Práve som vchádzala do kuchyne, keď som zacítila rôzne zápachy. Niektoré boli príjemné, ale niektoré boli príliš smradľavé, až som zvraštila tvár. Mama sedela za stolom a čítala časopis, aj tak si to však všimla. Otec tu nebol. Asi bol v pivnici. Často sa tam zamykal a niečo robil.

,,Deje sa niečo, Alisha?" jemne sa opýtala mama.

Pokrútila som hlavou. ,,Ale nič, len tu niečo strašne smrdí."

Mama začala voňať, ale nechápavo sa na mňa pozrela. ,,Ako to myslíš? Veď ja nič necítim. Cítim len vôňu vanilky." Ukázala mi sviečku, ktorú mala zapálenú. Privoňala som k nej, ale toto nebol ten smrad. Napokon som opustila miestnosť a začala hľadať ten zdroj smradu. Vychádzal z izby mojich bratov. Cítila som z nich, žeby radosť alebo strach?

Podišla som k dverám, ktoré som následne otvorila. Naskytol sa mi pohľad na mojich dvoch bratov, ktorý sa pozerali na nejaký film, ktorého názov som nepoznala. Obaja súrodenci ležali na bruchu a jedli oriešky. Vtedy som si uvedomila, že pozerajú horor. Hneď som sa rozbehla k televízii a vypla ju.

Cameron a Charlie vykríkli a hneď vstali zo svojich posteľ.

,,Hej! Prečo nám to vypínaš? Zbláznila si sa?" kričal najstarší a chcel televízor zapnúť, ale zabránila som mu v tom. Ľahko som doňho strčila, že si hneď sadol späť na posteľ. Obaja bratia sa na mňa mračili. Vo dverách sa objavila mama.

,,Čo sa tu deje?"

Vždy som na nej milovala, že keď bol nejaký problém, tak to chcela spoločne vyriešiť. Aby moji bratia pochopili, že naša rodina sa drží pokope.

,,Cameron a Charlie pozerali horor. Potom sa nečuduj, že Charlie chodí k vám spať, lebo sa bojí zaspať vo svojej posteli," informovala som ju. Mama sa na mojich bratov zamračila.

,,Je to pravda, čo hovorí vaša sestra? Pozerali ste horor?" Dívala sa z jedného na druhého. Obaja mali sklonenú hlavu. Cameron zdvihol hlavu.

,,Áno, mama," priznal sa.

Hneď na to som začula hlasité capnutia. Obaja dostali facky. Cameron a Charlie s plačom utiekli z izby. Trochu som sa na mamu zamračila.

,,Nemusela si na nich byť taká tvrdá. Mohla si to spraviť jemnejšie," odvetila som.

Mama sa na mňa pozrela, ale nič nepovedala. Mlčky odišla. Ale cítila som z nej ľútosť a starosť. Určite si to vyčítala. Povzdychla som si. Bratia mali izbu oproti lesu, keď som sa pozrela na tu krásu lesa, stála tam nejaká postava. Zaostrila som. Bol to vysoký muž. Mal čierne krátke vlasy a bol svalnatý. Mal na sebe čierne tričko, čiernu koženú bundu a džínsy. Chvíľu som sa naňho dívala, keď som sa otočila k dverám a potom späť. Muž už tam nebol. Začala som obzerať okolie, ale nevidela som ho.

Kto bol sakra ten chlap? A prečo stál oproti nášmu domu? Čo chcel?

Čím ďalej, toto miesto je čudnejšie a čudnejšie.

Vrátila som sa do svojej izby a pripravila si veci do školy, keďže o tri dni by som mala nastúpiť ako druhačka. Pomaly sa za oknom začalo stmievať, a preto som si rozsvietila lampičku. Zapisovala som si rozvrh, ktorý som našla na stránke školy. Keď som mala všetko hotové, dole som sa s rodičmi navečerala, a potom som sa vrátila do izby. Už som bola unavená, preto som si ľahla a chcela zaspať. Ale niečo vo mne ma niekam ťahalo, ale nevedela som kam. Hneď na to som začula moje meno. Volal ho mužský hlas.

,,Alisha."

Opakovalo sa dookola, dokým som nevstala a vyšla z izby. Mala som na sebe len pyžamo. Kráčala som po chodbe a zišla po schodoch dole na prízemie. Nikde nikoho.

,,Alisha."

Zase sa ozval mužský hlas. Išla som za tým hlasom a dostala som sa k zadným dverám, ktoré som pomaly otvorila. Za nimi nikto nebol. Vyšla som von a cítila som chlad. Bosými nohami som kráčala po studenej tráve. Až kým som nezachytila v tme postavu. Postava sa pohla a v mesiaci, ktoré svietilo nad nami, som ho uvidela. Bol to ten istý muž, ktorého som videla, keď stál pred naším domom.

,,Kto ste? Čo odo mňa chcete?" opýtala som sa. Cítila som, ako vo mne prúdi strach.

Muž ku mne pristúpil bližšie. Bol odo mňa len meter.

,,Cítiš to, ako sa meníš, že áno? Lepšie počuješ, vidíš, vnímaš," informoval ma.

,,O čom to točíte?" Bola som zmätená. Nechápala som, o čom hovorí.

,,Alisha, ty nie si normálne dievča. Si viac ako to. Si vlkolak," povedal.

