Hneď ako zazvonilo, rozbehol som sa ako nariadená strela preč z triedy.

Nedokázal som byť už dlhšie pod úškrnmi Nialla a Liama, keď ma zelenoočko držal za ruku a tým sa ma snažil upokojiť. A  zväčša mal na tom podiel aj znovu pocit strachu a paniky.

Svoj beh som zakotvil na záchodoch. Vošiel som so jednej z kabínok, zamkol som sa v nej a po dverách som sa zošmykol na zem.

Buď tu teraz odkvicnem alebo budem grcať. A bral by som radšej to grcanie, pretože v mojej druhej posteli - čo bolo nemocničné lôžko - som naozaj byť nechcel.

A práve keď som si myslel, že som dosiahol aspoň päť minutoví pokoj, prerušil ho môj mobil.

Ten hore ma naozaj dnes nemá rád.

Vybral som mobil a zahľadel som sa na správu od Edwarda.

Edward: Kam si zmizol?

   Louis: Ty si ma videl?

Edward: Áno, videl. Kde si?

   Louis: Zostalo mi zle..

Edward: Z toho chalana, čo pri tebe sedel?

   Louis: Nie. Mávam občas záchvaty stresu a paniky..

Edward: Videl som tú ruku. Tá to asi neodľahčovala..

   Louis: Práveže áno. Trochu ma to upokojilo, no akonáhne zazvonilo, pokoj bol preč a pocit stresu a paniky späť..

   Louis: Ja som ťa nevidel.. asi.. myslím..

Edward: Ale videl. 😊
______________________________________

Vote & Comment

All the love 🔯

❄Wednesday❄