Dúfam, že sa ďalšia časť bude páčiť. Nie sú tu nejaké zvraty, len také pohodové čítanie. Niečo čo sa naozaj môže stať :) Koniec je najlepší :D

Lexie som nezavolala, len jej napísala smsku, že dnes ostanem doma a že to s Amy dopadlo celkom dobre, len to chce čas. Vôbec to nebola pravda, ale myslím, že aj keď s nikým nič neriešila, tak mala kopu iných problémov.

Keď som prišla domov našla som Vivian v rozhádzanej izbe s roztrhanými fotkami Chrisa, ktorý musel odísť do Ameriky, kde žijú jeho rodičia, lebo otec mu umieral na rakovinu a asi mu veľa času neostávalo, keď odišiel tak náhle.

To, že musí odísť za umierajúcim otcom by jej až tak nevadilo, ale nechápala, prečo nemôže ísť s ním. To som nechápala ani ja, ale nemienila som po tom ani pátrať, aj tak by sa tým asi nič nezmenilo. Niektoré veci treba nechať tak, lebo človek môže prísť na veci, ktoré by radšej nemal chcieť vedieť.

"Kašlem na neho, nech aj skape."

"Nehovor tak, lebo to budeš ľutovať."

"Nenávidím ho," mrzuto hovorila, aj keď sme obe vedeli, že ho miluje a ešte dlho bude.

"Prežívaš len fázu hnevu, o chvíľu sa budeš ľutovať a plakať," šúchala som jej rameno.

"Akú fázu hnevu do riti?" vyštekla na mňa.

"Nechaj tak," povedala som a bola som už radšej ticho. Potrebovala asi len spoločnosť bez rečí. Len tak sme sedeli v jej izbe, jedli sladkosti, čipsy, koláče, pizzu, colu a proste veci na boľavé srdce.

"Idem von," povedala nakoniec.

"Ale veď prší," namietala som.

"Nevadí," bezducho odpovedala a vyšla von.

Bála som sa o Vivian, ale nie až tak, aby som išla von do tej búrky. Vie sa o seba postarať, nie je až taká hlupka ako vyzerá. A keď jej niekedy niečo nedopne, môžu za to jej originál blond vlasy. Pobrala som sa teda do svojej izby a znova použila silu privolávania myšlienkami.

MONALISA: čo robí vlk?

CERVENACIAPOCKA: myslel si, že večeru, ktorú mal, že má na celý život, ale večera musí ísť do Ameriky.

MONALISA: takže roní krokodílie slzy?

CERVENACIAPOCKA: to ti neviem zodpovedne povedať, lebo vlk sa vybral von do dažďa chytať zápal pľúc

MONALISA: a nejdeš ho hľadať?

CERVENACIAPOCKA: je vlk. ten sa o seba postará.

MONALISA: teraz vážne

CERVENACIAPOCKA: ja hovorím vždy vážne

MONALISA: kde bývaš?

CERVENACIAPOCKA: veď v lese. neviem presne ako sa volá, ale je veľký a nechodí sem veľa ľudí

MONALISA: myslím to naozaj. chcem sa s tebou stretnúť.

CERVENACIAPOCKA: a uvidím slávny úsmev Moni Lisy?

MONALISA: hej, ak prinesieš koláčiky

CERVENACIAPOCKA: no, uvidí(me) sa

Bola pravda, že sa mi s ňou skvele písalo. Nebolo to len o tom "ako sa máš", "čo robíš", "čo nové", "ako si sa dnes mala" a podobné. Mali sme svoju reč, svoje heslá, určitým spôsobom sme sa poznali.

Bol tu však háčik. Neviem či je to naozaj žena, neviem ako vyzerá, neviem ani koľko má rokov, nevieme o sebe základné veci, ale mne to tak vyhovovalo. Až doteraz.

Vonku pršalo. Lexie odišla. Vivian niekde mokla. Amy bola doma. Yoan sa trápila s nachladnutím. Ja som doma ležala na posteli a znova skladala jednu stranu Rubikovej kocky. Tentoraz zelenú.

