Pozerám na dátum zverejnenia poslednej časti. Musela som pridať ďalšiu. Dúfam, že máte dobre a príjemne sa vám číta :)

Bolo trinásť minút po piatej, keď som sa vrátila domov. Nemienila som mrznúť na zemi, keď už som bola prebratá a nepodarilo sa mi prebudiť nikoho z mojich alkoholom naliatych kamošov.

Tajne som dúfala, že nenachladnú. V opačnom prípade, by som si to asi zobrala na zodpovednosť, keďže tu bola možno, že by som sa viac snažila ich prebrať.

Táto cesta domov bola asi najhoršia akú som zažila. V krvi mi stále prúdil alkohol, čo bolo začne poznať na mojej chôdzi, bolo mi strašne zima a vždy keď mi prišlo o trochu viac zle ako mi bolo, tak som sa musela zastaviť a zhlboka sa nadýchnuť.

Ako som prišla, vyštverala som sa po schodoch a ľahla si na posteľ, kde som strávila nasledujúcich sedem hodín, pokým ma nezobudila moja milovaná sestra.

"Teegan," triasla so mnou sestra, "Bože, z teba to ale ide."

Nemala som silu začať so svojím obranným ťažením proti jej rečiam, tak som hlasno zamručala.

"Ideme na obed k Eddiemu. Hovorili sme o tom, počuješ?" stále so mnou triasla a prevalila ma na chrbát.

"Choď bezomňa. Mám za sebou ťažkú noc."

"Cítim," vzdychla si a znova pokračovala vo svojej stratégií presviedčania ma pokiaľ neprikývnem, ktorá sa mi vôbec nepáčila.

"Prosím ťa, veľmi ťa prosím. Nezvládnem to bez teba. Nedokážem s ním byť sama. Ešte raz poď so mnou."

Chvíľu som bola ticho a potom som prekonala samú seba a spýtala sa jej: "Nemali sme ísť na obed do reštaurácie?"

"Dnes má na obed voľno," vysvetlila mi. "A večer zase nemôže, takže pôjdeme teraz."

Trochu som pootvorila oči a videla som ju ako sa na mňa milo usmieva. Potom som zatvorila oči a prevalila sa na bok, chrbtom smerom k nej.

"Och, Teegan. Nehovor mi, že nemôžeš. Zvládla si aj horšie veci, ako po tej noci, čo si musela na skúšku..." začala taktiku nadávania. "...stále nechápem ako si ju spravila."

"Vďaka mojej nesmiernej inteligencii a učeniu," vysvetlila som jej, no ona si len odfrkla.

Potom zase spustila. Očividne jej na tom dosť záležalo, aby som tam bola. "Mám vážne hroznú sestru. Toto som si o tebe nikdy nemyslela, že ma necháš takto v štichu. Počuješ?"

Pretočila som sa k nej.

"Kedy tam máme byť?" zamrmlala som a prehrabla si vlasy. Hneď na to mi Vivian skončila do postele a objímala ma.

"Milujem ťa!" nadskakovala mi na posteli a ja som mala pocit, že som na lodi a obsah žalúdka pôjde cez palubu, no nestalo sa.

O dve hodiny (cez, ktoré som sa snažila spraviť zo seba človeka, ktorý sa môže ukázať na verejnosti) sme s Vivian vyšli z domu, kde nás už čakal Eddie a aj jeho malý spoločník.

Vivian sa hneď ako sme vyšli z domu rozbehla k Eddiemu a objala ho. Vedľa neho stál náš malý filozof Elvis.

"Ahojte," pozdravila som ich ako sa podľa slušnosti patrí.

"Ahoj, Tee," pousmial sa Eddie. Po našom poslednom stretnutí, podľa ktorého som zistila, že nie som 'normálna' u mňa na rebríčku mužov trochu klesol, tak snáď si to tentoraz vylepší.

"Pozrieme si Shreka?" ozval sa vedľa Eddieho Elvis s nádejou v hlase.

"Ideme sa teraz najesť, možno neskôr," odpovedala som mu, keď si Eddie trochu zakašľal.

"No, vieš," začal, "chcel som ťa poprosiť o jednu láskavosť."

Pozrela som sa na neho nechápavých pohľadom, čo on by odomňa také mohol chcieť.

"Zajtra odchádzam do Brazílie na takú udalosť kuchárov. Je to veľké, trvá to týždeň a je to len raz za rok..."

Očkom som pozrela na Vivian, ktorá len pokrčila plecami, že o ničom nevie, tak som ďalej počúvala Eddieho.

"Chcem byť trochu s Vivian sám a Katie má prácu ako vždy." Na chvíľu sa odmlčal a potom sa konečne dostal k veci: "Nemohla by si postrážiť Elvisa do noci? Viem, že asi by si mala niečo lepšie na práci, ale veľmi by som to ocenil," usmial sa.

Ja som si vzdychla, ale nemala som na výber, tak som prikývla.

"Máš to u mňa," povedala mi Vivian, nasadla do čierneho Asthon Martinu a trielili preč. Až keď zahli za rok sme sa pobrali do domu.

"Chceš si dopozerať toho Shreka?"

"Áno," prikývol, tak som ho našla a pustila, tam kde sme prestali. Ja som bola dosť hladná, tak som hľadala niečo pod zub, čo mi nepoškodilo žalúdok, lebo som cítila, že ešte stále nie je vo svojej forme, no nič som nenašla.

"Poznáš Ríšu Delta?" vyrušila som ho a on len pokrútil hlavou. "Čo keby sme tam zašli? Bude sa ti to tam páčiť. Vieš, teta Tee sa potrebuje najesť."

"Majú tam palacinky?"

