Kedže mám knihu dopísanú tak to pridávam celkom často :D haha

Variť nebolo až tak zlé. Ale len do určitej miery. Teraz som tú mieru prekročila, lebo Vivian si vymyslela toľko jedla, že ďalší týždeň sa nebudem musieť priblížiť k sporáku. Ak nie mesiac.

Chcela sa blysknúť nielen pred Eddiem, ale aj pred jeho tajným spoločníkom. Ja som to tipovala na spoločníčku, ale Vivian o tom nechcela nič počuť. 'Určite to bude jeho brat, alebo kamoš z detstva'. Neprestajne som to počula. Hovorila si to sama pre seba, aby tomu uverila, ale mám pocit, že to nepomáhalo.

"Do žiadnych šiat ma nedostaneš," hovorila som jej ako som dokončovala šalát.

"Prosíím."

"Nie. Myslíš si, že on príde v obleku alebo čo?"

"Samozrejme," pevne si stála za svojím a doplňovala to postojom rukami v bok, lebo si asi myslela, že to na mňa viac zapôsobí.

"Príde v rifliach, tričku alebo košeli a ty budeš vyzerať stupidne v tých šatách," varovala som ju.

"Nie, nebudem. A tie šaty si teda nedaj, ty budeš vyzerať ako bezdomovec."

"Dobre. Nedám si ich," usmievala som sa a dolaďovala veci na stole.

Zazvonil zvonček a Vivian sa zatvárila ako keby mala ísť spievať pre prezidenta pieseň, ktorej slová nevie.

"Dýchaj, je to len večera," prevrátila som oči a išla otvoriť dvere, lebo zvonček znova zazvonil.

"Už som si myslel, že si mi dala zlú adresu," hovoril Vivian a podával jej kvety. Romantik.

"Asi som sa obliekol nevhodne," povedal, keď zbadal Vivan. Mal na sebe rifle. A košelu.

"Nie, vôbec nie," jachtala Vivan a ja som musela zadržiavať smiech.

"Ja som Eddie," podával mi ruku. "Teegan," predstavila som sa aj ja.

"A toto je Elvis," ukázal na malého chlapca, ktorý sa skrýval za jeho nohami.

Pozrela som na Vivian ako bude reagovať. Najprv bola trochu v šoku, ale potom sa rýchlo spamätala a usmiala sa.

"Rada ťa spoznávam Elvis," čupla si a pozdravila ho.

"Pozdrav Vivian, to je naša kamoška," hovoril mu Eddie, ale Elvis sa stále skrýval.

"Je trocha plachý," vysvetľoval.

"No tak by sme sa mohli ísť navečerať, lebo to vychladne," popohnala som ich k stolu.

"Jasne, večera," Vivian bola asi stále v šoku.

"Vonia to skvele," komentoval Eddie.

"Hovorila som ti, že vôňa spraví veľa," šepla mi Vivan v kuchyni.

"Áno a hovorila si aj, že to bude jeho brat alebo kamoš a že bude mať na sebe oblek."

"Ale aspoň som mala pravdu v tom, že je to mužské pohlavie."

"Choď si už sadnúť, ja to tam všetko prinesiem." otrávene som povedala a prinášala jedlo.

"Tie kuracie taštičky sú skvelé," pochvaľoval si Eddie.

"Nemám moc rád špenát," prehovoril Elvis.

"Teegan varila," vyhovárala som na mňa Vivian. Ako vždy.

"Prepáč, Elvis. Ale budeme mať aj zmrzlinu," snažila som sa to zachrániť.

"A oci? Môžem si ju teda dať?" pýtal sa Elvis Eddieho. Ako povedal 'oci' Vivian trocha zakašľala a napila sa džúsu. Pozrela sa na mňa, že je všetko ok a jedla ďalej.

"Až keď doješ. Pekne všetko spapaj," povzbudzoval ho.

"Keby som vedela koho privedieš, tak by sme navarili niečo lepšie," ozvala sa Vivian. V jej hlase som počula, že sa snaží znieť v pohode, ale nebola. Aj ona ma takto dobre pozná? Snáď nie.

"To je v poriadku. Netreba ho rozmaznávať."

"Koľko má rokov?" spýtala som sa.

"Šesť. Ale na svoj vek je veľmi múdry, všakže?" veselo sa ho pýtal.

"Nó," odpovedal mu a jedol kuracie prsia. Špenát starostlivo oddeľoval a dával ho na okraj taniera.

"Rozvádzam sa," povedal to nenútene, akoby hovoril 'kupujem si psa', čo ma trochu nahnevalo, lebo si asi neuvedomil, čo všetko mojej sestre spôsobuje a že jej to mal hovoriť osamote.

"Koľko ste boli spolu?" vyzvedala.

"Desať rokov. Ale bolo to pekné. Ľúbili sme sa, ale láska niekedy nestačí."

"Čo sa teda stalo?"

"Katie je vorkoholička. Stále pracuje. Skoro vôbec nebola doma a zanedbávala aj Elvisa."

"V tejto dobe to začína byť už bežné. Takže preto sa rozvádzate?"

"Áno. Keď bola doma tak tiež pracovala a keď už mala konečne voľno tak sme sa len hádali. Nebolo to dobré ani pre jedného z nás. Chcela to zachrániť, ale nakoniec pochopila, že to nemá zmysel. Teraz je jediný problém Elvis." pohrabal sa mu vo vlasoch.

"Oci? Ja som pre teba problém?" spýtal sa ho svojím detským hlasom.

