"Dobré ráno," vopchala som sa do postele Vivian.

"Strašne dobré, keď ma budíš," povedala mi ospalo, ešte nemala ani rozlepené oči.

"Prepáč, ale už som bola hore, ale nechcelo sa mi úplne vstávať z postele."

"A preto si vstala zo svojej postele, aby si išla do tej mojej," pozrela na hodinky ," o ôsmej ráno?"

"Chcela som spoločnosť a podľa mapy si najbližšie ty."

"Podľa času som ešte mala spať. Ešte si poďme ľahnúť," zívla si. "Za toto mi potom spravíš raňajky." Ja som sa len zamračila, ale nenamietala som.

"Už aj tak nezaspíš. Vždy keď sa zobudíš, tak si potom hore."

"To máš pravdu. Ale tie raňajky mi robíš aj tak."

Nastala chvíľka ticha. Podoprela som si hlavu a začala vypočúvanie: "Kde si bola včera?"

"Čo tak rýchlo meníš tému?"

"Bála som sa o teba," vysvetľovala som jej.

"Bola som vonku," mykla plecom.

"Fajn, že si nenachladla. Nechcelo by sa mi o teba starať."

"Postaral sa o mňa Eddie," zaškerila sa.

"Eddie," vzdychla som si. Ešte sa nespamätala s Chrisa a je tu Eddie. Tá moja sestra asi nevie čo je to dať si pauzu. "Riadiš sa porekadlom Klin sa klinom vybíja alebo čo?"

"Nasťahoval sa do toho nového domu oproti parku," vysvetľovala mi bez toho, aby mi odpovedala na otázku.

"A to si k nemu len tak zazvonila, že či sa o teba môže postarať či čo?"

"Nie, len tak som sedela na lavičke a on ma k sebe vzal," jednoducho odpovedala.

"Bože, Vivian. Mohol to byť nejaký úchyl." karhala som ju. "Nemala by som chuť vešať plagáty a ísť na políciu, že sa mi stratila sestra. Dosť mi stačilo, keď sa mi stratil Satan a mesiac som na neho čakala."

"To bol ťažký mesiac," pripustila, "a keď som tam tak v daždi sedela, bolo naozaj jedno, čo je zač."

"Ale mne to nie je jedno čo s tebou je," na pár sekúnd tá veta visela vo vzduchu. Potom som pokračovala: "Takže s Chrisom je nadobro koniec? Čo keby sa zajtra vrátil?"

"Nevráti sa," na tvári sa jej zjavil smutný výraz.

"A čo je ten Eddie zač?" vypytovala som sa, aby nemusela myslieť na Chrisa.

"Je kuchár, má tridsaťjeden, motorkár, milý, vyspelý," hovorila trochu veselšie.

"Tridsaťjeden?" pozerala som na ňu.

"Máš niečo proti? To nie je až tak veľa a vôbec na toľko nevyzerá." bránila ho.

"O desať rokov starší to nie je nič," ironicky som prikyvovala.

"Prestaň, je fakt milý, príde k nám na večeru, takže navaríš niečo dobré, aby sme nevyzerali ako kravy."

"Nie," automaticky som jej odpovedala.

"Dlhuješ mi to za toto ráno," s úsmevom a smutnými očami sa na mňa pozerala. Prekrútila som očami a ani som jej nespomenula, že jej za toto robím raňajky, lebo by to asi ani nemalo cenu. Vždy ma vie nejako presvedčiť. Človek by sa mal asi naučiť hovoriť nie, lebo potom ho ľudia začnú využívať. No ja som nepoučiteľná. Aspoň kým ma to neprivedie do šialenstva.

"Kedy príde?"

"Zajtra."

"Výborne, jeden večer lepší ako druhý," vzdychla som si.

"Aký večer?"

"Dnes idem s Yoan na večierok jej mamy."

"Bože, nezávidím. Chceš si požičať šaty odomňa?" s ľútosťou sa ma spýtala.

"Keby si bola taká milá," pozrela som na ňu mojím pohľadom utrpenia a išla mi nejaké vybrať.

"V tých šatách vyzeráš sexi," šepla mi Yoan sediaca vedľa mňa. Mala som na sebe krátke tmavomodré šaty.

"Ani tie tvoje nie sú najhoršie," zadržovala som smiech. Yoan mala na sebe veľké ružové šaty. Proste vždy musí nejako vynikať.

"Prestaň, cítim sa v nich hrozne," stále sa v nich vrtela.

