Za silného dažďa som vbehol dnu do nemocnice. Lialo ako z krhly a som rád, že mám skromné lietadlo. Potom ako sme si dopísali s Niallom som sa rýchlo zbalil, nechal Adri odkaz a zavolal svojmu pilotovi a bolo. A teraz som tu. V londýnskej nemocnici s cieľom zistiť, čo sa stalo a s neuveriteľným strachom o moju jedinú lásku. 

Na recepcií som sa na nič nepýtal, pretože mi všetko Niall napísal do esemesky. Vybehol som na druhé poschodie a hľadal izbu 125. Tú som našiel takmer okamžite. Vošiel som pomaly dnu a okamžite pozrel na nemocničné lôžko. Osoba, ktorú som veľmi dobre poznal bola celá bledá, čo horšie celé telo bolo modré a pokryté škrabancami. Do očí sa mi ihneď nahrnuli slzy a pomalou chôdzou som podišiel k lôžku. Hľadel som na svojho manžela, na jeho bezvládne telo ako sa mu pomaly nadvihuje hrudník a prístroj vedľa neho sleduje tlkot jeho srdca, ktorý je nepravidelný.

Po lícach mi začali stekať slzy.

Dvere od miestnosti sa otvorili a dnu vstúpil Niall. Okamžite ma objal a ja som sa mu rozplakal na ramene. 

,,Doktor vravel, že je dehydrovaný a nemal veľa prísunu jedla. Telo má úplne celé dobité a zadoček natrhnutý na niekoľkokrát.. Nevie, č-či prež-žije.." tentokrát začal plakať aj on. Plakali sme spolu, až pokiaľ sme neuznali, že je toho na nás veľa. Niniho som preto poslal domov a ja som si ľahol na gauč, čo bol v miestnosti. Sledoval som Louisa a želal si, aby bol v poriadku. 

Aby prežil. 

~ Izzy 🌹