. „To ty si do toho zabŕdol prvý. A teraz, teraz chceš z toho vycúvať. Len tak?!"

„Utíš sa, prosím."

„Neutíšim sa! Toto sa nerobí, Park Jimin! Je to od teba hnusné!"

„Shina..."

„Zistil si za tú chvíľku, že ti za to nestojím, že? Stačil okamih v reálnom živote, aby si si uvedomil, že ma nechceš. Lebo na mne nie je nič, čo by za to stálo, že? Prosím ťa, nemlč a povedz niečo. Čokoľvek. Ja to znesiem, len ma už nenaťahuj. Povedz mi pravdu. Zhnusila som sa ti. Moje skutočné ja sa ti zhnusilo."

Shina netušila odkiaľ sa to v nej bralo. O tom, že sa v nej miesi trpká zmes žiaľu, krivdy, perfekcionizmu a ktoviečoho ešte, samozrejme vedela, ale že vysoptí pred Parkom neočakávala. Bola by oveľa spokojnejšia, ak by si to nechala na doma a vyhučala sa do vankúša tak, ako to bežne praktizovala, no teraz nemala po ruke žiaden vankúš. A dnešok si vypýtal krutú daň za to, akých chýb sa dopustila. Nemohla za všetko a nie všetko môže mať pod kontrolou, ako si doteraz naivne myslela. Najmä nie city druhého človeka.

Nie som dosť dobrá. Ani preňho. Pre nikoho. Zlyhávam. Ako priateľka, študentka, dcéra...

Nechty nevedomky zabárala do stehien, až dokým ju nevarovala tupá bolesť. Prsty jej celé stuhli, akoby stihli za ten okamih zamrznúť a poriadne nimi nedokázala ani hýbať. Raz to prejde. Ono to prejde. Kľud. Dýchaj. Daj sa dokopy! Nemôžeš sa tu zosypať! Ovládaj sa, ty sprostaňa. Ale slzy si už dávno našli cestu z jej opuchnutých očí a pridávali sa do rytmu jarnej prehánky. A rovnako ako prsty, nemala možnosť kontrolovať ani svoje slzné kanáliky. Každým nádychom sa jej pretískal do hlavy pocit, že už další nezvládne, pretože aj samotné dýchanie bolo pre ňu momentálne náročné.

Strhávaš na seba pozornosť. Chudinka. Keby si sa radšej učila a ohurovala tým, aká si mudrá, lenže si nanič. Úplne nanič.

„Shina, si slnečnica v záhone ruží, pamätáš?"

„Čo?" pípla. „Čo to..."

„To bol jeden z mojich odkazov," ozrejmil jej Jimin a zaklonil dozadu hlavu. „Nie je to tebou. Je to mnou. Tak si to nevyčítaj."

„Ja ti nerozumiem..."

„Prerátal som sa."

„Ako to?"

„Myslel som si, že sa od toho dokážem odosobniť, no zjavne nedokážem," sklamane poznamenal a vysúkal sa na nohy. Shina ho nasledovala a zdesene naňho vyvaľovala uplakané oči. Nepáčilo sa jej, ako nedbanlivo sa vyjadroval. Ruky zastoknuté v školských nohaviciach a na tvári ten nemenný cynický výraz. Na romantického ctiteľa sa neponášal a predsa boli totožnou osobou.

„Nevysvetlíš mi to, prosím?" Shina by si o sebe nepomyslela, že niekdy bude žobrať o vysvetlenie, no sled predchádzajúcich dní, vari týždňov, ju utvrdil o opaku. Potrebovala odpovede ako soľ, potrebovala priamočiarosť, potrebovala aspoň niečo, čoho by sa mohla chytiť. Avšak každý pred ňou zamlžoval v domnienke, že robia správnu vec.

Taehyung~ssi mi klame a som o tom presvedčená, Namjoon sa mi vyhýba a ani na mňa nepozrie, Jungkook je nevrlý a podivný...