Boli len štyri hodiny, tak som sa rozhodla ísť za Yoan, lebo od tej nudy doma si mohla upliesť sa sveter. Dokonca dva, jeden pre mňa.

Stála som v čiernych šatách pred jej veľkými bielymi dverami. Mala som šaty, ktoré nosím len v nevyhnutých prípadov a v podstate tento je jeden z nich.

Ak chcete navštíviť Yoan u nich doma musíme sa obliecť do niečoho slávnostného. Jej mama je totiž predsedníčka nejakej sekty, ale inak si hovoria Spolok žien. Aký interesujúci názov...

"Teegan," s úsmevom mi otvorila dvere pani Mathewová. "Vyzeráš skvele v tých šatách, poď ďalej," ukazovala mi rukou. Jej mama bola mierne šialená, ale takým tým dobrým spôsobom na rozdiel od mamy Amy. A taktiež jej vôbec nevadilo, že je lesba a myslím, že aj tušila, že spolu niečo máme. Možno aj preto ku mne bola taká milá.

"Aj ja vás rada vidím," usmiala som sa a išla priamo hore, lebo som nechcela aby ma začala presviedčať nech idem na nejaký z ich večierkov, kde oslavujú aj to, že niekto si kúpil zelenú vázu s čínskymi mačiatkami.

"Čau, nezvestná," pozdravila som ju. Ležala celá prikrytá na posteli.

"Och, už som myslela, že je to mama," povedala, odkryla prikrývku.

"Ty nie si chorá?" čudovala som sa, keď som videla, že je normálne oblečená a vyzerá úplne zdravo.

"Už som zdravá, ale zajtra je večierok, lebo jedna z tých kráv v spolku má narodeniny," vysvetľovala mi.

"A ty tam nechceš ísť," doplnila som.

"Presne," usmiala sa a prišla ku mne. "Dlho sme sa nevideli."

"Bola si chorá, nechcela som to od teba chytiť," spravila som krok dozadu. Nechcela som od nej nič chytiť, aj keď je už zdravá, baktérie ešte stále môžu kolovať v jej peknom tele.

"Vieš čo je to týždeň ležať v posteli a nič nerobiť?"

"Nie, lebo ja nechodím polonahá večer do bazéna."

"Ale so mnou by si išla, nie?" chytila ma za boky a pritiahla bližšie.

"Yoan," chytila som jej ruky.

Otvorili sa dvere. "Och, prepáčte," ozvala sa pani Mathewová a trochu sme od seba odstúpili.

"Fuck," povedala potichu Yoan. Pani Mathewová už bola na odchode, ale zrazu sa zarazila: "Yoan, zlatko, ty si už zdravá," vykríkla a išla k nej.

"No, len som sa obliekla, lebo mi je trocha lepšie, ale ešte asi pôjdem do postele," zakašlala.

"Ale, teplotu nemáš," držala jej ruku na čele.

"Ale vieš mami, ono sa to stále strieda, raz mi je teplo, potom zima."

"To áno, ale vieš čo?" usmievala sa.

"No?" opatrne sa jej spýtala Yoan. Ja som len na neho pozerala a zadržiavala smiech.

"Zajtra ak ti bude dobre, môžeš ísť na večierok," tešila sa.

"Vážne? To je fakt super," predstierala nadšenie.

"Ja viem," usmievala sa. Nikdy som nevidela pani Mathewovú bez úsmevu. Možno bola na nejakej operácií, aby stále mala ústa vykrivené akoby mala kŕč.

"A môžeš ísť aj Teegan?" spýtala sa jej. Ja som len s hrôzou vypleštila na Yoan oči.

"Samozrejme, to by bolo skvelé, že?" otočila sa ku mne. Nedalo sa jej povedať nie. To ste proste nemohli pri jej úsmeve a žiariacich očiach.

"Bude to zábava," zasmiala som sa.

"Fajn, tak sa vidíme zajtra u nás o piatej," povedala a odišla.

"Zabijem ťa," precedila som pomedzi zuby.