"Ticho, už to začne," povedalo dievča vedľa nás. Ona asi zbožňovala tieto ceremónie.

"Pššt," s úsmevom som naznačila Yoan.

Nasledoval prípitok, rozdávanie nejakých cien a večera - jedine na ňu som sa tešila. Vždy som sa tam mohla do sýtosti najesť skvelého jedla.

"Ospravedlňte ma," vstávala som zo stoličky.

"Aj mňa," vstávala aj Yoan.

"Drahá," naklonila sa k nej pani Mathewová " ale to sa nepatrí, aby ste išli spolu."

"Mami," pozrela sa Yoan na mamu a tá už nič nehovorila, len pevne stisla pery. Nemalo cenu sa s Yoan hádať, aj tak si spraví vždy po svojom.

"Och, čo si ľudia pomyslia?" napodobňovala som pani Mathewovú.

"Presne ako ona. Určite si to myslela," otrávene povedala Yoan.

"Tvoja matka sa ešte stále nezmierila s tým, že si lesba?"

"Zmierila, ale stále mi dohadzuje nejakého chalana z dobrej spoločnosti," zdvihla nos do výšky a vošli sme do kabíniek.

"Tak tvoja mama je na druhom mieste."

"Na prvom ostane vždy Amyina mama."

"Nespomínaj mi ju, prosím," striasla som pri spomienke na ňu.

"Ja by som Amy radila aby si našla fiktívneho frajera a raz za čas ho ukázala mame," navrhla.

"Ja by som jej radila, aby si našla skutočného frajera."

"Nejako to už zariadime. Ale hlavne, mali by sme si tento večer nejako vylepšiť," povedala a hneď ako som otvorila kabínku sa do nej nasačkovala.

"Mali by sme sa skôr vrátiť."

"Zamieta sa," chytila ma okolo pásu a pritlačila k stene druhej kabínky.

Nezačala ma hneď bozkávať, len si ma trochu obzerala a usmievala. Potom sa pomaly priblížila a dotkla sa mojich pier. Viac sme už nepovedali.

Aspoň nič v súvislých vetách.

O chvíľu mi začal vibrovať mobil. Kto iný ako moja sestra.

"Ahoj, Tee."

"Čo chceš?" vydýchla som, lebo Yoan nezastaví ani keby som volala s prezidentom.

"Ruším?"

"Hej...Yoan, vydrž," chytila som jej ruku, aby prestala, nemala som práve chuť vzdychať svojej sestre do telefónu.

"Čo robíte?" spýtala sa mierne otrávene.

"Nič čo by ťa malo zaujímať. Čo si to chcela?"

"Čo budeš zajtra variť?"

Joan sa vymanila z môjho zovretia, lebo ja som mala k dispozícií len jednu ruku, v druhej som držala mobil a snažila sa čo najrýchlejšie ukončiť rozhovor s Vivian.

"Variť? Zajtra? Ja?" musela som sa znova poriadne nadýchnuť.

"Mohli by ste prestať? Nechcem počuť ako sa spravíš. Fuj."

"Yoan je nadržaná ako jeleň. A prečo niečo neobjednáme? Mne.... sa nechce nič variť."

"Tee," začala na mňa hrať milú.

"Nechoď na mňa s tým hlasom."

"Ale keď ty tak skvele varíš. Potom budeš mať týždeň voľna."

"Jasne, už vidím ako varíš."

Yoan to už zatiaľ vzdala.

"Nie, fakt. Pôjdem do reštiky objednať nám jedlo, ale zajtra niečo dobré navar ty. Musí to tam voňať akože sme varili."

"Tak ti kúpim osviežovať s vôňou pečeného kuraťa a ryžou,"

"Nerob si zo mňa žarty, som zúfalá. Eddie privedie ešte niekoho a ja neviem koho."

"Frajerku," odpovedala ostro.

"Ďakujem, že ma povzbudzuješ,"

"V najlepšom frajera," smiala sa do telefónu.

"Prestaň. Tak navaríš?"

"Ale ty pôjdeš nakúpiť všetko na tú večeru."

"Samozrejme!" víťazoslávne skríkla.

"A nemysli si, že sa nejako slávnostne oblečiem."

"To by som si už nedovolila ťa do niečoho takého nútiť, ale nebolo by to odveci." povedala a ja som jej hneď zložila, lebo som nemala chuť ďalej predlžovať tento rozhovor. Niekedy mám pocit, že som k nej viac milá ako by som mala byť.

"Vie kedy zavolať," skonštatovala Yoan a pokračovala tam kde prestala.