„Neviem," úprimne odpovedal a prehodil si ruksak na plece. „No netráp sa. Nie kvôli mne."

„Jimin~ssi, mne je jedno čo si o tebe šepkajú. Je mi jedno, že ťa terorizuje Jiyeong. Ja sa ho nebojím, vieš... V prváku som mu znížila otcovske vyhliadky aspoň o dvadsať percent a neostýcham sa prekonať svoj osobný rekord. Kedykoľvek, kdekoľvek, akokoľvek. Na tom nezáleží, ale neodchádzaj. Nie takto. Prosím."

Jiminova stoická tvár sa po prvýkrát mihla emóciou, no netrvala tak dlho, aby si ju vryla do pamäte. Napokon zo svojho pleca zvesil ruksak a Shina sa potešila, že sa jej podarilo zvíťaziť. Myslela si, že otrasný dnešok zavŕši dobre, ale to nemala potuchy o tom, čo Jimin podnikne.

Rozsipsoval hlavnú časť a vytiahol z nej banánový chlieb oblepený v plastovom obale. Odrážalo sa od neho neprirodzene biele žiarivkové svetlo.

„Je to od teba pekné," vyhlásil naoko nezaujato, no Shina v jeho hlase postrehla dojatie. „Ale nie. Nemotaj sa do toho, Shina~ssi. A ak môžeš, zabudni. Nie je to kvôli Jiyeongovi, nie je to kvôli deckám na škole. Je to kvôli mne. Mám so sebou isté nevyriešené účty."

Aj ja, Jimin~ssi. To aj ja.

Shina si prevzala kúpený banánový chlieb zaliaty vanilkovou glazúrou. Jimin sa jej priznal, povedal skutočne pravdu. Teda, asi. Nikde nemala záruku, no vzhľadom k tomu, že jej doteraz predostieral vyhýbavé odpovede, si trúfla tvrdiť, že táto nebude jedna z nich.

„S tým Tajným ctiteľom budem musieť prestať," zhodnotil skôr sám pre seba a prehrabol si vlasy, v ktorých sa ešte producírovali kvapôčky vody. „A veru, nebude to ľahké."

„Tak neprestaň. Prosím. Vždy mi vyčaríš úsmev na tvári," poprosila ho a privinula si banánový chlieb na hruď. Potešila sa mu hádam viac ako hocičomu inému.

„Aj ty mne, ale... nejde to. Nie teraz," kýval zamietavo hlavou, no sám lamentoval nad tým, či robí správne rozhodnutie. Shina ním celkom schopne mávala a nútila ho dvakrát premýšľať. Lenže v tomto mienil ostať neoblomný. Aspoň zatiaľ.

Jimin si vyhupol ruksak späť na chrbát a predtým, než vykročil spod striešky, obzrel sa naposledy za Shinou.

„Hej, Kil Shina Caldwellová! Máš poňatie pre koho dnes prší?"

Shina nadvihla obočie.

Čo to je za čudnú otázku? Dážď predsa nepadá kvôli ľuďom... Či sa to v ňom len prebúdza poetickosť? Chce mi tým niečo naznačiť, povedať?

„Tie najzdravšie a najkrajšie kvety potrebujú dostatok vody, nielen slnka," doložil a Shina letmo zachytila aj poslednú časť jeho prejavu.

„A ty raz budeš tou najkrajšou. Som si istý."

Shina klesla do tureckého sedu a donútila sa pozorovať Jiminov chrbát, ktorý sa strácal v lejakových závesoch. Potom, keď už nebol na dosah a Shinine nohy boli prislabé na to, aby sa vybrala po jeho stopách, presunula svoje oči na zabalený banánový chlieb.

Určite nie je taký výborný ako otcov, ale...

Neodolala a odždibla si kúsoček. Vláčne cesto sa jej rozplynulo na jazyku a vanilková glazúra ho obohatila o sladkosť.

Nemôžeš spasiť každého, Shina.

~

(⁠ ⁠ꈍ⁠ᴗ⁠ꈍ⁠)