Harry

Vydesene som sa točil okolo vlastej osi v pokuse nájsť aspoň niekoho kto mi v tomto zmätku ktorý, v tejto škole panoval pomôže nájsť moju izbu ale všetci sa ponáhľali štebotajúc medzi sebou od kadiaľ sú a aký sú radi,že sa v tomto nádhernom hrade,ktorý bol aj zároveň školou môžu nachádzať.

Len som si povzdychol a vzal som svoj hnedý trochu ošarpaný kufor za rúčku a pomaly som od toho strašného kriku odkráčal.

Krčil som nosom,prekrúcal očami keď mohli spočinúť na nevídanej kráse tejto školy.

Ach,čo by som dal aby som mohol byť v našom skromnom zámku a čítať si nejakú rozprávkovú knižku. Možno by mi ju čítala stará mama a ja by som celý čas nadával na to aké sú princezné neschopné,že sa o seba nedokážu postarať samé.

Teraz mal rovnaký osud čakať aj mňa. Mala sa zo mňa stať " princezná".

Ťahajúc za sebou svoj veľký hnedý kufor som pomaly prichádzal na taje školy. Prechádzal som popri portrétoch žiakov,ktorý už dosiahli svoj šťastný koniec.

Okolo Jacka z Honoru,ktorý v sebe našiel dostatok odvahy aby zachránil zlatovlasku a mohli spolu žiť šťastne až do smrti.

Bolo ich tu kopa. Na ich koniec som takmer vôbec nedovidel. Čím hlbšie som však išiel tým jemnejšie úsmevy boli na tvárach žiakov až sa stratili úplne.

Svoju pomalú chôdzu som stopol až pri mladom chlapcovi. Jeho tvár bola pokrytá pehami a v jeho veľkých hnedých očiach sa mihal strach.

Sfúkol som časť prachu zo zlatej tabuľky pod jeho menom aby som si mohol prečítať jeho meno.

Nathaniel Spring . Prepadol.

Tu sa dá vôbec aj prepadnúť?

"Divné však?" Spýtal sa ma nízko položený ženský hlas. Alebo skôr dievčenský?

Okamžite som sa otočil smerom k hlasu. Učili ma,že človeku treba pozerať do očí pri konverzacií.

Moje oči spočinuli na mladom dievčati oblečeného v dlhom červenom svetri ,čiernych jeansoch. Jej nohy boli odeté len v bielych hrubých ponožkách. Mala krátke hnedé vlasy ,ktoré sa jej na pleciach stáčali do vĺn ( takmer rovnaké ako ja) a modré oči. Jej pery boli skryvene v malom úsmeve.

No a musíme ešte pripomenúť aj jej zvláštnu ozdobu hlavu. Mňe sa vždy smiali za veniec vo vlasoch,ktorý som nikdy nedával dolu a aj teraz som dokonca jeden mal na temene svojej hlavy ale to čo mala ona bolo dosť komické.

Bolo to modré a dosť dlhé. Točilo sa to okolo pár pramienkov jej hnedých kučier ,potom okolo ucha a na konci sa to formovalo do niečoho čo vyzeralo ako vlny. Zvláštna ozdoba hlavy,alebo šperk?

"Je to diadén mojej rodiny" povedala mi keď videla,že od toho nedokážem odtrhnúť zrak. "Zvláštny však?" Spýtala sa ma a ja som sa zmohol len na prikyvnutie hlavou.

"Inak som Nikol. Nikol zo sirénskych jazier a ty? " Spýtala sa ma naťahujúc predomna svoju malú ruku bledej farby.

"Dcéra kapitána Háka z Petra pana a sirény Uršuly" povedala mi aby dala všetko na pravú mieru. "Neboj sa. Po mame som zdedila len hlas" povedala mi zo smiechom keď videla obavy v mojich očiach a ja som konečne prijal jej ruku.

"Harry. Princ z Domina. Syn šípkovej ruženky" predstavil som sa jej.

"Tak ma teší vaše veličenstvo" povedala mi a pustila moju ruku aby tou istou mohla vziať svoj kufor a znova sa namna pozrela.

"Ideš?" Spýtala sa ma. "Mám izbu 117 a ak by si potreboval pomoc mohla by som ti trochu pomôcť" povedala mi.

"Jasné, to by som ti bol,veľmi vďačný" povedal som jej a znova som si vzal kufor kráčajúc po jej boku k dverám.

