'Poviem vám jeden príbeh...'

Takto väčšinou začínajú rozprávky s dokonalým koncom,z ktorého sa všetky deti,ktoré zaryto počúvajú hlas rodiča ktorý im to číta,tešia až skáču po strop. Ale tí starší,ktorý to počúvajú alebo poprípade už čítajú,to berú s rezervou. Vedia,ako to skončí a aj to,že to nie je pravdivé a skutočný život taký nie je.

No,vitajte v mojom svete. Ja som bol taký už odmalička. Neviem,či som na to mal nejaký dôvod alebo sa mi to proste nezahováralo alebo ja neviem. Skrátka som tomu nikdy nebol schopný veriť. Matka mi vždy vravievala,že aj ja si nájdem manželku,budem s ňou mať dieťa,usadíme sa,budem mať prácu-skrátka budem šťastný. Mne ale toto ako šťastie nikdy neznelo. Nájsť si manželku? Sorry girl,I'm gay. Mať dieťa? Nemám rád deti a ako sa poznám,tak by som dal do detskej fľaštičky 'omylom' whisky. Usadiť sa? Nudné. Mať prácu? Tú má asi každý,ale že by som z toho mal byť nejak extra nadšený? No to neviem. Žiadne dievča nikdy nežilo na rozprávkovom hrade len preto,že bola kus a zamiloval sa do nej rozprávkovo krásny princ a boli spolu šťastný až do smrti-do doby,kým sa im narodilo niekoľko krpcov z ktorých im išla vybuchnúť hlava,ale obaja sa starali ako mohli.

Ja som nikdy nemal takéto detstvo. Môj otec zdrhol,skôr ako som sa narodil a ani alimenty mojej mame neplatil. Moja mama sa o mňa starala ako mohla,robila všetko pre to,aby ma uživila,čo malo za dôsledok,že na mňa mala málo času. Väčšinou som bol u môjho strýka,u ktorého to páchlo alkohol,zvratkami a krvou,všade sa váľali fľaše chľastu a bol som ním len bitý,z dôvodu jeho opitosti. Nie,nenapíšem občasnej opitosti,lebo bol opitý naozaj vždy. 

Po tom incidente,ako moja mama zomrela,som sa mal podľa sociálky nasťahovať k strýkovi. No,nebývam uňho a ani som nebýval. Len čo ľudia zo sociálnych služieb opustili jeho dom,začal po mne hulákať,že je moja vina že mama zomrela,za všetko môžem ja,že sa len kvôli mne išla pretrhnúť prácou,že len ja ja ja. Potom ma brutálne zbil a v polo-bezvedomí ma vyhodil von z dverí. Keďže som ale býval v zlej a nebezpečnej štvrti,nemohol som tam ostať a tak som sa rýchlo pozbieral a utiekol som. Mal som asi takých 7 rokov. Rýchlo som vtedy utiekol pod nejaký previs,kde som si sadol na zadok,pritiahol som si kolená k brade a plakal som. Vtedy som mal naozaj zlé obdobie. Zomrela mi matka a mal som iba 7,takže bolo pochopiteľné že by som bol nešťastný aj u strýka. Ale on mi k tejto strate pripísal ďalšiu. Stratil som tým poslednú rodinu a aj strechu nad hlavou. Vtedy som si uvedomil,že všetko je jedno veľké zlo,s ktorím niekedy proste nemôžeme nič urobiť. Nemohol som nijako zabrániť matkinej smrti,nemohol som zabrániť strýkovi v tom mi ublížiť a vykopnúť ma. Nemohol som robiť nič,mal som zviazané ruky,ale cez to som sa z toho obviňoval.

Ale po pár hodinách môjho plaču,si ku mne niekto čupol a dal mi slabšiu frčku do čela.

