Za celú cestu som s tetou neprehovorila. Vlastne, keď sa to tak vezme, s nikým som neprehovorila. Okrem nej bol totiž náš jediný spolucestujúci môj strýko, ktorý šoféroval a nedal sa nazvať práve zhovorčivým typom. Občas som v spätnom zrkadle zazrela nahnevanú tvár tety Sarah, no nevenovala som tomu pozornosť.

Po chvíli som sa inštinktívne pozrela z okna, no až potom som si uvedomila, že nie je nič vidieť. Bola totiž noc. Prehodila som cez seba deku, ktorú som dostala od mamy na dvanáste narodeniny a započúvala sa do zvuku rádia.

Práve hovoril nejaký moderátor, ktorý bol na námestí niekde v Londýne a sledoval oslavu nového roka. Potom ho prepojili naspäť do štúdia a iný hlas, pre zmenu ženský, pokračoval: „Už nám zostáva len niekoľko posledných minút! Všetci tu, v štúdiu, sa už nevedia dočkať a vy, naši poslucháči, určite tiež! Takže odpočítavajme spolu..."

Opäť som musela potláčať slzy. Na Nový rok sme predsa nikdy takto necestovali. Vždy sme boli s rodičmi doma, púšťali ohňostroje a keď kostolné hodiny odbili polnoc, zapálili sme prskavky a niečo si želali.

Lenže teraz bolo všetko úplne inak a ja som vedela, že taký deň sa už nikdy nezopakuje. Pretože oni odišli... Odišli tam, odkiaľ sa už nikto nevráti...

„Tri... dva... jedna... Šťastný nový rok 2015!" zvolala hlásateľka a v pozadí bolo na okamih počuť jasot a potlesk jej kolegov. Zavrela som oči a pokúšala sa zaspať. Možno sa ráno zobudím, a všetko bude ako predtým... Tak veľmi som si to v tej chvíli želala, no zároveň som vedela, že sa mi to nemôže splniť.

Nakoniec som sa rozhodla dať dnes ešte jednu časť, tak snáď sa páčila :)

PS: Ďalšia časť už bude konečne sľúbený texting. Kto sa teší? :D