"Čo som tam bola ja, tak neviem. Ale majú tam zmrzlinu."

Ako som povedala zmrzlina, tak sa mu rozžiarili oči. "Dobre si počul," usmiala som sa a musela som počkať, kým skončí Shrek.

V Ríši Delta bolo ako zvyčajne len zopár ľudí - vôbec sa to nepodobalo na Mc'donald, kde ste si nemali ani kam sadnúť a aj výzdoba tu bola pestrejšia.

"Sú dobré?" spýtala som sa Elvisa na palacinky s banánom. Chcela som mu navrhnúť s jahodami, ale zistila som, že na tie je alergický. Mohol by si ich dať jedine, ak by vybrali každé jedno zrniečko, o čom som dosť pochybovala.

"Skvelé. Chceš?" znova ku mne vystieral ruku ako predtým, tentoraz s kúskom palacinky a banánu. Riadila som sa heslom 'Keď dávajú, ber' tak som ochutnala. Boli vážne skvelé, tak ako aj ostatné jedlo v Ríši Delta.

"To je mimozemšťan?" ukazoval na postavičku zeleného mimozemšťana s krídlami postavenú vo vitríne pri našom stole.

"Presnejšie vílí mimozemšťan," povedala som mu a odpila veľkú dávku džúsu. Elvis sa na mňa stále pozeral, tak som usúdila, že chce vedieť viac a pokračovala: "Žije na planéte Nortic s ostatnými, je ich tam strašne veľa druhov. Títo vílí mimozemšťania sú niečo ako doktori a majú špeciálne prášky - lieky."

"Fíha," vyvaľoval oči, až zabudol dojesť palacinky.

"Ešte máš kúsok," ukázala som mu na tanier a tak dojedol.

"Odkiaľ toho toľko vieš?" spýtal sa, keď sme vychádzali smerom k parku.

"Roky poctivého chodenia do Ríši Delta a odoberanie ich časopisu."

"Môžeš mi ho kúpiť?" spýtal sa. Nenamietala som, tak sme sa tam vrátili a spolu s časopisom som mu kúpila ešte Jablko Mňam.

Skončili sme na lavičke v parku, kde som sa pred pár hodinami snažila Lexie zohnať frajera a ako sa zdá, tak veľmi úspešne. To mi pripomenulo, že sa jej potom musím ozvať ako to je teraz s nimi.

"Prečo tá sova mňauká?" ukazoval mi v časopise hnedú sovu s veľkými očami.

"Patrí medzi pokusy doktora Žížaly," zasmiala som sa. Stále mi prišlo jeho meno vtipné aj po toľkých rokov. Bolo to zvláštne, že stále som vedela toľko vecí a nikdy som si nemyslela, že to budem hovoriť skoro sedemročnému chalanovi, ktorý je synom priateľa mojej sestry.

"Tú sovu mám aj vytetovanú," pošepkala som mu a vyhrnula si z boku tričko. "To mi pripomína moje bezstarostné detstvo."

"Ja by som chcel byť už veľký ako môj ocko."

"A čím by si chcel byť?"

"Budem prezident," povedal rázne a zavrel časopis.

"Budem ťa určite voliť," povedala som mu, keď som zbadala to dievča z kníhkupectva ako kráča cez park. Znova sa mi svet spomalil.

"Čo keby sme sa prešli?" navrhla som mu. Nemala som inú možnosť, len ju sledovať.

"Mne sa moc nechce," zaprotestoval Elvis, ale chcela som vedieť kam ide a hlavne kto to je, tak som musela vymyslieť niečo, aby sa mu chcelo.

"Dám ti postavičku štekajúceho kurčaťa," začala som vyjednávať.

"Ja chcem toho mimozemšťana s krídlami,"

"Toho nemám."

Vážne som ho nemala a aj keby som ho mala, tak toho by som mu nerada dávala, lebo jeho som mala rada. Dievča už vychádzalo z parku a nechcela som ju stratiť z dohľadu.

"Ideme a hotovo. Či chceš kurča alebo nie," hovorila zo mňa autorita, čo asi Elvis pocítil, tak nič nepovedal a kráčal vedľa mňa.

A tak sme kráčali po jej stopách. Nemuseli sme ísť ďaleko, lebo išli do potravín na námestí. Tu vlastne bolo takmer všetko na námestí: Ríša Delta, kníhkupectvo, hudobniny, potraviny, kaviareň, bar, kostol, bagetéria, elektronika, domáce potreby, čínsky obchod a ďalšie.

"Niečo si potrebujem kúpiť," oznámila som mu a zvonček na dverách oznámil ďalšieho zákazníka - nás.

Moja neznáma si práve dávala jablká s hroznom do košíka a pokračovala ďalej ku mliečnym výrobkom.

S Elvisom sme sa presunuli k ovociu a tvárila som sa, že si neviem vybrať medzi červeným a zeleným jablkom. V skutočnosti som naklonila hlavu, aby som na ňu mohla vidieť.

"Nevieš sa rozhodnúť?" spýtal sa Elvis. "Ja mám radšej červené."

"Ja zase zelené," odpovedala som mu.

"Tak prečo si nevezmeš zelené?"

"Vezmem, len som rozmýšľala, že by som zmenila chute."

"To sa dá? Ak áno, tak ja by som zmenil chute, tak aby mi chutila zelenina."

"Myslím, že sa to nedá," sklamane som mu odpovedala a museli sme sa presunúť do druhej uličky, lebo sa tam vybrala aj neznáma. 

Viem, že dej nie je veľmi strhujúci, ale má to byť naozaj oddychovka. A majú tam byť aj nejaké múdre veci a rady do života. Ak máte nejakú obľúbenú myšlienku napíšte :)

Saith