"A čo tu také malé mača robí tak samé?"spýtal sa ma. Bol to chlapec,len o niečo starší ako ja. Ani som neodpovedal na jeho otázku a rovno som sa mu zosypal do náruče. On asi pobral to,že sa o tom nechcem baviť. Lenže začínalo pršať,takže na nič nečakal,vzal ma na ruky a odišiel so mnou. Vzal ma k sebe domov,kde žil sám. Zabalil ma do teplej deky,dal mi najesť a nechal ma si oddýchnuť. Na tohto chalana nikdy nezabudnem a nikdy mu neprestanem byť vďačný. Farlan. Nikdy naňho nemôžem zabudnúť-on mi pomohol tak,že aj keby som sa mu chcel odvďačiť,muselo by to byť niečím s nevyčísliteľnou hodnotou. 

O rok neskôr,sa k nám pridala Isabell. Dievča,ktoré sme vytiahli z problému. Že vraj liezla kam nemala,lenže tí chlapi ktorý ju chceli dostihnúť,si s ňou chceli užiť. Vtedy mala takých 13 a oni ju chceli zneužiť. To sme im však nedovolili.

Už vtedy som bol o dosť iný,ako keď som bol dieťa. Keď som bol dieťa,neveril som na šťastné konce v rozprávkach. Ale nebol som taký,aby som sa neusmieval a bol som odťažitý. To až po incidente s mamou a strýkom. Stal sa zo mňa nedosažiteľný objekt. Vždy keď sa ku mne niekto chcel priblížiť,spriateliť sa so mnou alebo dokonca ma zbaliť,vždy som danú osobu poslal pekne do preč. 

Isabell sme vtedy schovali u nás a na výstrahu sme stáli na verande. Keď sa nás ten odpad na Isabell pýtal,či sme ju nevideli a tak,odpoveď bola že áno ale nenecháme ju nim. Som síce hajzel ale nie klamár. Potom som ho dorezal a on sa tak bál,že sa k Isabell,Farlanovi ani mne už ani nepriblížil. Bol som našej skupiny niečo ako šéf. 

Všetci sme za sebou mali ťažkú minulosť,no to sme nevedeli,že to bude čím ďalej-tým horšie. 

Začali sme robiť celkom nekalé práce,aby sme sa aspoň trochu uživili ale aby sme napomohli tým chudákom na ulici,akými sme kedysi boli aj mi. Vždy keď bolo niekde vystavené nejaké jedlo,ba i len na chvíľku,skopali sme všetky debne na zem,kradli sme to jedlo a dávali sme ho tým,ktorí naňho nemali a mali ťažkosti. A samozrejme sme si vždy vzali aj niečo pre seba. Nebudeme predsa pred hladom zachraňovať ostatných a samých seba trápiť hladom,no nie? 

Ale vypomstilo sa nám to. Skoro sme všetci skončili v base a mohli sme ďakovať bohu,že hlavný policajt mal to srdce a vzal si nás do služby,aby sme si náš čin odpracovali. Hovoril som,že sa nám to vypomstilo? No,áno. Byť policajtom síce nikdy nebol nijaký extra job ale dalo sa to prežiť. Teda niekedy. 

Isabell a Farlan,jeden zásah neprežili. Mali sme za úlohu vypátrať chlapa,ktorí ukradol veľkú peňažnú čiastku v hodnote 15000000€. Rozdelili sme sa. Mal som prečesať vrchné poschodie a strechu. To znamenalo,že na Farlana s Isabell zostal zvyšok budovy,kde sa nachádzal náš zlodej. Lenže ten bastard mal pri sebe zbraň. Nemohol som nič spraviť,pretože keď som dorazil do príslušného poschodia,Isabell a Farlan sa držali za ruky. Ležali na zemi v kaluži krvi-mŕtvy. A ten chlap sa len smial ako taký psychopat. 

Moje nervy boli v tej chvíli niekde na dovolenke,takže som len chytil zbraň a zastrelil som ho. S žiadnou mimikou tváre,s žiadnym citom,s žiadnym zľutovaním-zabil som ho. Na čo chodiť okolo horúcej kaše? 