"Ale nie, zlatíčko. Nemyslel som to tak. Len teraz bude problém, či budeš s maminkou alebo so mnou."

"Oci? Ale ja chcem byť s tebou," objal ho okolo pása.

"Ja viem," pohladil ho. "Ale mám pre teba dobrú správu," usmial sa.

"Akú?" zažiarili mu oči.

"Tee ti už donesie zmrzlinu," pozrel sa na mňa, tak som hneď začala spratávať taniere a priniesla zmrzlinu so šľahačkou.

"Zmrzlina ti chutí?" spýtala som sa Elvisa pri telke, zatiaľ čo Vivian a Eddie išli na záhradu sa prejsť.

Prikývol. "Zmrzlina je vždy dobrá."

"To nie je. Niekedy nie je dobrá."

"Ale áno. Ja mám strašne rád čokoládovú. A je jedno odkiaľ je alebo aká je, vždy je dobrá. Lebo je to čokoládová," vypustil s úst a dával si ďalšiu lyžicu čokoládovej. Na chvíľu sa mi zastavil mozog a musela som rozmýšľať nad tým čo povedal. Aj ja som mala rada čokoládovú, ale nikdy som o nej takto nepremýšľala. Pozerala som sa na neho ako si spokojne je zmrzlinu a on sa pozeral na telku, v ktorej práve išiel Shrek.

Podával mi pohár so zmrzlinou.

"Nevládzem," vysvetľoval mi, lebo očividne videl, že som nepochopila prečo ku mne vystiera ruky.

"Nehovoril si, že čokoládovú máš rád?"

"Áno, ale už nevládzem."

"Ale keď máš niečo tak rád, tak toho nechceš veľa a stále?"

"Pretože ju mám tak rád, nemusím ju mať každý deň," hovoril a stále mal ku mne vystreté ruky s pohárom zmrzliny. Bez slova som si ho vzdala a dojedla ju.

"Vážne máš len šesť rokov?" pýtala som sa so záujmom.

"Skoro sedem!" ukazoval mi jeho malými prstíkmi a usmieval sa celý od zmrzliny.

"Keď som ja mala skoro sedem, tak som kreslila po stenách."

"Ja radšej pozerám telku."

"To vidím," usmiala som sa a pozerali ako Oslík hľadá modrú kvetinu s červenými tŕňmi.

Vivian a Eddie sa po chvíli vrátili zo záhrady s úsmevom na tvári.

"Už pôjdeme, Elvis," oznamoval jeho otec.

"Ešte sme nedopozerali."

"Dopozeráme to nabudúce, ak sa budeme môcť vrátiť," otočil sa smerom k Vivian.

"Samozrejme. Aj každý deň."

"Ale nech varí ocko. On varí lepšie ako tá teta s bielymi vlasmi," ozval sa vedľa mňa Elvis.

"Tak by mohli prísť k nám, nie? My im spolu navaríme." povedal Eddie a zdvihol ho zo sedačky do náručia.

"To by sme teda mohli," prikyvovala Vivian.

"Tento týždeň si mala variť ty," namietala som.

"No tak som nám to vybavila," usmiala sa.

"A na obed budeme hladné?"

"Môžete prísť aj na obed," navrhol Eddie.

"To je milé, ale obed aj večera je už priveľa."

"Tak môžete prísť do reštaurácie. Je to len na vás."

"Ja ešte neviem čo budem robiť, ale keď budem mať čas prídem," povedala som nenútene.

"Ja určite prídem," usmievala sa Vivian a videla som ako jej žiaria oči.

"Tak ja už pôjdem, dobrú noc," povedala som. "Shreka si dopozeráme inokedy, Elvis, dobre?" žmurkla som na neho.

"Rád som ťa spoznal," povedal Eddie.

"Aj ja vás oboch," odpovedala som a išla hore do izby. Zapla som počítač a keď som videla jeho vražedné tempo, rozhodla som sa, že si ešte zoberiem niečo na pitie z kuchyne. Ako som už bola pri schodoch počula som ako sa Vivian s Eddiem rozprávajú.

"....no a moja sestra má rada len asi piatich mužov a všetko sú to speváci alebo herci a myslím, že teraz je to aj tvoj syn, ale neber to teraz nejako sexuálne."

"Bože, to nie, ale takto si teda muža nenájde, ale je pekné snívať."

"Ona si chce nájsť ženu," jednoducho mu povedala, čo ma trochu zaskočila. Nemala som v pláne, aby Eddie o tom vedel.

"To sa dá?"

"Prečo by sa to nedalo?"

"Myslím, akože ste dvojičky, ty si normálna a ona je lesba?"

"Ako to myslíš normálna? Aj ona je normálna. Nie je to nič nenormálne." trocha zvýšila hlas čo ma prekvapilo a pomaly som išla dole.

"Prepáč, nemyslel som to tak."

"Je to moja sestra a mám ju rada takú aká je. Ja to proste ani neberiem ako keby bola iná. Aj ona má presne také isté city ako všetci ostatní. Niekedy mám ale pocit, že ženy to majú so ženami ťažšie ako ženy s mužmi."

"To si trafila," vtrhla som do kuchyne až ju myklo.

"Prepáč, nevedela som, že si tu," mala na tvári trochu vystrašený výraz.

"Idem si len pre džús," prekrútila som očami, otvorila som chladničku a zobrala si ho. "Nenechajte sa vyrušovať," hovorila som a hneď už bola aj preč. Uľavilo sa mi, keď som počula Viv o mne tak rozprávať. Asi jej to vážne nevadí a nemusela som sa ničoho obávať.