Pokrútila som hlavou. ,,Nemôžem byť. Veď nič..."

,,Stalo sa to, keď si špehovala tých chlapcov. Čo si videla v tú noc?" Díval sa na mňa jeho tmavými očami. Ale cítila som z neho len bezpečie.

,,Neviem čo som videla. Možno to bol vlk alebo puma."

,,Puma? Čítal som, že pumy tu nežijú, ale ani vlky. Čo myslíš, že to bolo?" Stále sa vypytoval.

,,Naozaj neviem čo som videla," nahnevala som sa.

,,Len pokoj, keď cítiš hnev, skús ho ovládať. Lebo hnev spúšťa to, kým si. Nedovoľ nikomu, aby ťa nahneval," radil mi. ,,Keď chceš učiteľa, môžem ťa učiť. Som v tom skúsený." Hneď na to sa mu zasvietili oči. Boli modré. Žiarili ako modré neónové svetlo. Hneď ako žmurkol, modré oči zmizli.

,,To si ako dokázal? Kto si?" Začala som šalieť.

,,Ešte som sa ti nepredstavil. Som Derek. Derek Hale. Som vlkolak ako ty. Len som omega. Ty si beta."

,,A čo sú dofrasa beta a omega?" zmätene som sa opýtala.

,,Beta je vlk, ktorý patrí do svorky vlkov a omega je slobodný vlk, ktorý nemá svorku, lebo z nej odišiel, alebo bol vyhnaný."

,,Ty si odišiel?"

,,Nie, niekoho som zabil. Zabil som nevinného človeka, preto mám modré oči. Predtým som mal žlté, ktoré máš aj ty. Musíš sa naučiť, ako sa premeniť bez toho, aby si niekomu ublížila," povedal. Kývol mi hlavou.

,,Nasleduj ma."

,,Ale ja nemám topánky." Zastavila som ho. Otočil sa ku mne.

,,Tak po ne pobež, počkám ťa."

Prikývla som. Dostala som sa späť do domu a bez hluku som si zobrala topánky, ktoré ležali pri vchodových dverách a bežala som čo najrýchlejšie späť. Zatvorila som za sebou zadné dvere a otočila sa. Derek na mňa čakal. Nasadila som si topánky na nohy a mohla som ísť. Toho muža som nepoznala, ale necítila som pri ňom nebezpečie. Skôr bezpečie.

,,Poď," povedal a vošiel do lesa. Nasledovala som ho. Nebála som sa tmy ani lesa. Veľakrát som chodievala v noci len tak po lese alebo po vonku.

,,Teraz si spomeň na nejakú šťastnú spomienku. Nemysli na nič iné."

Vybrala som si nejakú šťastnú spomienku, keď som videla moju babičku.

,,Sústreď sa len na to. A teraz otvor oči."

Videla som pred sebou len červeno. Pozrela som sa na Dereka a videla som jeho bijúce srdce a teplo, z ktorého vyžarovalo.

,,Gratulujem, podarilo sa ti to. Máš žlté oči. Len si zapamätaj, musíš to vedieť ovládať, preto ťa začínam učiť. Inak by to bola katastrofa, keby bol spln."

Pokrútila som hlavou a zrak sa mi vrátil do normálu.

,,Čo by sa stalo?"

,,Zabila by si niekoho. Možno niekoho z rodiny alebo cudzích, keďže viem, že si tu nová. Spln je pre nás najťažší. Zvlášť pre nové bety, ktoré nevedia ovládať svoje schopnosti. Preto máme dva týždne, aby som ťa učil. A samozrejme nie si sama, kto potrebuje pomoc. V tú noc bol uhryznutý ďalší nevinný človek. Bol to muž. Našiel som ho, ale nerozprával som sa s ním. Potrebujem, aby si mi s tým pomohla," pozrel sa na mňa.

,,Ja mám ti pomoc?" nerozumela som. ,,A s čím?"

,,Priveď ho ku mne. Skamaráť sa s ním a potom ho zober ku mne."

,,Tak fajn. A teraz, akú ďalšiu lekciu mi dáš?"

Kráčala som vedľa neho.

,,Ďalšia lekcia je bolesť."

,,Čo tým myslíš?"

,,Toto."

Neviem ako a čo mi spravil s rukou, ale cítila som ako mi pukla kosť. Začala som revať od bolesti. Až kým som neucítila, že ruka sa mi začína vracať na pôvodné miesto. Chvíľu som sa dívala, kým som si neuvedomila čo sa stalo. Kosť sa mi hneď zahojila.

Vstala som zo zeme. Obzerala som si ruku.

,,Vidíš, zahojí sa ti aj väčšia rana ako zlomená kosť. Hojíme sa rýchlejšie ako normálny človek."

,,Takže, keď ma niekto prebodne nožom, tak to prežijem?"

Derek prikývol. ,,Presne tak. Ale už stačilo lekcií. Vráť sa späť a príď zajtra o polnoci na toto miesto. Budem ťa zas učiť."

Ani som nestihla žmurknúť a zmizol mi z oči. Ten bol rýchly. Spravila som to isté a vložila do toho aj svoju energiu. Doma som bola ani nie za dve minúty. A to som stihla vstúpiť do domu potichu, vyzuť topánky a ísť do izby, kde som si ľahla do postele. Toto bola zvláštna noc. Možno to bol len sen, z ktorého sa ráno zobudím.