Keď tam dorazil zvyšok týmu,začali všade pobiehať,riešiť mŕtveho zlodeja,Isabell a Farlana,kde sa nachádzajú peniaze a podobné hovadiny,ktoré ma absolútne nezaujímali. Ja som si proste zvliekol vestu,hodil som zbraň o zem a odišiel som.

K polícii som sa už nikdy nevrátil a oni sa ma už ani neskúšali pýtať,či by som sa k nim pridal. Asi si uvedomili,že mi raz stačilo a nepotrebujem si prechádzať tým istým. 

Ale život je krutý,život je sviňa,takže si pre mňa pripravil ďalší pád. 

Po smrti Isabell a Farlana som sa dával dlho dokopy. Dlho,ale nakoniec som to zvládol,ba dokonca som si našiel priateľov. Elda,Olua,Gunthera a Petru. Neskôr sa k nim pridala Hanji a Erwin lenže Erwina nemám rád. Je...ja ani neviem,príde mi neskutočne nesympatický. Títo ľudia mi dokázali,že svet nie je len obrovská guľa kde panuje zákon 'Zabi,alebo buď zabitý. Silnejší prežije.' Dokázali mi,že nejaké city a dobro v tomto svete ešte ostalo a ja som im naivne veril.

Lenže môj osud ma,ako ste si už asi všimli,miluje a má hlúpu úchylku na podkopávaní mojich nôh o ostré a veľké kamene. Zvláštne je,že vždy keď sa osud do niečoho pričiní,skončím v tých najväčších sračkách v akých som len skončiť mohol. 

Všetci,okrem Hanji a Erwina,zomreli pri autonehode,keď sme sa spolu chystali niekam odísť a odreagovať sa. 

Čiže som prišiel aj o tých posledných priateľov a skončil som v nemocnici,kde mi nikto nechodil na návštevy a ja som tak mal dosť času a pokoja na to premýšľať,ako je to všetko moja chyba. Ja som chcel ísť niekam na 'dovolenku' a odreagovať sa a oni len slepo prikývli. A čo sa nestalo? No zomreli. Vždy keď som učinil nejaké rozhodnutie,ktoré nespadalo len na mňa ale aj na ostatných,vždy sa im prihodilo niečo zlé a zomreli. Príčina smrti mojej matky bola tá,že ju zastrelil chlap keď ma ona pred ním chránila. Isabell a Farlan zomreli lebo som bol šéfom týmu a poslal som ich do dolných poschodí. Eld,Gunther,Petra a Oluo umreli,lebo som chcel ísť niekam na predĺžený víkend. 

No nie som ja úžasný? Zničil a v podstate som pripravil mojich blízkych o ich budúcnosť. A keď už som znova prepadal do zúfalstva ktoré sa blížilo k samovražde,zastavil ma jeden chalan,ktorý po vypovedaní môjho príbehu(aby mi bolo aspoň trochu ľahšie na duši) povedal tú jednu vetu,ktorá mi na ňom nedávala zmysel ale cez to bola užitočná.

"No a?"

Nerozumel som tomu,ako mohol len tak prejsť to,že mám na krku smrť mojich blízkych,aj keď nepriamo. Nikdy nezabudnem na ten nezáujem v jeho hlase,ktorý ma vytiahol z depresie. Chalan,len o pár rokov mladší ako ja,s gaštanovými vlasmi,smaragdovými očami,piercingom v nose a v pere a nádherným ksichtom ako aj potetovanou postavou. Eren Jaeger. Zistil som,že nemá kam ísť,otec ho vyhodil,matka mu zomrela a je na šetko sám-tak ako som bol kedysi ja. Takže som sa rozhodol,že sa zahrajem na Farlana. Vzal som ho k sebe. 