"Inak nieje jedno kedy sa vrátime do izieb?" Spýtal som sa jej.

"Ak chceš zmeškať ceremoniál na privítanie tak tu môžeš v pohode zostať" povedala mi a znova otvorila ďalšie dvere. "Ceremoniál na privítanie?" Spýtal som sa jej zmätene.

"Ach jaj Harry. Ak by si sa aj trošku poobzeral okolo seba zbadáš,že každý jeden z nás patrí do skupiny tej slabšej. Sme tu na to aby nás chránili princovia" povedala mi. Pri slove princovia prekrútila očami a ja som sa nad tým usmial. My dvaja si budeme rozumieť.

"Takže logicky budú princovia na tom uvítacom cereminiáli" povedala mi.

"Ale aj keby som radšej skončila s tebou tu lebo tá predstava,že uvidím dokonalých princov,ktorý vyzerajú ako chlapci, správajú sa ako chlapci a dokonca aj smrdia ako chlapci ma absolútne nenadchíňa ísť tam musíme" povedala mi.

Začal som sa nad ňou smiať. S ňou to ešte len bude ťažké. "Nesmej sa . Je to pravda. Radšej by som bola doma a sledovala oblohu spievajúc sirénam. Ale nie. Musia ma vopchať sem" povedala mi rozhorčene.

Smejúc sa nad ňou sme teda vykročili k izbám. Možno som si konečne našiel prvého kamaráta.

Louis.

Sebaistým krokom som si to prikráčal k izbe číslo 270 a otvoril som dvere. Mojim smerom sa okamžite otočili dve hlavy patriace mojim spolubyvajúcim.

"Ty budeš určite Louis" povedal mi jeden z nich a natiahol kumne svoju ruku. Až teraz som si ho mohol pozorne prehliadnuť.

Mal blond vlasy ktoré mal pomocou gélu vyčesané do vrchu. Jeho veľké modré oči namna pozerali s takým šťastným ,že som ho na pár minút pocítil v mojom srdci aj ja. Vďaka jeho obrovskému úsmevu,ktorý mal takmer cez celú tvár som sa usmial aj ja a podal som mu ruku aby som prijal tú jeho.

"Som Niall. Syn Petra pana a Vendy z Neverlandu" povedal mi pyšne. Očakával som to. Sám o sebe vyzeral ako snílek ale vedel som,že bude aj dobrý lukostrelec.

Videl som na jeho posteli za ním luk a puzdro zo šípmi.

"Louis. Princ z Kamelotu. Syn kráľa Artuša a Minervy",predstavil som sa mu. "Dobre Louis" povedal mi a moju ruku pustil.

"Nechali sme ti posteľ pri okne ale ak bude nejaký problém len povedz a ja sa s tebou vymením" povedal mi.

"Nie to bude dobré, vďaka" povedal som mu a tašku som hodil na madrac v mojej novej izbe.

Ako každý jeden princ v tejto veži sme mali jednoduchú úlohu. Nájsť si princeznú,ktorú potom odnesú do tmavých lesov,ktoré sú v okolí školy a my ju máme zachrániť. Po zachránení ju vziať domov a žiť spolu šťastne až do smrti.

Zrakom som zablúdil k ružovej veži ktorá sa leskla v mori zlatého slnka. Tam niekde bude moja princezná.

"Ehm,prepáč nestihol som sa ti predstaviť . Volám sa Liam" povedal mi niekto druhý a dal predomna ruku. Ihneď som k nemu otočil svoj zrak aby som videl vysokého bruneta s hnedými očami,ktoré sa podobali rozpustenej mliečnej čokoláde.

"Louis. Princ z Kamelotu. Syn kráľa Artuša a Minervy" povedal som mu to čo aj Niallovi. "Liam. Princ z dračích hôr. Syn krásky a zvieraťa" povedal mi.

Silno sme si stiskli ruky a potichu sme sa vybalovali kým sa Niall nevrútil do izby ako hurikán.

"Chlapci prezlečte sa! O pár minút máme ceremoniál s princeznami" kričal kým si cez hlavy naťahoval bielu ľanovú košeľu so zlatými iniciálmi jeho mena.

Poskakoval po izbe a keď sa potkol o vlastné nohy a zrútil sa k zemi všetci traja sme prepukli v hlasný smiech.

Toto vyzerá na dosť dobrý začiatok.