Prajem príjemné čítanie ♥

Išiel deň za dňom a práve som sa tešil na stretnutie s ňou. Kráčam do reštaurácie a ona už sedí za stolom. Rýchlo pozriem na hodinky a uvedomím si, že prišla skôr. Určite preto, aby som sa na ňu nemusel dívať pri jej príchode. ,,Čakal by som, že neprídeš a opäť zdrhneš, ako to vieš," prehováram hnusne. Nechcem byť milý. Nemám dôvod byť milý. Za to všetko. Oči sa jej ligocú, čo ma na malý moment obmäkčí. Ale len na chvíľu. Potom opäť nasadím svoju masku. ,,Nemala som na výber," namietne tichým hlasom. Stále dookola len to isté. Odfrknem si a musím od nej odvrátiť pohľad. ,,Uvedomuješ si, akú spúšť si po sebe nechala?" pýtam sa nahnevane a chcem si vynútiť jej pohľad, avšak to sa mi nedarí. Že prečo som to všetko robil. Že prečo ruže a prečo ten počet. Toľko jedu som v sebe už dlho nemal. Musím pôsobiť ako divý býk. Nie som len skurvene nasratý, ale aj smutný. ,,Pokiaľ viem, ruže sú tvoje najobľúbenejšie kvety, ktoré by si mohla dostávať stále a nikdy by ťa neomrzeli. Preto taký počet, pretože symbolizujú dátum. Deviaty január," hovorím so zaťatou sánkou. Opäť nehľadím na jej slzy a pokračujem. ,,Vtedy sme si prvýkrát povedali navždy. Očividne si to nepamätáš. A dôvod prečo som to robil je jednoduchý. Chcel som ťa zmiasť, zabaviť sa a trochu ti ublížiť, tak ako si to urobila ty mne. Ale hlavne, ja som nezabudol. Nikdy som nezabudol. Na nič. A chcel som ti pripomenúť, že som blízko a že to možno bude niečo znamenať. Bol som ale obrovský debil a ty si už zabudla. Zbohom." Prudko sa postavím od stola, venujúc jej posledný  pohľad a odchádzam.
~
posledná časť The roses in my bedroom jeho pohľadom...viem, že sa stále nič nestalo, ale pomaličky sa rozbieham, dúfam, že to nedoseriem :D :*