Z nášho vzťahu aka spolubývajúci sa stal vzťah aka kamaráti. Lenže sa stal problém,ktorý sa len tak ľahko vyriešiť nedal. Ja som sa doňho zamiloval. No...a razom som bol tam,kam som sa nechcel nikdy dostať. Zamilovaná zóna. To som v živote nechcel dosiahnuť. Keď som si našiel priateľov,vždy zomreli. Po tom,ako zomreli aj Eld,Gunther a zvyšok,som sa zaprisahal,že sa pokúsim spriateľovať čo najmenej a nikdy sa nezamilovať. Len by som tomu človeku priniesol smolu,tak ako som zvykol a určite by som nechcel,aby mi zomrel niekto,na kom mi záleží ešte viac ako na priateľoch. 

Dalo sa teda urobiť len jediné. Odohnať ho od seba. Odohnal som od seba Erena tým najhorším možným spôsobom-vyhodil som ho na ulicu,rovnako ako jeho otec. Viem,že zažiť to znova v ňom vyvolá traumu a depresiu,ale nemal som na výber. Chcel som,aby ma nenávidel,znechutil si ma v hlave,chcel som ho od seba odohnať definitívne. A podarilo sa.

"Nenávidím ťa! A pritom som ťa toľko miloval!!!"zakričal na mňa cez slzy ako vetu na rozlúčku a rozbehol sa preč. Ja viem,že som ho zranil,že som mu ublížil a že mi to nikdy neodpustí. A presne to bol účel. Aby mi nikdy neodpustil a nikdy sa ku mne nevrátil. Od tej doby som ho nevidel. Neverili by ste,koľko sú toho slzné kanáliky schopné vyprodukovať. Plakal som skoro stále,toľko mi chýbal. Ale to radšej ublížim sebe,ako by som mal ublížiť Erenovi. Toľko som ho miloval,toľko ho milujem(!)ale nemôžem byť s ním. Síce to bolí,ale bolí to určite menej,akoby som mal mať na svedomí jeho smrť. 

A dnes som tu. 25 ročný chalan,ktorý má celý život v háji. Nemôžem odísť-niet kam. Nemôžem zabudnúť-chýbalo by mi to. Nemôžem milovať-ja už,ale nemôžem s ním byť. Ak sa pýtate,koho milujem-Erena. Áno,naozaj. Stále naňho nemôžem zabudnúť. Síce som mu ublížil,vykopol ho a zlomil mu srdce...ale sám som tým potrestal viac seba ako jeho. Vždy,keď idem spať a keď sa ráno budím,myslím na to,aký by bol náš vzťah dnes,keby som ho vtedy nevyhodil. Boli by sme spolu konečne šťastný? Niečo by sa mu stalo? Alebo by to bol obyčajný stereotyp,ktorého by sme sa zbavili len rozchodom?...toto sú otázky,nad ktorými sa zamýšľam. Ale je ich viac. Napríklad,ako dnes vyzerá? Zmenil sa veľmi? Stále ma nenávidí? Dokázal sa vôbec pretĺcť týmto nemilosrdným svetom?-Neviem. Jediný fakt,ktorým si môžem byť istý je ten,že jeho oči stále žiaria ako dva smaragdy a sú nádherné,presne ako vtedy.

Čo keď...sme mohli dopadnúť inak? Mohli sme naozaj byť spolu? Čo keby to tentoraz vyšlo a on mi nezomrel pred očami mojou vinou? Čo keby to bolo tentoraz iné?

Preboha Levi,znova upadáš do tej šialenej depresie,ktorá ťa len ťahá dolu,aj keď nižšie už sa dostať asi ani nemôžeš. Zober sa! Nevieš kde je! Či nemá náhodou dievča! Či vôbec žije! A stále ho miluješ?! No tak!!! Nevidel si ho roky!!! ROKY!!!!

Preboha,ziape po mne moje vlastné podvedomie. Ale sklamem ťa! Ha! Tam ide po ulici takže som ho videl pred sekundou!!!! On...on je...on sa....on...nie. Toto nie. Toto nemôže byť pravda. On ide po ulici hneď naproti mne. Oh nie! Čo keď mi vynadá?! Zbije ma?! Čo ak ma nenávidí a len mi to potvrdí?! Óóó nie! To nie! Nie! Ja nechcem! To radšej ako taký zbabelec zdrhnem!!!

