Kira

V Mekáči sme si objednali toľko jedla, že som mala pocit, že snáď aj skrachuje. Samozrejme aj cez moje namietanie chalani zaplatili celý náš obed. Keď sme sa všetci usadili v jednom rohu neodpustila som si poznámku: "Musíte mi dať váš bankový účet, aby som vám to vrátila." Jake zdvihol zrak od svojho hamburgeru a povedal: "Hmmm tak na tento obed budeš musieť dlho šetriť, aby si to všetko vrátila." Vtedy som si všimla Andyho nenávistný pohľad. Zrazu to stolom riadne zatriaslo. Jake sa naňho pozrel, akoby hovoril 'Ok,ok už som ticho. Len som mňa prosím neurob hranolky.' Andy sa spokojne usmial a do pusi si strčil hrsť hranolčekov. Ja som sa pozrela na Lujzu, ktorá mi tiež venovala pohľad. Obidve sme sa do široka usmiali. Zbytok nášho 'obeda' prebeho v tichosti. Akoby sa chalani báli prehovoriť. Keď sme konečne dojedli, zdvihli sme sa od stolu a odišli preč. Cestou domov sme sa ešte zastavili v niekoľkých obchodoch, kde si každý z nás musel dačo kúpiť. Samozrejme chalani si kúpili dačo čo by mohli využiť na koncertoch. Lujza sa prehrabávala v nejakom butiku, kde si kupíla obyčajné čierne rifle a rúžové tričko z krížom na chrbte. "Hmmm môžem hádať. Kupuješ si to kvôli Ashovi." neodpustila som si túto poznámku. Ona sa len nasrane na mňa pozrela a nič na to nepovedala. Keď mala Lujza nakoniec nakúpené, ja som sa vybrala do môjho milovaného ochodu z rockovými vecičkami. Začala som prehrabávať medzi náramkami a hľadala nejaký s mojim menom. Bolo to celkom ťažké, lebo také meno ako ja má snáď každý miliónty človek na svete. Keď som konečne našla náramok s mojim menom, okamžite som ho schmatla a šla ho zaplatiť. Keď už som bola s nákupom hotová aj ja, pobrali sme sa s Lujzov a chalanmi domov. Po dlhej a hroznej ceste busom sme konečne zastavili na zastávke, ktorá bola asi 500 metrov od nášho domu. "No asi by sme sa mali rozlúčiť." povedala som smutne. Na to sa na nás nahrnuli všetci chalani a silno nás objali. Podlhej chvíli nás však pustili, lebo Lujza poznamenala, že ešte chvíľu zotrváme v tomto objatí a ona sa udusí. Ešte sme venovali chalanom jeden úsmev a odišli sme domov. Keď sme prišli pred Lujzin dom, objali sme sa na rozlúčku a ona sa o chvíľu stratila v paneláku. Rýchlo som sa ponáhľala domov a rozhodla sa pretrvať ešte jednu noc s otcom. Lenže hneď ako som prišla domov, niečo bolo v neporiadku. V šatníku neboli otcove boty a na vešiaku chýbalo niekoľko otcových košiel. "Ou Kira to si ty. Myslela som, že prišiel otec." začula som za sebou mamin hlas. "A kde vlastne je?" spýtala som sa. Mama sa len usmiala a povedala: "Povedal že odchádza preč a chce sa so mnou rozviesť. Chce aby si ostala zatiaľ bývať u mňa a že bude platiť na tvoje školu." Musím uznať že som bola šťastná. Otec si zjavne vstúpil do svedomia a nechal nás na pokoji.

Táto story je venovaná mojej väšnivej čitateľke PataPatulk. Dúfam, že aj ďalšie moje story budeš čítať a budú sa ti rovnako páčiť, ako táto.