"Ty za to môžeš, ty si sem prišla a ja som bola nútená vyliezť z postele," ukazovala na mňa prstom.

"Ale mohla si trpieť len ty, ja s tým nič nemám," hovorila som jej.

"Jasne a nechať si ujsť vidieť ťa v šatách?" smiala sa.

"A teraz mám čo?" dala som ruka v bok a zavlnila som sa.

"Tieto sú čierne. Vieš, že na ich večierky sa čierna nepripúšťa." usmievala sa a mne úsmev vyšiel z tváre: "Fakt. Na to som zabudla." hrýzla som si peru.

"Pri mne nemusíš mať na sebe nič," chytila ma za ruku a pritiahla k sebe.

"Dnes nie," povedala som jej.

"Niečo sa ti stalo? Toto nie je Tee, ktorú poznám."

"Som to ja, len teraz na to nemám náladu," vysvetlila som jej a ona sa na mňa len smutno pozerala.

"Prestaň," musela som sa usmiať, ona sa ku mne len viac a viac približovala.

"Len bozk. Milujem ako sa bozkávaš," šepla.

"Ak budem chorá," vyhrážala som sa jej, ale už som nepočula nič, len som cítila jej mäkké pery na svojich. Jednu ruku mi položila okolo pása, druhou vošla do vlasov, aby si ma mohla pritláčať bližšie. Krv sa mi valila medzi nohy a v hlave mi hučalo. Bozkávala mi krk, ale ja som si hneď spomenula na ruky, ktoré mi ho pred pár hodinami stláčali, ale zahnala som tú myšlienku. Spomalili sme na tempe a ona mi rukou začala blúdiť po stehne až...

"Nie," chytila som ju za ruku, "povedala som, že dnes nie."

"Niečo sa stalo?"

"Nie."

"Dnes zaznelo až príliš krát slovo nie, nezdá sa ti?"

"Nie," znova som jej odpovedala a ona mi len rukou chytila líce, čo bolo na nás príliš intímne, ale v tej chvíli som asi niečo také potrebovala.

"Povieš mi čo sa deje?" spýtala sa ustráchaným hlasom, čo tiež nemá vo zvyku, ale ja tiež nemám vo zvyku sa nechať škrtiť.

"Bola som dnes za Amy," stíchla som na chvíľu. "Porozprávať sa s ňou, lebo ma začínala mať až príliš rada. A neviem či sme sa práve pohádali, len ona na mňa kričala a tak som sa postavila a išla preč. V tom som narazila na jej mamu a tak sa to zomlelo, že ma takmer udusila."

"Čože? To nemyslíš vážne. Mala si to hneď nahlásiť na polícii, to nie je sranda."

"To mi nenapadlo... A veď som v poriadku."

"Tentoraz. Dávaj si na ňu pozor prosím. A myslela som, že s Amy už nič nemáš."

"Nejako sa mi to s ňou nechcelo ukončiť. Až doteraz."

"Hovorila som ti, že sedemnástka nie je dobrý nápad."

"To mi hovorilo dosť ľudí."

"Niekedy by si mala počúvať väčšinu, ale vážne len niekedy. Ako napríklad teraz."

"Myslela som, že keď sa dvaja ľudia na niečom dohodnú, tak to aj platí."

"Ale vieš, nevyberieš si do koho sa zamiluješ. Dobre to poznáš. Už si na ňu zabudla?"

"Nehovorme o nej. Bolo to dávno."

"Bolo to presne vo veku ako je teraz ona. Možno o rok neskôr, ale predsa. Čo potom, keď skončí ako ty?" prestala byť už taká vážna a začala vtipkovať a ja som len bola rada, že chápe, keď sa o niečom nechcem baviť a nerozoberá to ďalej..

"Také šťastie nebude mať. Nájde si chalana a bude." Yoan len s úsmevom zdvihla obočie a znova ma pobozkala. Nie tak vášnivo alebo žeby niečo chcela, ale jemne a pomaly.

Nič viac, nič menej.