...no tak moment. Od kedy sa takto správam? Veď som znel ako 15 pubertiačka,okolo ktorej práve prechádza jej ex a jej je to trápne lebo ona odkopla jeho. 

...a čo mi už úplne šibe? Budem tu len tak stáť a poťahovať z mojej cigarety,tak ako doteraz. Presne tak. Možno si ma ani len nevšimne a ostanem len cudzí chlap,ktorí stál opretý o stenu uličky a fajčil. 

"...dlho sme sa nevideli,však?"ozval sa a moje nádeje na to,ostať len neznámym,vyprchali. 

"No to áno."

"Viem...že ma teraz do toho nič a minulosť nezmením ale...prečo si ma vtedy vyhodil?"začal ako drsniak ale keď spomenul vec s vyhodením,hlas sa mu rozklepal a takmer zlomil. Bolelo ma vidieť ho tak.

"No...teraz je to aj tak fuk a pochybujem,že by si sa so mnou po tom chcel ešte niekedy baviť,takže ti to poviem. Aj tak už nemám čo stratiť. Bolo to preto,že som ťa miloval. Áno,počuješ správne. Ja som sa do teba zamiloval,aleže kurva veľa som ťa miloval. Ale niečo mi bránilo,držať si ťa pri tele a to bola moja minulosť. Vieš...vždy,keď som učinil rozhodnutie nie len ohľadom mňa ale aj niekoho viac,zvrtlo sa to. Síce ti človek povie 'Ale za to nemôžeš ty,to nezáviselo od teba,ale to ten človek ju zabil a na okolnostiach nezáleží'....pche,smiešne. Je to smiešne,lebo ty ako jediný cítiš vinu,aj keď sa ťa ostatný snažia prehovoriť aby si ju necítil a len ty si si vďaka nej vedomí toho,že za to môžeš ty. Mohol som za smrť všetkých v mojom okolí. Moja matka zomrela,lebo som sa domov chcel vrátiť tou cestou a nie tou-zastrelili ju tam. Moji dva dobrý priatelia zomreli preto,lebo som zle určil miesto-zastrelili ich tam. Moji nový priatelia ktorý prišli po Isabell a Farlanovi,zomreli lebo ja som s nimi chcel niekam odcestovať-ale mali sme haváriu. Nikto neprežil moju prítomnosť a keď som sa do teba zamiloval,bál som sa že sa ti niečo stane. A radšej som ťa od seba odohnal,akoby som ti mal ublížiť. Boleli ma tvoje slová nechuti a nenávisti...ale nemohlo to bolieť tak,ako keby som mal na svedomí tvoju smrť...to už som na krku mať nemohol...to už by som neuniesol."snažil som sa,udržať si vážnu tvár. Zlyhal som. Rozvzlykal som sa. Bolelo ma myslieť na smrť mojich blízkych,nebolo mi príjemné,mať to predhodené všetko priamo pred očami. Bolo to akoby sa mi moje vlastné vedomie vysmievalo 'Ha-ha,ty vrah!' 

Eren tam len stál,pozeral sa na mňa ako tela na nové vráta a radšej ani nič nehovoril. 

"Ale...toto si mi nikdy nepovedal...nikdy si o tom moc nehovoril..."

"A prečo asi? Lebo pri každej predstave,koľko krvi mám na rukách a koľko vrážd na krku,zdvihne sa mi žalúdok zo mňa samého."priznal som a zotrel som si slzy.

A zrazu teplo. Eren ma objal. On ma...objal. Už som takmer zabudol,aké to je,keď ma niekto objíma. Pri tomto to ale neostalo. Eren ma pobozkal. To som nikdy s nikým nezažil a hovorte si,že som divný ale je to tak. 25-ročný a stále panic ktorý sa akurát bozkáva prvýkrát. Keď ma Eren prestal bozkávať,objal ma znovu. 

"Nemusíš sa báť...dokážem ti,že so mnou sa ti nič nemôže stať. A mne aby sa niečo stalo kvôli tebe...to nikdy!"